Bol som násilníkom

SPOLU s priateľom sme utekali tak rýchlo, ako sme len mohli. Keď sme sa dostali k rieke v blízkosti mesta, v ktorom som býval, skočili sme do nej. Keď sme sa vynorili, začali sme veľmi rýchlo plávať k druhému brehu.

Bola to len nejaká chlapčenská hra? Vôbec nie! Bola to skôr otázka života a smrti. Keď som sa obzrel dozadu, videl som políciu so zbraňami namierenými na nás. Ponoril som sa pod vodu, aby som unikol guľkám, a pokračoval som v plávaní k druhému brehu. Aj pod vodou som počul streľbu.

Dostali sme sa na breh. Znamenalo to, že sa nám podarilo uniknúť z väzenia, v ktorom sme boli za lúpež a krádeže áut.

To bol jeden z mnohých prípadov, keď polícia po mne pátrala, alebo ma skutočne prenasledovala za nejakú kriminálnu činnosť. Hoci som mal ešte len 17 rokov, bol som dovtedy už mnohokrát zatknutý. Nakoniec mňa aj môjho kamaráta chytili a znovu odsúdili do väzenia, tentokrát na dva a pol roka.

Aj vo väzení sa prejavovali moje násilnícke sklony. Pretože som sa často bil s inými väzňami, dali mi biely väzenský odev. Tak ma spolu s ďalšími výtržníkmi mohli dozorcovia ľahko rozpoznať a mohli na nás dávať pozor vo zvýšenej miere.

Po prepustení ešte väčší násilník

Z väzenia ma prepustili, ale nezmenil som sa k lepšiemu. V skutočnosti som bol ešte násilnejší než kedykoľvek predtým. Rýchlo som si zaistil pozíciu vládcu nad rôznymi ulicami. Ktokoľvek sa mi postavil do cesty, našiel vo mne vždy ochotného bojovníka.

Raz ma vyprovokovala skupinka mladých mužov. Napadol som ich a kým prišla polícia a zastavila šarvátku, niekoľkých som zranil, a to napriek tomu, že som mal zlomenú ruku po bitke z predchádzajúceho týždňa.

Raz som spolu s dvoma kamarátmi vyzval na súboj skupinu mužov zo susedného mesta. Ich vodca vykročil ku mne so železnou tyčou. Odzbrojil som ho, ale vyšmykol sa mi z rúk a ušiel. Jediná možnosť ako dosiahnuť, aby sa so mnou ďalej bil, bola, vrátiť mu jeho železnú tyč. To som aj urobil. Keď sa vrátil, znovu som ho odzbrojil. Tentoraz som si dal pozor, aby mi neušiel, kým som ho poriadne nezbil.

Raz v noci som len tak zo „žartu“ stál na rohu ulice v newyorskom Harleme a vyzýval som ľudí do bitky. A mnohí prijali moju výzvu a bolo z toho mnoho bitiek. Následkom toho vzrástla moja povesť nebezpečného násilníka. V rôznych bitkách som bol zranený fľašami, kovovými tyčami, palicami, napadnutý nožom a inými zbraňami. Ale nič z toho ma neodvrátilo od môjho násilníckeho spôsobu života.

Ešte viac násilia

Čoskoro som zistil, že mnoho peňazí sa dá zarobiť na obchode s drogami. Keďže som sám užíval drogy, dobre som poznal ľudí spojených s obchodom s drogami. Zakrátko som už mal svojich ľudí, ktorí pre mňa predávali drogy; tak som sa stal ešte väčším násilníkom.

Raz sme prepadli iného obchodníka s drogami, aby sme mu ukradli drogy. Vtrhli sme, ozbrojení pištoľou a nožom, do jeho domu, a držali sme tam troch mužov a jednu ženu ako rukojemníkov, zatiaľ čo sme hľadali drogy.

Raz sme sa zasa spolu s priateľom rozhodli, vyzbrojení puškami a zamaskovaní, že olúpime jedného bohatého muža, aby sme získali peniaze na drogy. Striehli sme na neho pri jeho dome, ale neobjavil sa tam, a preto sme odišli. Nepochybujem o tom, že keby sa tam ukázal, uskutočnili by sme svoj zámer.

Takto som bol už vo svojich 20 rokoch hlboko zapletený do násilia, obchodu s drogami a do vážnych zločinov. Moja budúcnosť by, v najlepšom prípade, bola životom vo väzení; bol som veľmi nešťastný.

Často som uvažoval, kto by mal rozhodovať o tom, čo je správne a čo nesprávne. Prišiel som k záveru, že je to vždy ten, kto má v spoločnosti väčšiu moc. Usúdil som tiež, že keď o tom, čo je správne a čo je nesprávne rozhodujú ľudia, a ja nemám nijaký rešpekt pred žiadnou ľudskou autoritou, mám rovnaké právo ako ktokoľvek iný rozhodovať sa v tejto veci sám. Ale čoskoro som našiel omnoho lepšiu odpoveď.

Oveľa lepšia cesta

Moja sestra, ktorá sa vydala za jedného z mojich priateľov, s ktorým som bol vo väzení, súhlasila so štúdiom Biblie s Jehovovými svedkami. O veciach, ktoré sa dozvedala z Biblie, hovorila s každým z našej rodiny — okrem mňa. Rodina mi hovorievala, aby som sa vyhýbal sestre. Prečo? Pretože vraj stále hovorí o tom „bláznivom náboženstve“.

Ja som však bol zvedavý. Čo také asi hovorí, že to ľudí tak veľmi dráždi? Chcel som to vedieť, ale moja sestra o tom so mnou nikdy nehovorila. Prečo o tom nehovorila? Myslela si, že som príliš zlý na to, aby som vôbec niečo počúval o Biblii.

No raz večer som sa k nej pozval na večeru. Sedel som a jedol spolu so sestrou a jej manželom. Potom som povedal: „Porozprávajte mi o tom novom náboženstve.“ A oni rozprávali celých šesť hodín! Dalo mi to tak veľa, že som prišiel hneď nasledujúci večer, aby som sa dozvedel viac.

Po tejto druhej návšteve som bol presvedčený, že som našiel niečo, pre čo sa vyplatí žiť — skutočný zmysel života. Ihneď som začal navštevovať zhromaždenia v sále kráľovstva Jehovových svedkov a hovoriť tiež svojim kamarátom o tom, čo som sa učil.

Môj spôsob života sa ešte nejaký čas nemenil. Pokračoval som však v štúdiu a učil som sa o tom, čo Boh Jehova odo mňa očakáva. Snažil som sa nevynechávať zhromaždenia v sále kráľovstva, kde sa hovorilo o Biblii. Takto som získal duchovnú silu na zmenu života — postupne jedno za druhým.

Najprv som prestal predávať drogy. To rozhnevalo niektorých z mojich bývalých spoločníkov, no povesť násilníka, ktorú som ešte stále mal, ma udržiavala mimo nebezpečenstva. Potom som prestal užívať tvrdé drogy a zanechal som tiež nemravný spôsob života. Nakoniec som sa zbavil návyku na tabak. Za osem mesiacov som urobil taký pokrok, že som sa mohol dať pokrstiť, a v roku 1970 som bol pokrstený.

Nakoniec som úplne porozumel odpovedi na otázku, kto má rozhodovať o tom, čo je správne a čo nesprávne. Táto odpoveď znie: Jehova, náš Životodarca, má toto právo a má právo tiež očakávať, že jeho tvorovia budú podľa toho žiť.

Často som uvažoval o tom, ako sa na mňa v obraznom zmysle vzťahujú slová z Izaiáša 65:2. Toto proroctvo hovorí o čase, keď sa násilná povaha leva zmení na miernu do tej miery, že bude žrať slamu ako býk. Cítil som, že podobne som sa aj ja zmenil z veľmi násilného človeka na človeka s miernou povahou a mierumilovnými názormi na život.

Ešte stále som mal zlú povesť, a to som musel napraviť dobrým správaním. Poviem vám jeden príklad. Pravidelne som navštevoval ľudí z dverí do dverí, aby som s nimi hovoril o Biblii. Pri jedných dverách ma spoznal istý mladý muž a zhrozil sa, lebo si myslel, že som ho prišiel zbiť. Rýchlo som mu vysvetlil posolstvo pokoja z Biblie. Zostal ohromený, ale veľmi sa mu uľavilo.

Zakrátko po mojom krste som sa oženil s jednou Jehovovou svedkyňou. Je smutné, že moja manželka sa v roku 1974 rozhodla, že už ďalej nechce konať Božiu vôľu. Dala mi ultimátum: alebo sa vzdám svojho uctievania Boha, alebo ma opustí a zoberie si so sebou naše dve malé deti. Bolo to najťažšie obdobie môjho života. Nemohol som však zanechať uctievanie Boha a pokračoval som v konaní jeho vôle.

Nový spôsob života

Jehova ma odmenil za to, že som mu naďalej zostal verný. V roku 1977 som sa zoznámil s jednou skvelou svedkyňou a zobrali sme sa. Mala päťročného syna. Čoskoro sme spolu s manželkou vstúpili do služby celým časom, venovali sme sa vyučovaniu iných o Bohu a o jeho zámere. Keď náš syn vyrástol, vstúpil tiež do služby celým časom. Teraz pomáha pri rôznych úlohách v miestnom zbore.

Odvtedy mám spolu s manželkou prednosť cestovať do mnohých častí sveta a zúčastňovať sa na dobrovoľnej stavebnej práci. K tomu patrí pomoc pri budovaní nových zariadení odbočiek v rôznych krajinách na podporu celosvetového vyučovacieho diela Jehovových svedkov.

Keď sme doma, sme tiež veľmi zamestnaní. Pomáhame iným, aby poznali Bibliu, a pomáhame aj pri stavbe nových sál kráľovstva. Slúžim tiež v oblastnom stavebnom výbore na juhu Spojených štátov. A s mojím bývalým spoluväzňom — manželom mojej sestry, slúžime ako starší v tom istom zbore Jehovových svedkov.

Som vďačný Jehovovi za to, že mi pomohol ovládnuť môj život a že mu dal úplne nový smer. Pretože sa ním nechávam usmerňovať v tom, čo je správne a čo nesprávne, môj život je stále lepší a lepší. — Poslané.