Mladí ľudia sa pýtajú...

Čo je škodlivé na sarkazme?

‚Myslí ti to celkom dobre... na to, aký si tupý!‘

‚Máš pekné šaty. Škoda len, že nemali tvoje číslo!‘

‚Niekoho takto namaľovaného som naposledy videla v cirkuse.‘

SLOVÁ ostré ako britva. Nech už bol zámer akýkoľvek, môžu hlboko raniť sebaúctu človeka. Sarkastické výroky, aj keď boli mienené len ako žart, môžu vyvolať nepriateľstvo, zraniť city, zničiť priateľstvo.

Je možné, že máš „nadanie“ pre sarkazmus. Kamaráti sa váľajú od smiechu, keď sa oháňaš štipľavými žartmi a ponižujúcimi poznámkami. Podporujú ťa a povzbudzujú, aby si vymýšľal ešte originálnejšie výroky. Alebo je možné, že sarkazmus sa stal tvojím hlavným prostriedkom sebaobrany. Ozbrojený bodavými slovami raníš alebo ochromíš kohokoľvek, kto dajako ohrozuje tvoju pohodu alebo sebavedomie. A z času na čas sa možno pristihneš, že hovoríš uštipačne aj so svojimi rodičmi alebo súrodencami.

Sarkazmus má v živote svoje miesto. Ak je jemný, môže pobaviť. Niekedy zas môže vyjadriť hlboké city. Veď aj v Biblii čítame, že apoštol Pavol, Jób a dokonca sám Boh použili sarkazmus na vyjadrenie spravodlivého rozhorčenia. (Jób 12:2; Zechariáš 11:13; 2. Korinťanom 12:13) Ale neláskavý alebo krutý sarkazmus nie je ničím iným ako prejavom násilníckeho, agresívneho správania. Mary Susan Millerová, autorka knihy Childstress! (Stres detí), poukazuje na to, že sarkazmus je istým druhom „prepadnutia a bodania“, ibaže so „spoločensky prijateľnejšími zbraňami“, než sú pištole a nože.

Niekto sa však napriek tomu pozerá na pichľavé sarkastické poznámky jednoducho ako na jeden zo spôsobov, ako prejaviť humor. Teda v čom spočíva nebezpečenstvo?

Iba neškodná zábava?

„Tam, kde pracujem,“ hovorí Eric, „používajú sarkazmus všetci. Väčšinou sa to považuje za žart.“ Správa v denníku The New York Times uvádza: „Psychológovia opätovne hovoria... že muži reagujú na ‚agresívny‘ humor s väčším nadšením ako ženy.“ Preto najmä dospievajúci chlapci si možno s radosťou robia vtipy z druhých, obťažujú ich a trápia ich svojimi poznámkami.

Je pravda, že mierny sarkazmus môže byť žartovný. Ale zlomyseľné žartovanie pôsobí bolesť, ktorá pretrváva aj dlho potom, ako utíchne smiech. (Porovnaj Príslovia 14:13.) Žartovná slovná potýčka často prerastie do ostrej hádky. Jeden mladý muž to vyjadril takto: „Keď človeka hlboko raní to, čo niekto povedal, odplatí sa tou najostrejšou poznámkou, aká ho napadne. To už nie je iba žartovanie; človek sa tak vlastne snaží toho druhého zraniť. A sarkazmus môže byť veľmi účinnou zbraňou.“

Slovo „sarkazmus“, používané aj v slovenčine, je odvodené z gréckeho slovesa, ktoré doslovne znamená „trhať mäso ako pes“. (Porovnaj Galaťanom 5:15.) Sarkastický človek zbavuje iných ľudí dôstojnosti, podobne ako keď pes svojimi rezákmi trhá z kostí mäso. Časopis Journal of Contemporary Ethnography hovorí: „Jadrom sarkazmu... je neskrývaná nevraživosť alebo opovrhnutie.“ Pritom nezáleží na tom, či ide o priamy útok alebo o sotva postrehnuteľné poníženie či o mimovoľnú poznámku. Neláskavá, sarkastická poznámka robí človeka terčom posmechu — obeťou.

Aký je výsledok? Devätnásťročný Josh to opisuje takto: „Človek si pripadá ako hlupák.“ Účinky však môžu byť i dlhodobejšie. Dr. Susan Forwardová si vo svojej knihe Toxic Parents (Jedovatí rodičia) všíma účinky ostrých poznámok rodičov: „Videla som tisíce pacientov, ktorí trpeli poškodeným vedomím vlastnej hodnoty, pretože im jeden z rodičov... ‚zo žartu‘ hovorieval, akí sú hlúpi alebo škaredí, alebo že sú nevítaní.“ Predstav si teda, k čomu by mohol zraňujúci, krutý sarkazmus viesť u tvojich priateľov, známych alebo u tvojho súrodenca. Dr. Forwardová robí takýto záver: „Humor, ktorý niekoho ponižuje, môže spôsobiť nesmierne škody.“ — Porovnaj Príslovia 26:18, 19.

Nemôžeme sa preto diviť, že v jednej knihe o vývoji dieťaťa je to zhrnuté takto: „Sarkazmus... by mal byť navždy odstránený z ľudskej reči. Zvyčajne uráža, často hlboko zraňuje a takmer nikdy nevedie k plodnému rozhovoru.“

Vyvaruj sa prenáhlenej reči

Ale čo robiť, keď sarkastická reč sa stala tvojím hlboko zakoreneným zlozvykom? V takom prípade je najvyšší čas naučiť sa najprv myslieť, potom hovoriť. Múdry kráľ Šalamún povedal: „Zbadal si muža, ktorý je unáhlený vo svojich slovách? Je viacej nádeje pre niekoho hlúpeho ako pre neho.“ — Príslovia 29:20.

Prenáhlená reč môže byť veľmi škodlivá, ak sa vyskytne medzi členmi rodiny. Prečo? „Pretože na ich názore nám najviac záleží,“ vysvetľuje šestnásťročná Penny. Kniha Raising Good Children (Ako vychovať poslušné dieťa) cituje pedagóga Johna Holta, ktorý povedal: „Až príliš často sa členovia rodiny navzájom na sebe vyvŕšia za všetku bolesť a životné sklamanie, čo by si nikdy nedovolili voči niekomu inému.“ Poznajú sa navzájom tak dobre, že majú sklon byť netolerantní voči nedostatkom ďalších členov rodiny; ľahko sa nahnevajú a začnú padať sarkastické poznámky.

Biblia preto vhodne pripomína: „Pri hojnosti slov nechýba priestupok, ale ten, kto ovláda svoje pery, koná rozvážne.“ (Príslovia 10:19) Osemnásťročná Joanne zistila: „Kým prehovoríš, musíš sa zamyslieť, s kým budeš hovoriť a čo chceš povedať.“ Ak si v zlom citovom rozpoložení, nevyjadruj prenáhlene svoje pocity. Namiesto toho sa na chvíľu zastav a polož si otázku: ‚Je to, čo chcem povedať, láskavé? Treba to povedať? Nebudem to neskôr ľutovať?‘

Ak si starostlivo rozmyslíš slová, vyhneš sa tomu, aby si zranil city druhých a seba uchrániš od zbytočnej hanby a rozpakov.

Ak si obeťou

Čo však robiť, ak si ty terčom sarkazmu kamarátov alebo spolužiakov? Skôr ako podľahneš túžbe po odplate, uvedom si, že žijeme v ‚kritických časoch, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať‘. (2. Timotejovi 3:1–5) Mladí ľudia sú vystavení silnému tlaku. Kniha The Loneliness of Children (Pocit osamelosti u detí) poznamenáva: „Deti... si z domu prinášajú do školy všetky predsudky, všetku nenávisť, agresivitu a nahromadenú nevraživosť, na ktorú si zvykli doma.“ Taká nevraživosť sa často prejavuje v podobe ubližujúcich rečí.

Keď si to uvedomíš, môže ti to pomôcť ovládnuť sklon odplácať sarkastické poznámky. (Porovnaj Príslovia 19:11.) Ďalšou pomocou je pamätať na slová apoštola Pavla: „Nikomu neodplácajte zlé zlým.“ (Rimanom 12:17) ‚Obrátiť druhé líce‘ k niekomu, kto ti dal slovnú facku, to si naozaj vyžaduje sebaovládanie. (Matúš 5:39) To však neznamená, že vôbec nesmieš zareagovať, keď sarkazmus prerastie do urážky alebo do hrozby. Kniha Violence (Násilie) od Irwina Kutasha obsahuje takýto postreh: „Keď sa obeť verejných a zámerných urážok vôbec neohradí, môže to mať pre ňu ďalekosiahle následky... Taká obeť sa stáva ľahkým terčom ďalších urážok.“

Niekedy ťa môžu okolnosti oprávňovať na to, aby si odrazil slovný útok. Nie jedovatou poznámkou, ale skôr tak, že sa s útočníkom osobne, ale pokojne a mierne porozprávaš.a (Príslovia 15:1) Joanne si to vyskúšala, keď povedala spolužiakovi: „Tá poznámka, ktorú si povedal pred celou triedou, sa ma dotkla. Naozaj ma zabolela.“ A výsledok? Joanne hovorí: „Odvtedy si ma váži a už nikdy nič také nepovedal.“

Dvadsaťročný David poukazuje aj na ďalší zdroj zraňujúcej reči: „Človek predpokladá, že najviac by ho mali milovať rodičia; ale práve oni majú niekedy tie najštipľavejšie poznámky.“ Pravda, často k tomu dôjde neúmyselne. V snahe o tvoju nápravu rodičia sa ťa môžu hlboko dotknúť. Pokús sa pohovoriť si s nimi o tom, aby vedeli, čo cítiš. V budúcnosti budú brať možno väčší ohľad na tvoje city.

Nakoniec, pomôže ti tiež, keď nebudeš brať sám seba príliš vážne. Spisovateľ Donald W. Ball poznamenáva: „Účinok sarkazmu... je v jeho predpokladaných následkoch.“ Vskutku, nezveličuj príhodu predstavou, že si jednou nemilou poznámkou utrpel nenapraviteľnú škodu. Uchovaj si zmysel pre humor!

Ale najlepšie sa vyhneš tomu, aby si sa nestal obeťou sarkazmu, keď sám nebudeš sarkastický. Ako hovorí Zlaté pravidlo: „Teda všetko, čo chcete, aby vám ľudia robili, musíte takisto robiť im.“ (Matúš 7:12) Ak budeš toto pravidlo uplatňovať, vyhneš sa používaniu zraňujúcich, sarkastických slov — a možno i tomu, aby si sa stal ich terčom.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 18]

Sarkazmus môže zraniť