Výchova v rodinách na celom svete — rodičovstvo spojené s láskou, vedením k disciplíne, vlastným príkladom a vštepovaním duchovných hodnôt

RODIČIA z niekoľkých krajín poslali svoje skúsenosti o úspešnej výchove detí od narodenia až po dospelosť. Všetci sú Jehovovými svedkami a v ich skúsenostiach je zdôraznená potreba venovať pozornosť štyrom oblastiam, ktoré sú uvedené v nadpise tohto článku. Výňatky z listov, ktoré tu zverejňujeme, poukazujú len na niekoľko aspektov výchovy v rodine, ktorými sa títo rodičia riadili.

Skúsenosť z Havaja

„Biblia hovorí, že láska je ‚najväčšia‘ vlastnosť. Láska — všetky jej ušľachtilé stránky — musí prežiarovať celý domov a celú rodinu. Spolu s Carol pociťujeme túto božskú vlastnosť v našom manželstve. Sme si blízki a sme radi, keď sme spolu. Nedokážem ani dostatočne zdôrazniť, že šťastné manželstvo je nevyhnutné pre úspešnú výchovu dieťaťa.

Dodnes si dobre pamätám silné city, ktoré sa mi hromadili v srdci počas dní a týždňov po narodení nášho prvého dieťaťa. Stáli sme užasnutí nad začínajúcim životom toho malého človiečika. Spomínam si, ako som pozoroval Carol šťastnú a spokojnú, keď dojčila našu malú Rachel. Bol som rád, že bola šťastná, ale zároveň som bol trochu namrzený, trochu som žiarlil. Carol bola úplne zaujatá malou Rachel, a čo ja? Mal som pocit, že som odstrčený — celkom jemne, ale napriek tomu odstrčený — zo stredu našej rodiny. S Jehovovou pomocou som sa odhodlal zveriť sa Carol so svojimi pocitmi a s tým, čo ma trápilo, a ona mi prejavila veľké pochopenie a podporila ma.

Potom som sa dokázal viac zblížiť s naším dieťatkom, keď som pomáhal pri prácach, ktoré patria k starostlivosti o malé deti, vrátane tých menej príjemných — prať plienky je bez zveličovania niečo jedinečné! Po Rachel sme mali ešte päť detí. Posledná je Rebecca, ktorá má teraz osem rokov. S každým dieťaťom sme osobitne viedli biblické štúdium.

Ešte jeden poznatok o výchove detí od raného detstva. Spolu s Carol sme sa s deťmi veľmi radi rozprávali už od chvíle, ako sa narodili. Hovorili sme si o všetkom možnom. Niekedy sme sa rozprávali o Jehovovi a o jeho nádherných, obdivuhodných dielach. Niekedy o nezávažných, zábavných veciach — len tak pre rozveselenie. Pravdaže, snažili sme sa tiež niečo ich naučiť, ale okrem toho sme sa spoločne tešili z príjemných chvíľ uvoľnenia. Som presvedčený, že tieto rozhovory značne prispeli k vytvoreniu blízkeho vzťahu k deťom. Nepochybne viedli k tomu, že v našej rodine si naozaj dobre rozumieme.

Jehova nás naučil, akú veľkú hodnotu majú duchovné veci i to, že sa dokážeme pre deti obetovať. Nemali sme nikdy hojnosť hmotných vecí, ale nikdy sme sa o ne vlastne ani neusilovali, ani nám nechýbali. Keby sme strávili viac času v honbe za bohatstvom, nemohli by sme venovať dostatok času Jehovovi a rodine. Vybrali sme si správne.“ (Ďalej rozpráva Carol.)

„Myslím si, že dojčenie vo veľkej miere prispieva k vytvoreniu tesného puta medzi matkou a dieťaťom. Matka strávi toľko času maznaním a neustálym prenášaním dieťaťa, že sa pritom jednoducho nemôžu nezblížiť. Matka nemôže malé dieťa opustiť na viac než dve až štyri hodiny. Spolu s Edom sme vždy veľmi dbali na to, aby sme deti nezverovali niekomu inému. Vždy som si priala sama poučovať deti a dohliadať na ne, ako dospievajú. Preto som nechodila do zamestnania, kým boli deti ešte malé. Myslím si, že im to pomohlo uvedomiť si, ako veľmi nám na nich záleží. Najlepší spôsob, ako sa s deťmi zblížiť, je venovať im svoj čas. Nikto a nič vás v tom nemôže zastúpiť. Nijaké hmotné veci vás deťom nemôžu nahradiť.

Keď deti začali dospievať, bolo to ťažšie, lebo som si musela zvykať na to, že už nie sú malé. Bolo pre mňa ťažké uvedomiť si, že ma už tak nepotrebujú a stávajú sa stále viac nezávislými. Toto obdobie v človeku vzbudzuje strach a je skúškou celej vašej práce — poučovania, vedenia k disciplíne a ich formovania — všetkého, čo ste im poskytli. Počas dospievania je už naozaj príliš neskoro s tým začínať. Je prineskoro na to, aby ste ich učili mravným zásadám, láske k ľuďom a najmä láske k Jehovovi. To všetko sa im musí vštepovať už od narodenia.

Kým prídu kritické roky dospievania, máte na túto prácu dvanásť rokov. Ak ste však vynakladali úsilie a snažili ste sa uplatňovať biblické zásady, raz príde chvíľa, keď budete žať radosť a pokoj, keď sa vaše deti rozhodnú, že chcú celým srdcom slúžiť Jehovovi.“ — Edward a Carol Owensovci.

Skúsenosť zo Zimbabwe

„Deti sú ‚dedičstvom od Jehovu‘. Tak to hovorí Biblia v Žalme 127:3. Mali sme to stále na mysli a to nám pomáhalo, aby sme ako rodičia robili v starostlivosti o toto dedičstvo všetko, čo sme len mohli. V našej rodine som venoval prvoradú pozornosť tomu, aby sme robili veci spoločne — spoločne sme sa modlili, spoločne študovali Bibliu, spoločne uctievali Boha, spoločne pracovali, spoločne sme navštevovali priateľov a spoločne sme sa i bavili.

Občas bolo potrebné i karhanie. Raz prišiel syn neskoro domov; bolo to práve v období dospievania. Báli sme sa oňho. Na naše otázky odpovedal vyhýbavo. Cítili sme, že niečo nie je v poriadku, ale rozhodli sme sa, že celú záležitosť odložíme na ráno. Asi o polnoci niekto zaklopal na dvere našej spálne. Bol to náš syn a oči mal plné sĺz.

„Otec, mama, po celé štyri hodiny som nemohol zaspať. Je to všetko preto, že som vás neposlúchol, keď ste ma podľa Biblie varovali pred zlou spoločnosťou. Chlapci na mňa dnes po škole naliehali, aby som si s nimi šiel zaplávať a jeden z nich ma potom ponoril pod vodu. Keby mi nebol pomohol druhý chlapec, asi by som sa bol utopil. Smiali sa mi a nadávali mi, že som zbabelec. Šiel som priamo domov, ale zostal som za domom, lebo som sa cítil previnilo. Je mi ľúto, že som vás neposlúchol, keď ste ma varovali pred zlou spoločnosťou, ako o tom hovorí Biblia.‘ — 1. Korinťanom 15:33.

Plakal pritom a my tiež. Boli sme radi, že sa z toho poučil, ale napriek tomu sme ho potrestali, aby si to lepšie zapamätal. V 2. Mojžišovej 34:6, 7 je ukázané, že Jehova ‚určite neponechá bez trestu‘, hoci je milosrdný a odpúšťa previnenie.“ — David a Betty Mupfururirwaovci.

Skúsenosť z Brazílie

Som vdova a svojho syna musím vychovávať sama. Pracujem ako učiteľka. Usmerňovať deti a viesť ich k disciplníne nie je jednoduché. Zo strany rodičov si to vyžaduje premyslené vedenie, vyrovnanosť pri karhaní a dobrý príklad. Bolo pre mňa ťažké byť pevnou a súčasne prejavovať aj pochopenie. Musela som sa naučiť umeniu počúvať, a to počúvať najmä srdcom. Dôležitá je výmena myšlienok — nie len sa porozprávať, ale zapojiť dieťa do rozhovoru a podnietiť ho, aby vyjadrovalo svoje pocity. Snažila som sa zapojiť ho do rodinných záležitostí aj tak, že som ho oboznámila s naším rodinným rozpočtom. Keď prišiel účet za elektrinu či za vodu, alebo prišli na rad otázky cien oblečenia či topánok, spolu sme o tom hovorili.

Dôležité je úprimne pochváliť deti za dobre vykonanú prácu. Pri vhodnej príležitosti som mu vždy ukazovala, prečo je dobré riadiť sa zásadami Božieho zákona. Pri jednej príležitosti, keď nedbal na niekoľkonásobné napomenutie, som musela použiť doslovný prút. Bolo to pre mňa ťažké, ale výsledok bol požehnaný. V čase dospievania máme svoje lepšie aj horšie obdobia, ale uvedomujeme si, akú hodnotu má poučovanie a vedenie k disciplíne. Syn mi hovorí o svojich osobných problémoch a zveruje sa mi so svojimi pocitmi.

Stále musím dbať na to, aby sme boli voči sebe otvorení. Usilujem sa teda o to, aby ma zamestnanie príliš nepohltilo, aby som mala na syna vždy čas. Keď máme nejaké problémy, snažím sa ho počúvať veľmi pozorne, a s Jehovovou pomocou sa nám darí tieto problémy prekonávať. Neskrývam pred ním, že mám tiež svoje chyby. Raz som bola veľmi nahnevaná a povedala som mu, aby ‚zavrel zobák‘. Povedal mi, že také vyjadrenie poukazuje na nedostatok lásky. Mal úplne pravdu. V to odpoludnie sme mali potom naozaj dlhý rozhovor.“ — Yolanda Moraesová.

Skúsenosť z Kórejskej republiky

„V živote našej rodiny som horlivo uplatňoval biblické zásady. Najmä text z 5. Mojžišovej 6:6–9 sa mi vryl hlboko do srdca. Preto som sa snažil byť s deťmi čo najviac; chcel som sa s nimi zblížiť a tak im vštepovať do mysle i do srdca zásady Božieho slova. Pozýval som k nám tiež misionárov a členov rodiny bétel, aby deti naozaj vedeli, čo znamená služba celým časom.

Prvoradou vecou, ktorú musia rodičia robiť, keď nastanú problémy s deťmi, je prejavovať ovocie ducha. Je ľahké nechať sa vyviesť z rovnováhy a neovládnuť sa. Avšak my, rodičia, musíme byť trpezliví a svojím správaním dávať dobrý príklad. Je dôležité brať na deti ohľad a umožniť im, aby situáciu vysvetlili. Ak neexistuje konkrétny dôkaz o zlom správaní, potom im treba dôverovať a podporiť ich. Keď už dieťa musíte potrestať, záležitosť s ním rozoberte a ukážte mu, čo zlé urobilo, a zdôraznite mu, s akou neľúbosťou sa na jeho počínanie pozerá Jehova aj vy sami. Až potom ho potrestajte. Po takom karhaní moji synovia často povedali: ‚Otec, vôbec nechápem, prečo som bol taký spurný. Bolo to odo mňa hlúpe.‘ Deti si vážia rodičov, ktorým na nich natoľko záleží, že ich aj trestajú.

Rodičia musia byť bdelí, aby postrehli začiatok nejakého zlého správania. Keď náš najstarší syn chodil do tretieho ročníka strednej školy, počul som z jeho izby hlučnú rockovú hudbu. Zistil som, že bol prijatý do jedného študentského záujmového krúžku (vzorní študenti mali v ňom pomáhať mladším spolužiakom) a nechal sa ovplyvniť svetskými spôsobmi. Prišiel som na to, že pod stálym tlakom členov tohto krúžku, a aj zo zvedavosti, fajčil. Hovorili sme spolu o škodlivosti fajčenia a syn sám dospel k názoru, že by mal z tohto krúžku odísť, a aj to urobil. Aby sme vyplnili čas, ktorý syn predtým využíval na túto nežiadúcu mimoškolskú činnosť, postarali sme sa v rámci rodiny a aj s ďalšími členmi kresťanského zboru o zdravú zábavu.

Nakoniec by som chcel povedať, že najdôležitejší je dobrý príklad samotných rodičov. Vždy som svojim dvom chlapcom hovoril, že chcem slúžiť Bohu ako služobník, ktorý zvestuje dobré posolstvo celým časom. Keď mladší syn ukončil školu, mohol som odísť z továrne na spracovanie hodvábu a stal som sa služobníkom celým časom. Chlapci videli moje odhodlanie a nasledovali môj príklad. Keď sa vrátili z väzenia, kde boli kvôli neutralite, obaja vstúpili do služby celým časom a pokračujú v nej až dodnes.“ — Šim Ju Ki.

Skúsenosť zo Švédska

„Vychovali sme sedem detí, päť chlapcov a dve dievčatá. Teraz sú už dospelí a všetci sú veľmi aktívni v oznamovaní dobrého posolstva o Božom kráľovstve. Už od útleho detstva navštevovali zborové zhromaždenia a chodili s nami do zvestovateľskej služby. Krok za krokom sa učili, ako sa vykonáva zvestovateľské dielo — učili sa zazvoniť, pozdraviť, predstaviť sa a ponúknuť traktát, brožúru alebo časopis. Aj keď boli ešte veľmi mladí, mali preslovy v škole teokratickej služby.

Vážne problémy si niekedy vyžadovali našu osobitnú pozornosť. V takých chvíľach je dôležité prejavovať lásku a trpezlivosť — nijaký krik alebo hádky. Problémy sme riešili tak, že sme ich dôkladne rozobrali a zdôrazňovali sme Jehovovo hľadisko. Učili sme ich správne zaobchádzať s peniazmi. Keď boli starší, zarábali si roznášaním novín, kopaním rašeliny, záhradníckymi prácami a podobne. Návštevy u starých rodičov, ktorí bývajú ďaleko od nášho domova, im pomáhali uvedomovať si problémy starších ľudí a mať pre nich pochopenie.

K tridsiatemu výročiu svadby sme dostali takýto list:

‚Našim milovaným rodičom:

ĎAKUJEME VÁM ZA VŠETKO! Vrúcna láska, ktorou ste nás zahrnuli, pravá viera, ktorú ste nám vštepili, podivuhodná nádej, ktorú ste nám odovzdali — to sa nedá vyvážiť ani slovami vďaky, ani peniazmi. Veľmi si však želáme, aby Vám tento malý darček aspoň pripomenul, ako veľmi Vás, náš drahý otecko a naša drahá mamička, máme radi. [Podpísané] Vaše deti.‘

Keď sa pozeráme späť na tieto ‚dvadsaťročné programy‘, pociťujeme hlbokú vďačnosť voči Jehovovi, nášmu nebeskému Otcovi, ktorý bol k nám taký milosrdný.“ — Bertil a Britta Östbergovci.

Ďalšie rôzne postrehy rodičov

„Dojčenie je Jehovovo opatrenie, aby sa dieťa dostalo do blízkeho telesného kontaktu s matkou; otec si môže takýto vzťah vytvoriť kolísaním dieťaťa. Veľmi rád som nosil deti v náručí a takmer každý večer som ich pred spaním kolísal.“

„Ako otec som samozrejme nemohol deti dojčiť, ale mal som s nimi blízky telesný kontakt, keď som ich večer kúpal. Pre mňa i pre ne to bola úžasná zábava!“

„Z času na čas som šiel von len s jedným z našich detí a spoločne sme sa niekde najedli. Tešili sa na chvíle, ktoré mohli prežiť s oteckom osamote.“

„Ako roky pribúdali, postupne sme im dávali väčšiu voľnosť a viac zodpovedností. Pružina stlačená v ruke sa musí uvoľňovať pomaly, aby nevyletela nekontrolovane.“

„Prejavujte im veľa lásky. Žiadne dieťa ešte nezomrelo od nehy a lásky — ale pri ich nedostatku môže citovo veľmi utrpieť.“

„Buďte trpezliví, neponižujte ich. Nevracajte sa stále k ich chybám. Pomôžte im rozvinúť si sebaúctu. Každú výčitku vyvážte štyrmi pochvalami!“

„Dávajte deťom zo seba to najlepšie, čo máte, aby sa mohli stať čo najlepšími ľuďmi.“

[Obrázok na strane 9]

Malé deti ako Rebecca potrebujú skutočnú lásku

[Obrázok na strane 10]

Čas strávený pri spoločnej práci upevňuje rodinné putá