Výmena názorov pacient – lekár — kľúč k úspechu

ZAČIATKOM osemdesiatych rokov bolo zrejmé, že by sa mala vyvinúť vážnejšia iniciatíva, aby sa zabezpečila lepšia výmena názorov medzi Jehovovými svedkami a spoločnosťou lekárov. Preto vedúci zbor Jehovových svedkov schválil program na vybudovanie účinných vzťahov s lekármi a nemocnicami.

Predstavitelia zo svetového ústredia v New Yorku navštívili mnohé veľké nemocnice v meste. Nemocničný personál si to veľmi ocenil a namiesto rozporov vytvorili sa základy pre spoluprácu. Predstavitelia usporiadali semináre vo veľkých mestách celej krajiny. Hlavným účelom týchto seminárov, ktoré absolvovali miestni služobníci Jehovových svedkov na stretnutiach v lekárskych centrách oblastí, bolo školenie služobníkov, aby pokračovali v programe. V Chicagu, Illinois, USA, sa stretli s vydavateľom časopisu Journal of the American Medical Association. Výsledkom bol návrh napísať článok, ako môžu lekári spolupracovať s Jehovovými svedkami.a

Časom bolo vo väčšom meradle poskytnuté školenie a písomné smernice, aby aj svedkovia v iných krajinách mohli začať podobné programy.b Napríklad po seminári, ktorý sa uskutočnil v Kanade, vytvorili sa a vyškolili Výbory pre styk s nemocnicami (tam neskôr nazvané Výbory pre styk s lekármi). Každý výbor sa skladá z kresťanských starších, ochotných a schopných hovoriť s lekármi, sociálnymi pracovníkmi a nemocničným personálom.

Uskutočnili sa stretnutia s niektorými krajovými pracovníkmi zdravotníctva, riaditeľmi lekárskych a nemocničných zväzov a inými osobnosťami na úseku zdravotníckej starostlivosti. Tieto stretnutia pomohli spoločnosti lekárov lepšie pochopiť potreby Jehovových svedkov. Takto položili pevný základ pre budúci dialóg.

Pohotový zdroj pomoci

Už dlho sa oceňujú presné informácie, lebo sú veľkou pomocou pri odstraňovaní možných konfrontácií medzi úprimnými kresťanmi a lekármi, ktorí sa spoliehajú na liečbu krvou. Začiatkom šesťdesiatych rokov vedúci zbor Jehovových svedkov začal zostavovať zoznam lekárov ochotných spolupracovať. Boli to lekári, ktorí sa oboznámili s liečebnými alternatívami transfúzie krvi. Neskôr, ak miestny lekár alebo nemocnica nedokázala určitý prípad vyriešiť, výbor poskytol mená iných lekárov. Pacienta potom mohli preložiť k inému lekárskemu tímu.

Ďalšou možnosťou bolo, že Výbory pre styk s nemocnicami mohli zariadiť telefonickú konzultáciu miestneho chirurga so skúsenými kolegami. Časom tento spôsob rýchlej komunikácie umožnil lekárom prispôsobiť liečbu bez ohrozenia pacienta. Pretože výbory slúžili ako prostredník, stali sa skutočnými odborníkmi pri zmierňovaní napätia medzi pacientom a lekárom, keď sa zdalo použitie krvi potrebné.

Dôkazy, že to funguje

Soňa mala práve 13 a pol roka, keď sa začiatkom roka 1989 dozvedela, že má rakovinový nádor pod okom. Chirurg vysvetlil Soni a jej rodičom vážnosť situácie a potrebu operácie. Pretože nádor rýchle rástol, operácia sa nemala odkladať. Potom mala nasledovať pravdepodobne chemoterapia a lekár povedal rodičom, že musia dať súhlas k transfúzii krvi. Ale rodina s tým nesúhlasila pre svoje náboženské presvedčenie. Zodpovedná lekárka, ktorá sa starala o Soňu, bola ochotná odstrániť rakovinový nádor v presvedčení, že to bude možné bez transfúzie krvi. Avšak pre postoj nemocnice nemohla získať anesteziológa, ktorý by asistoval.

Jonatán je najstarší syn Michaela a Valérie. Koncom roku 1989, keď mal 16 rokov, lekári im oznámili, že Jonatán má veľký výrastok na slezine. Lekári mali isté obavy operovať bez použitia krvi, ale odvážili sa na tento krok, rešpektujúc náboženské presvedčenie rodiny. Počas zotavovania sa objavili vážne komplikácie. Jonatánovi nečakane klesol krvný tlak a zhoršil sa mu krvný obraz. Pri druhej operácii stratil veľa krvi a hemoglobín klesol na 5,5, čo je asi tretina normálnej hodnoty. Internista bol zdesený. „Stav vášho syna je vážny. Ideme hlavou proti múru. Ak nedostane krv, môže zomrieť!“ Čo robiť?

V oboch týchto prípadoch, ktoré sa stali v Kanade, styčné výbory poskytli životne dôležitú pomoc. Jeden ubezpečil Soninu rodinu, že ak to bude potrebné, pomôžu im zariadiť, aby ju preložili do zdravotného strediska v inej krajine. Ale bolo možné niečo urobiť, aby chirurgička, ktorá už bola oboznámená s prípadom, mohla pokračovať? Táto si, našťastie, Soňu tak obľúbila, že sa ponúkla spolupracovať v ktoromkoľvek chirurgickom tíme, ktorý operáciu uskutoční. Presun však nebol potrebný. Členovia výboru dokázali presvedčiť miestny lekársky personál, aby spolupracoval s chirurgičkou. Podľa správy tejto lekárky boli po operácii trvajúcej osem a pol hodiny prvé Sonine nedočkavé slová, či jej nanútili krv. Akú radosť mala Soňa, keď sa dozvedela odpoveď — nie!

V Jonatánovom prípade, keď sa po dvoch operáciách krvný obraz znížil na 5,5, boli lekári presvedčení, že transfúzia krvi je nevyhnutná, a boli pripravení vyžiadať si súdny príkaz, aby mu krv vnútili. Ale Jonatánova pevná viera a osobný odpor k použitiu krvi udalosti spomalili. Jonatán hovorí: „Chytil som dr. ... za golier, pozrel som sa mu do očí a povedal: ‚Žiadnu krv ani výrobky z krvi, PROSÍM!’“ Výbor skúsených bratov pomohol zariadiť, že Jonatán bol prevezený lietadlom do väčšieho zdravotníckeho zariadenia. Keď prišiel, jeden člen výboru bol už v nemocnici a hovoril s ošetrujúcimi lekármi. Nasledujúci deň sa Jonatánovi hladina hemoglobínu ustálila. Jeho krvný obraz sa stále zlepšoval a po 15 dňoch od prvej operácie bol prepustený z nemocnice.

Je zrejmé, že možno očakávať ďalšie dobré výsledky, ak sa budú rozširovať rady lekárskych a sociálnych pracovníkov, ktorí budú ochotní pracovať s výbormi Jehovových svedkov pre styk s nemocnicami.

[Poznámky pod čiarou]