Boj o írske rašeliniská

Od dopisovateľa Prebuďte sa! z Írska

„AK SA niečo nepodnikne, a to rýchle, jedinečná časť živého dedičstva zeme môže byť navždy stratená.“ Povedal to britský spisovateľ dr. David Bellamy. Aké dedičstvo mal na mysli? Írske rašeliniská. — Bellamy’s Ireland — The Wild Boglands.

Nie každý v Írsku považuje rašeliniská za dedičstvo. Spisovateľ Michael Viney hovorí, že v minulosti „bolo rašelinisko synonymom strádania a najchudobnejšieho spôsobu života“. Podľa IPCC (Irish Peatland Conservation Council, Írsky výbor na ochranu rašelinísk) si dnes mnohí myslia, že celé rašeliniská by sa mali „vykopať, vysušiť a zmeniť na niečo suché a ‚užitočnejšie‘“. Prečo sú však ochrancovia prírody znepokojení, keď ťažba rašeliny a vysušovanie rašelinísk poskytuje hodnotné palivo a zanecháva dobrú poľnohospodársku pôdu? Pretože považujú rašeliniská za „jedinečný močiarny ekologický systém“.

Ohrozené sú dva hlavné druhy rašelinísk. Jeden sa nazýva vrchovisko a druhý slatina. Slatiny, podľa dr. Davida Bellamyho, „pokrývajú vlhký západ krajiny [a ďalšie vlhké, hornaté oblasti] so živou hornou vrstvou; niečo podobné nemožno vidieť nikde inde na zemi.“ Čo sú vlastne tieto dva druhy rašelinísk? Sú skutočne niečím viac než bažinatými, zradnými miestami, kde sa ťaží palivo na zimu? Musia všetky skončiť v ohni?

Vrchoviská a slatiny

Rašeliniská sú obrovské masy rašeliny pokryté kobercom živej vegetácie machov, vresu, šachora a kvetov. Hovorí sa, že slatiny začali vznikať pred tisícročiami na takých miestach, ako sú plytké jazerá. Vegetácia odumierala a klesala ku dnu, kde sa pomaly rozkladala a vytvárala rašelinu. Tieto vrstvy rozkladajúcich sa rastlín sa vŕšili, vrstva za vrstvou, kým nakoniec vyplnili jazero. Niektoré vrstvy sa nahromadili do hrúbky 12 metrov.

Močiarne machy začali rásť na mokrej kope, ktorá sa vynorila z jazera, a pôsobili ako špongia udržiavajúc povrch slatiny nasýtený vodou. Veľké pahorky týchto močiarnych machov sa rozširovali do výšky a do šírky a vytvárali nezvyčajné kopulovité slatiny. „Kopula slatiny,“ hovorí David Bellamy, „je v skutočnosti obrovská kvapka vody, ktorú drží pokope základná hmota odumretých, čiastočne rozložených zvyškov rastlín a živý povrch rašeliny.“

Naproti tomu vrchoviská nepotrebovali pre svoj vznik jazerá. Všetku potrebnú vodu získavali z trvalých dažďov vo vodou nasiaknutých oblastiach krajiny — na miestach, kde prší najmenej 235 dní v roku a výdatnosť dažďov je vyše 120 cm ročne. David Bellamy tvrdí, že vrchovisko, ktoré môže byť až 6 metrov hlboké, je obrovská „nevyužitá kopa kompostu... presýtená vodou“.

Pod povrchom pozostáva rašelinisko z vrstiev vegetácie v rôznych stupňoch rozkladu a jasne možno vidieť zvyšky odumretých rastlín v mäkkej hnedej rašeline. V spodnej časti tieto rastliny zotleli na tmavšiu, hutnú rašelinu, ktorá je mazľavá.

Možno to znie ponuro a nepríťažlivo. Ale slatiny, okrem toho, že sú rozsiahlym rezervoárom paliva, majú svoju jedinečnú krásu. Michael Viney opisuje vrchoviská v západnom Írsku akoby ovinuté okolo hôr, podobne ako je veľká hnedá prikrývka ovinutá okolo nôh starého muža. Pokračuje: „Ak sa prizriete na prikrývku bližšie, zistíte, že je utkaná z drahých materiálov — z čiernych a fľaškovozelených hodvábnych machov, vyzdobená zlatými a ružovými lišajníkmi s jemným, krajkovitým, šedozeleným lemovaním.“ — IPCC Guide to Irish Peatlands.

Túto bažinatú rozprávkovú krajinu chcú ochrancovia prírody zachovať. Rašeliniská sú domovom nespočetného množstva zvierat, ako sú žaby, mloky, zajace, vtáky a rozličný hmyz. Žijú tu rozmanité druhy rastlín: všadeprítomný močiarny páperník, leknica, saracénia, hruštička okrúhlolistá a tucty ďalších. Rosička okrúhlolistá je nepredvídaným obyvateľom slatín. Je mäsožravá, chytá hmyz svojimi lepkavými listami, a pomaly ho strávi.

Ťažba rašeliny

Ak idete, či skôr sa drgľujete autom po hociktorej starej ceste v slatinách na jar alebo v lete, uvidíte ešte mužov a ženy, ako kopú rašelinu alebo turf, ako ju tu nazývajú. Ešte stále používajú tradičný zvláštny úzky rýľ, často s ďalším ostrím privareným v pravom uhle k čepeli, takže môžu vyrezať celú tehličku rašeliny jedným rezom. Rašelinári tieto tehličky rozložia v lete na slnko, aby vyschli, a neskôr ich pozbierajú ako palivo na zimu. Počas chladných zimných večerov prispieva príjemná vôňa horiacej rašeliny k pôžitku z tepla sálajúceho z ohňa.

Keď ľudia takto kopú rašelinu, podobajú sa skôr mravcom, ktoré zaútočili na obrovský obchod s potravinami. Dokonca i takáto ťažba, ak k nej pripočítame projekty na odvodňovanie pôdy, rašeliniská počas minulých tisícročí pomaly zmenila. Avšak ku skutočnému ohrozeniu rašelinísk došlo až v posledných štyridsiatich rokoch. Stalo sa to vtedy, keď mohutné stroje Bord na Móna (Írsky výbor na ťažbu rašeliny) začali ťažiť rašelinu zo slatín alarmujúcou rýchlosťou.

Ťažba rašeliny vo veľkom nie je jednoduchá. Nedotknuté rašeliniská obsahujú 95 percent vody a vyžaduje si to najmenej päť rokov stáleho odvodňovania, kým môžu dômyselne navrhnuté stroje na ťažbu v bažinách bezpečne pracovať.

Po vyťažení rašeliny tam nezanechávajú pustatinu. Zodpovedné úrady sa vážne usilujú zmeniť vyťažené rašeliniská na užitočnú, úrodnú pôdu. To však znamená, že rašeliniskám aj tak hrozí zánik. V Írsku zostalo menej ako 5 percent rašelinísk s nejakým množstvom prírodných rezerv. Situácia sa už nepodobá tej s mravcami, ktoré prepadli obchod s potravinami. Teraz sa celý obchod vyprázdňuje a budova je pripravená na zbúranie.

Môžu prežiť?

Ochrancovia prírody vedia, že zakázať ťažbu rašeliny je nereálne. Využívanie takých prístupných zdrojov energie má svoj význam. Pýtajú sa však, či musí ťažba rašeliny znamenať zánik rašelinísk. Catherine O’Connell z IPCC sa pýta: „Chceme, aby sa s našimi rašeliniskami stalo to isté, čo s vtákom dodo?“

Čas to ukáže.

[Rámček na strane 16]

Írske rašeliniská neobsahujú iba rašelinu

Mŕtvoly ľudí, ktorí sa utopili v slatinách alebo boli pred stáročiami rituálne popravení, boli vykopané v prekvapivo zachovanom stave. Vidiecki ľudia zvyčajne uskladňovali v rašeliniskách maslo ako v jednoduchej chladničke. Kopáči rašeliny často narazia na drevené súdky s maslom, ktoré boli kedysi zahrabané do rašeliny a nikto ich už nevykopal. Krásne predmety zo zlata, striebra a bronzu boli vykopané zo skrýš v rašeliniskách, kde boli zakopané a tak chránené pred drancovaním Vikingov.

[Rámček na strane 17]

Nebezpečie rašelinísk

„Rašeliniská môžu byť nebezpečné; nikdy tam nechoďte sami,“ vystríhajú niektorí. Sú to spletité oblasti plné jarčekov, potokov a kaluží stojatej vody. Na hladine hlbokých jazier môžu vzniknúť plávajúce rašeliniská, keď sa na povrchu jazera vytvorí koberec rašeliny. Keď sa po nich chodí, otriasajú sa a môžu pohltiť ľudí i zvieratá.

Kusy rašeliny na svahoch sa môžu odtrhnúť z hlavnej masy vrchoviska a rútiť sa dolu svahom, pričom vyvracajú stromy a ničia domy podobne, ako prúd sopečnej lávy ničí všetko, čo mu stojí v ceste.“

[Obrázky na stranách 16, 17]

Zhora v smere hodinových ručičiek:

Halda rašeliny v Connemara, Írsko

Nedotknuté rašeliniská — bahnité a zradné

Mäsožravá rosička okrúhlolistá

Bezpečná skrýša pre hniezdo hvizdáka

[Prameň ilustrácie]

Dutch Foundation for Conservation of Irish Bogs

[Prameň ilustrácií]

Dr. R. F. Hammond, Teagasc, Írsko (above and top right)