Jedno zo zvláštnych umení na Madagaskare
KEĎ sme sa prechádzali po trhu v Antsirabe na našom domovskom ostrove Madagaskare, privábili nás vystavené hlinené vázy, hrnce a misky. Nádoby boli síce všetky hnedé, ale boli na nich veľké čierne škvrny, takže sa nám zdalo, že boli vypaľované v ohni. Boli sme na to zvedaví, a tak sme sa opýtali vidieckeho chlapca, ktorý ich predával, či je náš odhad správny.
Povedal nám: „Áno, musia byť najprv vypálené, aby takto vyzerali. My tu však nemáme moderné, zložité pece, aké bývajú v meste. Používame tradičný postup, ktorému nás naučili naši otcovia.“
Chlapec nám vľúdne odpovedal aj na ďalšie otázky, ale jeho slová v nás len vzbudili túžbu vidieť, ako sa takáto keramika vyrába. Išli sme teda na jedno vzdialené miesto na vidieku, ktorého obyvatelia sú odborníkmi na výrobu keramiky. Všetci boli milí a pohostinní. Tešili sa z toho, že sa ľudia z mesta zaujímajú o to, čo robia, a veľmi ochotne nám ukázali svoje tajomstvá.
Najprv sme sa dozvedeli, že hlina, ktorú používajú, nie je len taká obyčajná hlina. Hovorili, že bežná hlina pri vypaľovaní ľahko praská. Preto používajú hlinu, ktorá sa nazýva tanimanga (doslovne „zemská modrá“), ktorá sa vyskytuje len tu na vidieku a na brehoch riek a potokov. Jeden chlapec nás zaviedol na breh potoka a začal kopať zem. Asi 30 centimetrov pod povrchom sa objavila vlhká, šedá hlina — tanimanga. V protiklade so svojím názvom je však tanimanga na niektorých miestach čierna alebo dokonca žltastá. No vždy je v kontraste s červenooranžovou farbou pôdy, ktorá je v tejto strednej časti ostrova obvyklá.
Jeden muž nám potom povedal, že na výrobu niekoľkých váz alebo hrncov zmieša jedno vrece tanimangy s tretinou vreca jemného piesku, ktorý sa tiež nachádza na brehoch riek. Potom do zmesi prileje trochu vody. Koľko je to „trochu“? Nikto to presne nemeria. Hrnčiar sa riadi skúsenosťou a prestane dolievať vodu vtedy, keď cíti, že zmes má správnu hustotu. Nie je ani príliš hustá, ani príliš mäkká.
Potom sa dá táto zmes hliny, piesku a vody na dobre pozametaný kúsok zeme zbavený kamienkov a stebiel slamy. Hrnčiar potom po tejto hline dlho šliape nohami. Tak dosiahne dobré premiešanie hliny s pieskom, čo je kľúčom trvanlivosti váz či hrncov. V malgašskom jazyku sa na toto základné štádium výroby keramiky používa niekoľko slov: hitsahina, disahina, tehafina, volavolaina, totoina. Všetky sa vzťahujú na ten istý proces — šliapanie zmesi hliny. Keď sa hrnčiari uistia, že zmes je taká, aká má byť, sú pripravení začať s vlastnou výrobou keramiky.
Najprv urobia zo zmesi guľky veľkosti ľudskej päste. Jednu guľku si vyberú na výrobu dna hrnca a vtlačia ju na formu — tou je väčšinou starý opotrebovaný hrniec. Forma sa potom odstráni a z inej guľky sa zase vytvaruje horná časť hrnca. Počas tohto procesu dbajú hrnčiari na to, aby zmes príliš nevyschla, pretože potom by výrobok mohol ľahko prasknúť.
Hrnce sa teraz nechajú celý deň sušiť na slnku. Až potom sú pripravené na posledný krok: vypaľovanie. Ale aj to sa robí postupne. Všetky hrnce a vázy sa vyplnia slamou a suchým lístím a rozložia sa po zemi tak, aby ležali na boku. Potom sa slama a lístie zapáli a oheň sa udržuje 10 až 15 minút. Hlina sa tým spevní a stvrdne.
Po tomto prvom vypaľovaní sa hrnce premiestnia na iné miesto, ktoré je vystlané slamou a suchým lístím. Tentokrát sú však poukladané otvorom proti otvoru. Hrnčiari dajú na ne a okolo nich slamu a suché lístie. Dookola podávajú kusy hliny, aby sa oheň nešíril a aby sa hrnce neodkotúľali. Slama s lístím sa zapáli a nechá horieť aspoň 30 minút, alebo dovtedy, kým oheň sám nezhasne. Keď hrnce vychladnú, vyberú sa z popola a môžu sa používať.
Keď sme si ich teraz zblízka prezerali, pochopili sme, prečo sú na nich tie čierne škvrny. Nachádzali sa na miestach, ktoré prišli do priameho styku s ohňom. Ostatné časti hrnca mali obvyklú farbu pálenej hliny — oranžovohnedú.
Toto hrnčiarske umenie sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Stretli sme jedného muža, ktorý pracoval vo veľkej textilnej továrni v meste, ale privyrábal si výrobou a predajom hrnčiarskych výrobkov. Naučil sa toto umenie od svojho otca, ktorý sa ho tiež naučil od svojho otca. A sme si istí, že tento mladý muž nepremárni príležitosť naučiť toto umenie aj svoje deti.