Starostlivosť o starších ľudí — rastúci problém

ROZPRÁVA sa príbeh o malom dievčatku, ktoré sa spýtalo svojej matky: „Prečo je stará mamka z drevenej misky a my ostatní z krásnych tanierov?“ Matka jej vysvetlila: „Mamke sa trasú ruky a mohol by jej ten pekný tanier vypadnúť z ruky a rozbiť sa. Preto má namiesto neho drevenú misku.“ Dievčatko sa zamyslelo a potom sa spýtalo: „Schováš mi tú drevenú misku, aby som ju mala pre teba, keď vyrastiem?“ Táto vyhliadka do budúcnosti asi matku zarazila a trochu ňou i otriasla. Ale keď sa nad vecou zamyslela, mohlo ju aj upokojiť, že jej malé dievčatko sa o ňu mieni starať!

Veľa starších ľudí nemá také svetlé vyhliadky. V mnohých častiach sveta sa starí ľudia stali najrýchlejšie rastúcou zložkou populácie. World Press Review z augusta 1987 uviedol, že asi 600 miliónov ľudí, 12 percent populácie planéty v tom čase, malo vtedy vyše 60 rokov.

V Spojených štátoch po prvý raz vôbec presahuje počet starších ľudí počet dospievajúcich. Vedecký redaktor jedných newyorských novín napísal: „Tridsať miliónov Američanov je dnes vo veku 65 alebo viac rokov — to je každý ôsmy z nás čiže viac než kedykoľvek predtým, a staršia populácia rastie dvakrát tak rýchlo ako ostatné populácie... V roku 1786 sa Američania dožívali priemerne tridsaťpäť rokov. U amerických detí narodených v roku 1989 to môže byť sedemdesiatpäť rokov.

V Kanade sa očakáva, že sa počet veľmi starých ľudí, osemdesiatpäťročných a starších, do konca storočia viac ako strojnásobí.

V Európe pred sto rokmi tvorili starší ľudia len jedno percento celej populácie. Dnes ich počet stúpol na sedemnásť percent.

Správa Amerického úradu pre sčítanie ľudu o „Starnutí v treťom svete“ uviedla: „Štyri pätiny prírastku starších ľudí sú z krajín tretieho sveta.“

Pred štyrmi desaťročiami sa Číňania dožívali okolo tridsaťpäť rokov. Do roku 1982 toto číslo vyskočilo na šesťdesiatosem. Dnes sa počíta za starých ľudí vyše deväťdesiat miliónov Číňanov a odhaduje sa, že do konca storočia stúpne ich počet na stotridsať miliónov, teda na 11 percent populácie.

Mimoriadne úsilie o zabezpečenie starostlivosti pre svojich najbližších

Keďže na celom svete prudko stúpa počet veľmi starých ľudí, ťaživá otázka, ako sa o nich postarať, je stále naliehavejšia. V biblických časoch tento problém nebol až taký vážny. Vtedy boli väčšie rodiny, kde spolu žili deti, rodičia a prarodičia. Deti boli v kontakte so starými rodičmi, čo prospievalo jedným i druhým. Rodičia sa mohli postarať o potrebné materiálne zabezpečenie a zároveň dbať i o to, aby bola poskytnutá osobitná starostlivosť starším členom domácnosti. Takéto veľké rodiny, kde sa starajú o starších ľudí, sú v niektorých krajinách dodnes pravidlom. (Príklady nájdete v rámčeku na strane 8.) Ale nie je to tak v bohatších štátoch, kde sa rodinný kruh obmedzuje na rodičov a deti. Keď deti dorastú a majú vlastné deti, často sa ocitnú pred problémom, ako sa postarať o svojich zostarnutých, slabých a často aj trvale chorých rodičov.

V dnešnom systéme vecí to môže byť skutočne ťažký problém. Aj keď je to nežiadúce, v súčasných hospodárskych pomeroch je nutné, aby obaja rodičia chodili do zamestnania. Jedlo je drahé, nájomné je vysoké, stále prichádzajú dajaké účty. I dve výplaty sa rýchlo minú. Keď aj domáca pani nechodí do zamestnania, často ju zamestnávajú deti, nákupy, upratovanie — čo je samo osebe zamestnanie na plný úväzok. Tým nechceme povedať, že by sa rodina nemala starať o zostarnutého rodiča, respektíve rodičov. Hovoríme, že to môže byť veľmi ťažká úloha. Starší ľudia majú svoje choroby a bolesti, a niekedy sa z pochopiteľných dôvodov ponosujú a sú mrzutí, nie vždy vás chápu a nie sú vždy dobre naladení. To však neznamená, že by sa nemalo vyvinúť naozaj veľké úsilie, aby bolo o zostarnutého rodiča postarané doma.

Zodpovednosť často padá na plecia dcér. Viaceré výskumy odhalili, že muži dakedy poskytnú finančnú pomoc, ale priamu starostlivosť poskytujú v prvom rade ženy. Varia starým ľuďom — často ich i kŕmia —, kúpu ich a obliekajú, vymieňajú im bielizeň, vozia ich k lekárovi a do nemocnice, starajú sa im o zásoby liekov. Často sú očami, ušami a mysľou svojich zostarnutých rodičov. Je to neľahká práca a ich ochota konať ju napriek ťažkostiam je naozaj chvályhodná a páči sa Bohu Jehovovi.

Podľa doktora medicíny a filozofie Carla Eisdorfera, riaditeľa Strediska výskumu rozvoja dospelých a starnutia na univerzite v Miami na Floride, názor, že väčšina dospelých detí posiela svojich zostarnutých rodičov dožiť do opatrovateľských domovov, jednoducho nie je pravdivý. „Výskumy ukázali, že väčšina starostlivosti o starších ľudí je poskytovaná ich vlastnými rodinami,“ povedal.

Štatistika jeho tvrdenie podporuje. Napríklad v Spojených štátoch 75 percent opýtaných sa vyjadrilo, že by si želali, aby ich rodičia bývali u nich, keď už nebudú schopní žiť sami. „To potvrdzuje, že rodiny sa chcú starať o svojich najbližších,“ povedal dr. Eisdorfer. A správa v časopise Ms. hovorí: „V opatrovateľských domovoch je sústavne iba päť percent osôb nad šesťdesiatpäť rokov, pretože starí ľudia aj väčšina ich príbuzných dávajú prednosť domovu pred opatrovateľským zariadením.“

Nasledujúci prípad ukazuje, aké úsilie vyvíjajú niektorí, aby sa postarali o starnúcich rodičov. Správu podáva cestujúci dozorca Jehovových svedkov, ktorý navštevuje zbory po celých Spojených štátoch. Vysvetľuje, ako sa stalo, že sa spolu s manželkou rozhodol, že si nechajú u seba manželkinu osemdesiattriročnú matku a nedajú ju do opatrovateľského domova. „Spomenul som si na príslovie,“ poznamenal, „že jedna matka sa dokáže postarať o jedenásť detí, ale jedenásť detí sa nedokáže postarať o jednu matku. My dvaja sme sa teda rozhodli, že sa o jednu matku postaráme. Napriek tomu, že mala Alzheimerovu chorobu v počiatočnej fáze, cestovávala v prívese s nami.

Zo začiatku chodila s nami, keď sme zvestovali posolstvo o Kráľovstve z dverí do dverí. Neskôr sme ju museli voziť na vozíku. Zdalo sa, že majitelia bytov si vážia, ako sa o matku staráme. Niekedy hovorila veci, ktoré neboli správne, ale neuvádzali sme ju do rozpakov tým, že by sme ju opravovali. Stále si však zachovávala zmysel pre humor. Starali sme sa o ňu až do jej smrti, do jej deväťdesiatich rokov.“

Keď je opatrovateľský domov nutný

V opatrovateľských domovoch Spojených štátov žijú takmer dva milióny starších ľudí. Vo väčšine prípadov však nejde o „bezohľadne uskladnených starých ľudí“, ako niektorí pomenovali ich umiestnenie do opatrovateľského domova. Naopak, často je to pre týchto ľudí, ktorí sa o seba nedokážu postarať, jediná možnosť zodpovedajúcej starostlivosti. Deti starších ľudí až príliš často nemajú možnosť starať sa o zostarnutých rodičov, z ktorých sú mnohí ťažko postihnutí Alzheimerovou chorobou, alebo sú pripútaní na lôžko nejakou inou oslabujúcou chorobou, ktorá vyžaduje nepretržitú osobitnú starostlivosť. V takýchto prípadoch môže byť opatrovateľský domov jediné miesto, kde sa dá vyhovieť týmto zvláštnym potrebám.

Misionár spoločnosti Strážna veža v Sierra Leone v Afrike rozprával, akú bolesť prežívala jeho matka, keď musela dať svoju matku do opatrovateľského domova. „Moja matka na Floride nedávno umiestnila svoju matku Helenu do opatrovateľského domova. Bolo to pre ňu veľmi ťažké rozhodnutie. Starala sa o babičku Helenu štyri roky, ale teraz babička potrebovala nepretržitú starostlivosť. Matkini priatelia, rodina a rôzni sociálni pracovníci a lekári podporovali rozhodnutie umiestniť babičku do opatrovateľského domova, ale napriek tomu to bolo veľmi ťažké rozhodovanie. Moja matka si uvedomovala, že jej matka sa o ňu starala, keď bola dieťaťom, a tak teraz by bolo jedine správne, aby sa ona starala o svoju matku v jej starobe — a tým sa jej odplatila, alebo dala ‚patričnú náhradu‘, o ktorej hovoril apoštol Pavol. (1. Timotejovi 5:4) Helena však pri svojom stave dostávala v opatrovateľskom domove lepšiu starostlivosť, než by jej mohla byť poskytnutá u mojej matky doma.“

Iný svedok, pracujúci vo svetovom ústredí Jehovových svedkov, rozprával o zápase svojho otca s rakovinou. „Otecko bol vyše tridsať rokov horlivým svedkom. Posledných deväť rokov svojho života mal rakovinu. Manželka a ja sme s ním trávili prázdniny a brávali sme si dlhé dovolenky, aby sme mohli byť s ním a pomáhať mu. Iní príbuzní pomáhali rôznymi spôsobmi. Väčšinou sa však o neho starala jeho manželka a vydatá dcéra, ktorá bývala v susednom dome. Navštevovali ho aj členovia zboru Jehovových svedkov, do ktorého patril. Posledné dva roky sa pohyboval už len medzi nemocnicou a domovom a posledných päť mesiacov strávil v ústave s rozšírenou opatrovateľskou starostlivosťou, kde o neho mohlo byť postarané tak, ako potreboval.

„O jeho presťahovaní z domu do ústavu rozhodla celá rodina a zúčastnil sa na ňom aj on sám. Rozhodol, že starostlivosť o neho začína byť pre rodinu doma príliš vyčerpávajúca, ba až nemožná. ‚Všetkých vás to umorí!‘ zvolal. ‚Je už čas, aby som šiel do toho ústavu s rozšírenou starostlivosťou. Bude to lepšie pre vás i pre mňa.‘

A tak odišiel. Takmer deväť rokov sa o neho starala rodina, a keď sa tomu už nedalo vyhnúť, odobral sa do toho ústavu, aby mal nepretržitú odbornú starostlivosť, akú potreboval.“

Keď už niet iného východiska ako zabezpečiť primeranú starostlivosť, iba opatrovateľský domov, rodina by mala vyhľadať taký, kde je čisto a pracujú tam láskaví a schopní ošetrovatelia. Ak je iba trochu možné, zaistite na každý deň nejakú návštevu — člena rodiny, niekoho zo zboru, alebo aspoň telefonický rozhovor — aby sa starší človek necítil opustený, zabudnutý, úplne sám, a aby si nemyslel, že na ňom nikomu nezáleží. Keď za druhými chodia do opatrovateľského domu návštevy, ale na vášho príbuzného sa nikto nepríde pozrieť, môže to byť veľmi skľučujúce. Preto sa ho snažte pravidelne navštevovať. Choďte za ním. Počúvajte ho. Modlite sa s ním. Modlitba je veľmi dôležitá. Aj keď sa zdá, že je v bezvedomí, predsa sa modlite. Nikdy neviete, nakoľko môže niečo počuť!

Ak robíte dajaké rozhodnutie vo veci týkajúcej sa rodičov, snažte sa rozhodovať s nimi, nie za nich. Nech majú pocit, že ešte stále riadia svoj život. Ponúkajte potrebnú pomoc so všetkou láskou, trpezlivosťou a porozumením, nakoľko len je to možné. Toto je čas splácať, ako napísal apoštol Pavol, čo sme dlžní svojim rodičom a prarodičom.

„Celý záväzok človeka“

V zhone a virvare dnešného moderného sveta sa ľahko stane, že sú starší ľudia vytlačení na okraj života. Najmä mladí, ktorí práve nastupujú svoju životnú dráhu a ponáhľajú sa, aby v živote niečo dosiahli, majú sklon pozerať sa na starších ľudí ako na takých, ktorí iba prekážajú a už nie sú užitoční. Azda by sme sa všetci mali zastaviť a zamyslieť sa. Podľa čoho vlastne určíme, že niečí život je užitočný? Pre mladých je ľahké podceňovať život starých a prikladať príliš veľký význam svojmu vlastnému životu.

Lenže nie sú to iba starí a slabí, ktorí primálo alebo takmer vôbec neprispievajú k tomu, čo sa zdá mať dajaký význam. Kráľ Šalamún v knihe Kazateľ často hovoril o činnostiach ľudí všeobecne ako o márnosti. Hovoril o mladých a o ich dočasnej sile a ukázal, ako plynúce roky spustošia ich telá práve tak, ako spustošili telá miliónov iných. Všetci skončia ako prach, a vyslúžia si toto zhodnotenie: „Najväčšia márnosť!“ povedal Šalamún. „Všetko je márnosť.“ — Kazateľ 12:8.

Chválil však slová múdrych a zhrnul svoje pozorovania o živote týmito slovami: „Všetko bolo vypočuté a záver vecí je: boj sa pravého Boha a dodržuj jeho prikázania. Lebo to je celá povinnosť človeka.“ (Kazateľ 12:13) Od uplatnenia tohto návodu závisí, či prežijete užitočný život, a nie od toho, či ste mladí alebo starí, alebo od toho, ako sa presadzujete v tomto hmotárskom starom svete, ktorý sa pomíňa.

Na úpravu našich ľudských vzťahov dal Ježiš riadiacu zásadu, ktorá sa stala známa ako zlaté pravidlo: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ (Matúš 7:12, Evanjelický preklad) Keď chceme uplatňovať toto pravidlo, musíme sa vedieť vžiť do situácie druhého človeka a predstaviť si, ako by sme chceli, aby sa zaobchádzalo s nami, keby sme boli na jeho mieste. Keby sme boli starí a slabí a potrebovali pomoc, aké zaobchádzanie by sme si želali od svojich detí? Chceme splatiť svojim rodičom tých dvadsať rokov starostlivosti a podpory, ktorou nás zahŕňali, keď sme boli bezmocnými deťmi, a budeme sa starať o nich teraz, keď sú oni bezmocní vo svojej starobe?

Keď vidíme, že naši zostarnutí rodičia sú v dajakej núdzi, azda sa nám vybaví naše detstvo a spomenieme si na všetko, čo pre nás robili, keď sme boli deťmi, keď sa o nás starali počas našich detských chorôb, živili nás a šatili, brali nás na výlety pre naše potešenie. Vtedy s láskyplným záujmom o ich blaho budeme uvažovať, ako by sme čo najlepšie vyšli v ústrety ich potrebám.

To môže znamenať, že urobíme potrebné opatrenia, aby mohli, pokiaľ je to možné, zostať s nami doma. Inokedy môže byť pre všetkých, i pre starých rodičov, najlepším riešením ústav s rozšírenou starostlivosťou alebo opatrovateľský domov. Nech sa rozhodneme akokoľvek, mali by to iní rešpektovať. Tak ako je nám povedané: „Prečo však súdiš svojho brata? Alebo prečo sa pozeráš zhora na svojho brata?“ A potom: „Ale kto si ty, že súdiš svojho blížneho?“ — Rimanom 14:10; Jakob 4:12.

Či už je pre starých rodičov lepšie bývať s deťmi, alebo v opatrovateľskom domove, ak majú nenarušené duševné schopnosti, môžu ďalej viesť život, ktorý má zmysel. Môžu sa učiť o Jehovovom predsavzatí dať celému poslušnému ľudstvu možnosť žiť večne v zdraví na rajskej zemi. Môžu nájsť novú, radostnú a uspokojujúcu životnú dráhu, službu svojmu stvoriteľovi, Bohu Jehovovi. Vtedy sa toto obdobie stane najšťastnejším obdobím ich života. Niektorí už v pokročilom veku, keď sa iní svojho života už dávno vzdali, spoznali Jehovove sľuby večného života v novom svete nekončiacej sa spravodlivosti a našli novú radosť v tom, že rozprávajú iným o tejto nádeji.

Ukončíme príkladom. Istá žena z Kalifornie sa vo veku sto rokov dozvedela o týchto zasľúbených požehnaniach od ošetrovateľky v opatrovateľskom domove a v požehnanom veku 102 rokov bola pokrstená ako Jehovova svedkyňa. Dokončila svoj život nie v slepej uličke ‚márnosti nad márnosť‘, ale tým, že splnila „celý záväzok človeka“, to znamená ‚bála sa pravého Boha a dodržiavala jeho prikázania‘.

[Zvýraznený text na strane 6]

Hovorí sa, že kedysi sa jedna matka dokázala postarať o 11 detí, ale dnes sa 11 detí nedokáže postarať o jednu matku

[Rámček na strane 8]

Prejavovať česť starostlivosťou o starších ľudí — poznámky z celého sveta

„V Afrike nie sú takmer žiadne vládne opatrenia vzhľadom na starých ľudí — ani opatrovateľské domovy, ani nemocenské poistenie pre osoby staršie ako 65 rokov alebo výhody sociálneho zabezpečenia, ani dôchodky. O starých ľudí sa starajú ich deti.

Základný dôvod, prečo je pre ľudí v rozvojových krajinách také dôležité mať deti, je ten, že sa o nich deti budú neskôr starať. I chudobní ľudia majú veľa detí, pretože uvažujú tak, že čím majú viac detí, tým skôr niektoré z nich prežijú a budú sa potom o nich starať.

Hoci sa v Afrike spoločenské normy menia, vo všeobecnosti rodiny berú vážne zodpovednosť starať sa o svojich starších členov. Ak nemajú deti, starajú sa o nich iní členovia rodiny. Tí, ktorí poskytujú starostlivosť, často sami nie sú na tom finančne veľmi dobre, ale delia sa o to, čo majú.

Iný spôsob, ako sa deti starajú o rodičov, je ten, že im požičajú svoje deti. Často práve vnúčatá robia práce okolo domu.

Vo vyspelých krajinách žijú ľudia vďaka pokroku medicíny dlhšie. V rozvojových krajinách to tak nie je. Chudobní ľudia zomierajú, pretože si nemôžu dovoliť ani obmedzenú lekársku pomoc, ktorá je dostupná. V Sierra Leone majú príslovie: ‚Chudobný nikdy nie je chorý.‘ To znamená: keďže chudobný nemá peniaze na liečenie, je buď zdravý, alebo mŕtvy.“ — Robert Landis, misionár v Afrike.

„V Mexiku majú ľudia veľkú úctu k zostarnutým rodičom. Keď sa synovia oženia, rodičia bývajú vo svojom dome sami, ale keď zostarnú a potrebujú pomoc, deti si ich zoberú k sebe a starajú sa o nich. Považujú si to za povinnosť.

Je bežné vidieť starých rodičov bývajúcich v tom istom dome ako ich synovia a vnúčatá. Vnúčatá svojich starých rodičov ľúbia a vážia si ich. Rodina je veľmi súdržná.

V Mexiku sú domovy pre starších ľudí veľmi vzácne, pretože o starších ľudí sa starajú synovia a dcéry. Ak je synov viac, niekedy ten, ktorý sa ožení posledný, zvykne zostať v dome a žije s rodičmi.“ — Isha Aleman z Mexika.

„V Kórei sa doma i v škole učíme ctiť si starších ľudí. Od najstaršieho syna v rodine sa očakáva, že sa postará o svojich zostarnutých rodičov. Ak ich nie je schopný podporovať, urobí to iný syn alebo dcéra. Mnohí manželia bývajú so svojimi rodičmi pod jednou strechou a starajú sa o nich. Rodičia rátajú s tým, že budú bývať so svojimi deťmi, a majú radosť, keď môžu svoje vnúčatá všeličo učiť a starať sa o ne. Považuje sa za hanbu, keď mladí manželia pošlú svojich starých rodičov do opatrovateľského domova.

Môj otec bol najstarší syn a bývali sme so starými rodičmi v jednom dome. Kedykoľvek sme odchádzali z domu, hovorili sme im, kam ideme a kedy sa vrátime. Keď sme sa vrátili domov, najskôr sme zašli do ich izby, pozdravili sme ich so sklonenou hlavou a oznámili sme im, že sme späť, pretože starí rodičia sa zaujímali, ako sa darí celej rodine.

Keď sme im niečo podávali, držali sme to v oboch rukách. Je nezdvorilé podávať niečo jednou rukou váženým osobám, ako sú rodičia, starí rodičia, učitelia alebo vyšší úradníci vo verejnej službe. Keď sme mali nejaké špeciálne jedlo, obslúžili sme najprv starých rodičov.

Prejavovanie úcty starším ľuďom sa neobmedzuje len na členov rodiny, ale vzťahuje sa na všetkých starších ľudí. Od základnej školy až po koniec strednej sa vyučuje etika. Na týchto hodinách sme sa prostredníctvom rozprávok alebo prednášok učili, ako rešpektovať a ctiť si starších ľudí.

Keď vstúpi do miestnosti stará osoba, od mladých ľudí sa očakáva, že vstanú. Ak mladý človek sedí v autobuse a starší muž alebo žena si nemajú kam sadnúť, je zvykom, že mladšia osoba uvoľní sedadlo. Ak starý muž nesie balík, ktorý vyzerá byť veľmi ťažký, zastavíte sa a spýtate sa, či nepotrebuje pomoc. Ak áno, odnesiete mu balík na určené miesto.

Ako prorokovala Biblia, v týchto posledných dňoch terajšieho systému vecí budú mravné normy zo dňa na deň upadať. (2. Timotejovi 3:1–5) Ani Kóreu neobišiel tento vplyv. Napriek tomu v srdciach mnohých Kórejcov pretrváva tento úctivý postoj voči starším ľuďom.“ (2. Timotejovi 3:1–5) — Kay Kim z Kórey.

[Obrázok na strane 7]

Navštevovaním starých ľudí dobre využívame čas