Pravda má moc naprávať

„Jeden predčasne prepustený vlamač sa dopustil počas siedmich mesiacov 500 vlámaní. Istý násilník, prepustený štyri roky pred uplynutím svojho desaťročného trestu, znásilnil a zavraždil jednu ženu. Podmienečne prepustený vrah vtrhol do dvoch bytov a zabil troch ľudí.“ — Reader’s Digest, november 1990.

„Takmer 63 percent väzňov prepustených zo štátnych väzníc bolo do troch rokov znova zatknutých pre vážny zločin, ako uviedlo Ministerstvo spravodlivosti v štúdii, ktorá bola dnes zverejnená.“ — The New York Times, 3. apríla 1989.

„Predstava o väzení ako o mieste, kde sa môžu zločinci napraviť, jednoducho neobstojí. Väznice sú kombináciou ‚skladiska‘ a ‚školy pre zločin‘.“ — Torontské noviny Sunday Star, 20. marca 1988.

Správca newyorskej mestskej väznice na Rikers Island hovorí: „Príde sem 19-ročný mládenec, ktorý sa podieľal na lúpežiach tým, že hliadkoval. Keď odtiaľto odíde, už nebude hliadkovať, ale bude tým, kto bude strieľať.“ — Časopis New York, 23. apríla 1990.

„Brány väzení sa stále viac podobajú otáčacím dverám: takmer dve tretiny všetkých odsúdených je do troch rokov po prepustení znova zatknutých.“ — Časopis Time, 29. mája 1989.

VYŠŠIE uvedené správy nie sú ničím novým. Je to známa vec: Väznice nenaprávajú. Pravda áno. Typický prípad: Ron Pryor.

Ron začína každý deň prečítaním biblického textu spoločne s rodinou. Jeho manželstvo je pokojné a naplnené láskou. Domov je udržiavaný v poriadku a čistote. Ich dvaja synovia boli dobrými študentmi — neužívali drogy ani alkohol, nemali žiadne problémy. Teraz sú už samostatní a zamestnaní kresťanskou činnosťou. Ron a jeho manželka Arlynn sú vo svojom okolí veľmi zamestnaní dobrovoľnou prácou ako kresťania. Vedú užitočný život tým, že slúžia iným.

V roku 1970 bol však Ron vo väzení a čakal na súdne konanie za vraždu. Bol uznaný za vinného, odsúdený a tak sa začal jeho pobyt v štátnej väznici. Bolo to vyvrcholenie jeho dlhej cesty zločinca, ktorá ho vždy znova priviedla do väzenia. Ale nech nám Ron sám porozpráva svoj príbeh.

„Prvé ‚uväznenie‘, na ktoré sa pamätám, boli detské remienky priviazané šnúrou na prádlo. Keď som mal tri alebo štyri roky, zdalo sa, že mám v krvi tuláctvo. Často som sa zatúlal a stratil; musela ma nájsť polícia a odviesť domov. Nakoniec mi matka povedala, že ak s tým neprestanem, zavolá do sirotinca, aby si prišli po mňa a zavreli ma. Sedel som na dvore a plakal čakajúc, kedy prídu. Neprišli. Namiesto toho ma matka priviazala šnúrou na prádlo.

Ako som vyrastal, vždy som sa dostával do ťažkostí, a mojou odpoveďou na každý problém bolo násilie. Cítil som sa zmätený, bezmocný, zavrhnutý. Nerozlišoval som, čo je správne a čo nesprávne. Nechal som sa viesť svojimi pocitmi, a nie svedomím. V škole som postupoval do vyššej triedy iba preto, že učitelia boli radi, keď sa ma zbavili. V siedmej triede som nechal školu a utiekol som z domu. Dostal som sa do zlej spoločnosti a ako to pravdivo vystihuje biblická výstraha, viedlo to k ešte väčším ťažkostiam. — 1. Korinťanom 15:33.

Uväzovanie šnúrou na prádlo čoskoro nahradili polepšovne. Nenapravili ma však. Často som ušiel, ale vždy ma znovu chytili. Po úteku z jednej polepšovne vo Virgínii som ukradol malé nákladné auto, a preto som bol zatknutý. Keď som sa objavil pre krádež auta pred sudcom, ktorý sa volal Jenkins, zistil som, že som ukradol jeho auto! Mal som iba 16 rokov, ale vyhlásili ma za nepolepšiteľného a odsúdili ako dospelého. Zavreli ma na dva roky do väzenia.

Istý čas po návrate z väzenia, keď som mal 20 rokov, obstaral som si motorku. Bol som očarený pocitom sily, ktorý mi dávala, ale to mi nestačilo. Pridal som sa k Pohanom — motocyklovému gangu, ktorý vždy vyvolával spory, vždy bol pripravený začať šarvátku. Dokonale som sa k nim hodil.

Neskôr som bol vodičom nákladného auta a vozil som ovocie a zeleninu z Floridy. Nestýkal som sa už viac s Pohanmi, ale práve keď som prechádzal Virgíniou v roku 1969, stretol som niektorých mojich bývalých spoločníkov. Začali sme sa zabávať — pili sme víno, opájali sa drogami. Vznikol nejaký spor, ktorý sa rozrástol na bitku poznačenú pitím a drogami. Vystrelil som a zabil som človeka. Bolo to ďalšie ovocie zlej spoločnosti! Neskôr ma vypočúvali dvaja vyšetrovatelia a k vražde som sa priznal. To bolo v roku 1970.

Bol som vo väzení a čakal na súdne konanie; stále som bol spurný výtržník. Napríklad raz ráno prišiel väzeň, ktorý požíval dôveru a mal voľnosť pohybu vo väznici, a roznášal kávu. Obyčajne sme dostávali jeden pohár navyše, na neskoršie. V to ráno som nastavil svoj druhý pohár pod kanvicu, ale on povedal: ‚Ďalšia káva nebude.‘ Domnieval som sa, že sa rozhodol dať kávu niekomu inému. Povedal som mu: ‚Tak dnes máš málo kávy, čo?‘ Povedal. ‚Áno.‘ ‚Tak si vezmi aj moju,‘ a šplechol som mu ju do tváre. Skončil som na samotke.

Tak chodím dookola v tej diere bez okien, 2,5 metra širokej a 3 metre dlhej. Po prvý raz v živote som začal skutočne premýšľať. Do mysle sa mi hrnuli otázky. Prečo je môj život vždy v takom zmätku? Prečo vždy skončím vo väzení? Prečo som v tejto diere? Prečo vôbec žijem? Prečo? Prečo? Prečo? Otázky sa stále vynárali, ale odpovede nebolo. Potom som si povedal: ‚Som úplne v koncoch. Niet východiska. Iba ak — iba ak by existoval Boh — Boh, ktorý ma vidí, vie, že existujem, rozumie mi — na rozdiel odo mňa! Bože, ak existuješ, ak vieš o mne, ak je niečo, čo by som mohol urobiť — povedz mi aspoň niečo, čokoľvek!‘

V cele bola aj Biblia. Pomyslel som si: ‚To je začiatok.‘ Začal som čítať. Nepamätám si, čo som čítal. Pamätám si iba, že som čítal, a ničomu som nerozumel. O týždeň som bol späť vo väzenskom bloku. Jedna cela bola otvorená a obe postele prázdne. Zatvorili ma dnu a o dva dni dali ku mne ďalšieho väzňa. Práve som čítal Bibliu, moril som sa s ňou. Videl ma čítať a opýtal sa: ‚Rád by si rozumel Biblii?‘ ‚Áno!‘ ‚Obstarám ti knihu, ktorá ti pomôže.‘ Spojil sa s jedným Jehovovým svedkom — istý čas s ním študovali — a čoskoro mi dal knihu s názvom Pravda, ktorá vedie k večnému životu. To bolo v júli 1970.

Začal som čítať a prečítal som knihu od začiatku do konca. Nerozumel som síce všetkému, ale malo to zmysel. Keď prišli Jehovovi svedkovia a začali so mnou študovať, začal som dostávať odpovede na všetky otázky, ktoré som si kládol v samoväzbe. Po prvý raz v živote som začal chápať, čo je správne a čo nesprávne. Čím viac duchovného pokrmu som prijímal, tým viac som sa podobal tým, ‚ktorí cvičili svoju vnímavosť používaním, aby rozlišovali medzi správnym a nesprávnym‘. (Hebrejom 5:14) Moje svedomie sa prebúdzalo, ožívalo!

Toto náhle poznanie biblickej pravdy spôsobilo skutočný obrat v mojom myslení. Prečítal som knihu za 24 hodín. Za noc som prešiel z jedného extrému do druhého. Bol som rozhodnutý primať svojich spoluväzňov, aby pochopili pravdu, ktorú som sa učil. Myslel som si, že budú takí nadšení ako ja. Ale oni neboli. Predtým som robil druhým väzňom problémy; teraz som bol ešte väčším zdrojom podráždenia — čo by nikto nepokladal za možné! Ako však svedkovia pokračovali v návštevách okresného väzenia, aby so mnou študovali Bibliu, stal som sa vo svojom zvestovaní taktnejším.

Urobil som veľké zmeny a o dva mesiace som bol aj ja spoľahlivým väzňom. Mohol som ísť dokonca aj von, čo bolo neslýchané vzhľadom na môj predchádzajúci trestný záznam a príčinu uväznenia. Zásady, ktoré som sa učil z Biblie, prinášali svoje ovocie. Vody pravdy Božieho slova robili svoje očisťovacie dielo práve tak, ako za dní apoštolov. Ich moc naprávať vyjadruje 1. list Korinťanom 6:9–11 takto:

‚Či neviete, že nespravodliví nezdedia Božie kráľovstvo? Nemýľte sa. Ani smilníci, ani modlári, ani cudzoložníci, ani muži vydržiavaní na neprirodzené účely, ani muži, ktorí ležia s mužmi, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani nadávači, ani vydierači nezdedia Božie kráľovstvo. A predsa niektorí z vás boli takými. Ale ste boli čisto umytí.‘

Nakoniec prišiel čas súdneho pojednávania. Odsúdili ma na 20 rokov väzenia za vraždu. V roku 1971 ma poslali do väznice s najprísnejším bezpečnostným systémom. Tam som pokračoval v biblickom štúdiu s Jehovovými svedkami. Moje správanie sa prenikavo zmenilo. Čoskoro som sa stal aj v tomto novom väzení spoľahlivým väzňom a povolili mi vychádzky. Na jednej z nich som sa spýtal svedka, u ktorého som bol: ‚Čo mi bráni, aby som sa dal pokrstiť?‘ Predniesol moje prianie miestnemu zboru a odpoveď znela: ‚Nič.‘ V jeden podvečer v roku 1973 som bol pokrstený v rybníku na susednej farme. Keď som vstúpil do vody, modlil som sa, pretože aj Ježiš sa modlil, keď ho Ján Krstiteľ ponáral v Jordáne.

Po krste som duchovne rýchlo napredoval. Navštevoval som školu teokratickej služby v miestnom zbore — samozrejme bez osobnej účasti. V škole mi prideľovali úlohy a svoje preslovy som nahrával na pásku; na zhromaždení zboru ich potom prehrávali. Dozorca školy mi zasa posielal späť na páske nahranú radu, aby mi pomohol zlepšovať sa. Vo väzení sme mali každý týždeň zhromaždenie, na ktoré boli pozývaní aj iní väzni.

Po celý čas som si rozširoval svoje biblické poznanie. Bolo to ako schody, ktoré ma viedli z mravného bahna, v ktorom som žil väčšinu svojho života, až kým som si neocenil potrebu zmeny, o ktorej hovoril apoštol Pavol v liste Kolosanom 3:9, 10: ‚Zoblečte si starú osobnosť s jej zvykmi a oblečte si novú osobnosť, ktorá sa obnovuje presným poznaním podľa obrazu Toho, ktorý ju stvoril.‘

V roku 1978 sa konalo tretie pojednávanie pred prepúšťacou komisiou, ktorá ma mohla podmienečne prepustiť. Dvakrát zamietli moju žiadosť pre závažnosť mojich zločinov. Tento raz dostala komisia asi 300 listov od svedkov a ďalších ľudí dosvedčujúcich zmeny, ktoré som urobil.

Pretože moje vyhliadky na prepustenie sa zlepšili, uvažoval som o možnosti oženiť sa. Kým som bol vo väzení, písavala mi Arlynn, svedkyňa, vdova s dvoma deťmi. Navštevovala ma so svojimi dvoma synmi. A tak ja som sa zamiloval do nej a ona do mňa. Prepustili ma 1. februára 1978. Dňa 25. februára 1978 sme sa zosobášili. Naše manželstvo je aj teraz, po 13 rokoch, stále šťastné. Jeden náš syn je ženatý a je činným Jehovovým svedkom. Druhý syn pracuje celým časom vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku.

Moje modlitby boli vypočuté. Som vďačný bratom a sestrám, ktorí mi tak veľmi pomohli. Za svoje úplné šťastie vďačím šťastnému Bohu Jehovovi. — 1. Timotejovi 1:11.

Predsa však cítim výčitky svedomia za minulé hriechy. S odporom sa pozerám na svoje predošlé správanie. Veľakrát som sa modlil k Jehovovi, aby mi odpustil, a cítim, že mi naozaj odpustil. Dúfam tiež, že ľudia, ktorým som v minulosti ublížil, mi budú môcť takisto odpustiť. A predovšetkým dúfam, že Jehova vzkriesi muža, ktorého som zabil, a tak bude mať možnosť žiť navždy na Božej rajskej zemi. Potom bude moja radosť úplná!“

To, čo nedokázali urobiť mreže väzenia a samoväzba, dokázala biblická pravda. Pomohla Ronovi Pryorovi vyzliecť starú osobnosť zločinca a obliecť si novú, kresťanskú osobnosť. Prečo? Pretože „Božie slovo je živé a vykonáva moc“, vrátane moci naprávať. — Hebrejom 4:12.

[Zvýraznený text na strane 11]

Auto, ktoré som ukradol, patrilo sudcovi Jenkinsovi!

[Zvýraznený text na strane 12]

Na samotke bola Biblia. Začal som ju čítať

[Zvýraznený text na strane 12]

Odsúdili ma na 20 rokov väzenia za vraždu

[Obrázok na strane 13]

Ron Pryor s manželkou Arlynn dnes