„Čas uzdravovať“

Ann bola „spovedníkom“, ktorému sa každý mohol vyžalovať; pomáhala každému, kto mal problémy. Vyzerala vyrovnane a bezúhonne a nikto ani netušil, že má skryté citové rany, a to až do dňa, kým sa jej nevrátili spomienky. „Bola som v zamestnaní,“ spomína Ann, „a začala som pociťovať bolesti a intenzívny pocit hanby. Sotva som mohla vstať! Celé dni som trpela. Potom som si spomenula na svojho nevlastného otca, ktorý ma obťažoval — v skutočnosti ma znásilnil. A nie jedenkrát.“

JE AJ „čas uzdravovať“. (Kazateľ 3:3) Pre mnohé obete zneužívania v detstve — podobne ako pre Ann — je vynorenie sa dlho pochovaných spomienok dôležitou súčasťou uzdravujúceho procesu.

Ako však niekto mohol zabudnúť na niečo také traumatické, ako je sexuálne zneužitie? Uvážme, aké je dieťa bezmocné voči pokusom svojho otca alebo niektorého iného dospelého o pohlavný styk. Nemôže utiecť. Neodvažuje sa kričať. A neodváži sa to nikomu povedať! Navyše, denne sa možno musí stýkať so svojím zneužívateľom a správať sa tak, akoby sa nič nestalo. Znášať takéto predstieranie by bolo ťažké i pre dospelého; pre dieťa je to takmer nemožné. Využíva preto úžasnú predstavivosť, ktorou sú deti obdarené a uniká psychicky. Predstiera, že zneužitie sa neuskutočnilo (popiera ho), vytrie ho z pamäti, alebo voči nemu znecitlivie.

V skutočnosti každý z nás z času na čas vymaže z mysle veci, ktoré nechce vidieť alebo počuť. (Porovnaj Jeremiáša 5:21.) Obete zneužívania však využívajú túto schopnosť ako spôsob prežitia. Niektoré obete hovoria: „Predstavovala som si, že sa to deje niekomu inému a ja sa iba pozerám.“ „Predstierala som, že som zaspala.“ „Zaoberala som sa v mysli matematickými úlohami.“ — Strong at the Broken Places (Mocní v zdrvujúcich situáciách) od Lindy T. Sanfordovej.

Neprekvapuje potom, keď kniha Surviving Child Sexual Abuse (Prežiť sexuálne zneužitie v detstve) tvrdí: „Odhaduje sa, že až 50 percent obetí sexuálneho zneužívania v detstve si tieto zážitky nepamätá.“ Niektoré si však môžu pamätať samotné zneužitie, ale vymažú pocity, ktoré boli s ním spojené — bolesť, zlosť, hanbu.

Potláčanie spomienok — boj mysle

Nebolo by teda najlepšie, keby tieto záležitosti zostali pochované — že by obete na ne jednoducho zabudli? Niektoré si možno zvolia tento spôsob. Iné jednoducho nedokážu zabudnúť. Je to tak, ako hovorí Jób 9:27, 28: „Ak sa smejem a pokúšam sa zabudnúť na svoju bolesť, celé moje utrpenie sa vracia a prenasleduje ma.“ (Today’s English Version) Potláčanie desivých spomienok je vyčerpávajúcim duševným úsilím, úporným bojom mysle, ktorý môže mať aj vážne zdravotné následky.

Postupne, čím je obeť staršia, tlak života často oslabuje schopnosť potlačiť minulosť. Závan kolínskej, podobná tvár, prekvapivý zvuk, či dokonca prehliadka u lekára alebo stomatológa môže oživiť strašný nápor spomienok a pocitov.a Nemala by sa teda jednoducho viac snažiť, aby zabudla? Nie, v takomto prípade nachádzajú mnohé obete úľavu, keď sa snažia rozpamätať! Istá žena menom Jill hovorí: ‚Keď sa raz spomienky už vynoria, strácajú svoju silu. Držať ich skryté v sebe je bolestivejšie a nebezpečnejšie, ako ich oživiť.‘

Hodnota uznania skutočnosti

Prečo je to tak? Jednou z príčin je to, že spomienky dovoľujú obeti, aby precítila žiaľ. Žiaľ je prirodzenou reakciou na duševný otras; pomáha nám, aby sme prekonali skľučujúce udalosti. (Kazateľ 3:4; 7:1–3) Obeti sexuálneho zneužitia však bol odoprený žiaľ, bola prinútená poprieť desivý zážitok a udusiť bolesť. Takéto potláčanie môže vyústiť do stavu, ktorý lekári nazývajú posttraumatická porucha — stav otupenia prakticky bez citov. — Porovnaj Žalm 143:3, 4.

Ako sa však spomienky začnú vracať, obeť môže skutočne znova prežiť celú udalosť. Niektoré obete sa dokonca dočasne vrátia do stavu, v akom sa nachádzali za detstva. „Keď sa mi v mysli vynoria spomienky,“ hovorí Jill, „často mám aj fyzické sprievodné príznaky. Niekedy sú spomienky také neznesiteľné, že ma doháňajú k šialenstvu.“ Dlho potláčaná zlosť z detstva sa môže prudko prejaviť. „Spomienky ma uvrhnú do depresie a zlosti,“ hovorí Sheila. Ale v týchto mimoriadnych okolnostiach je hnev namieste. Trpíte a vyjadrujete potláčanú oprávnenú zlosť. Máte právo nenávidieť nehanebné činy, ktorých sa na vás dopustili. — Rimanom 12:9.

Jedna zneužívaná žena hovorí: „Keď som sa skutočne dokázala rozpamätať, veľmi sa mi uľavilo... Teraz som aspoň vedela, s čím zápasím. Hoci bolo ťažké rozpamätať sa, vrátilo sa mi to obdobie môjho života, ktoré vo mne vzbudzovalo hrôzu, pretože bolo neznáme a tajomné.“ — The Right to Innocence.

Rozpamätanie sa môže tiež obetiam sexuálneho zneužívania pomôcť zistiť príčinu niektorých problémov. „Vždy som mala hlboký pocit nenávisti sama k sebe, a zlosti, ale nevedala som prečo,“ hovorí jedna obeť krvismilstva. Mnohým tiež pomôže, keď si uvedomia, že to, čo sa udialo, nebolo ich vinou, ale že boli obeťou.

Samozrejme, že nie každý si spomína na zneužívanie tak dramaticky alebo tak živo. Väčšina poradcov sa zhoduje v tom, že nie je potrebné spomenúť si na každý detail zneužívania, aby sa človek zotavil z následkov. Stačí prosto uznať, že k zneužitiu prišlo, a to môže byť veľkým krokom k uzdraveniu. — Pozri rámček na strane 9.

Vyhľadajte si oporu

Ak ste boli v detstve obeťou sexuálneho znežívania, nepokúšajte sa znášať návrat spomienok sami. Pomôže vám, ak si o svojich citoch dôkladne s niekým pohovoríte. (Porovnaj Jóba 10:1; 32:20.) Niektorí možno vyhľadajú pomoc odborného lekára, poradcu alebo psychológa, pretože majú mimoriadne ťažkosti. V každom prípade môžu byť cennou podporou dôveryhodný priateľ, manželský partner, členovia rodiny alebo kresťanskí starší, ktorí budú počúvať s účasťou a s vážnosťou.b „Najviac mi pomohla moja najlepšia priateľka Julie,“ hovorí Janet. „Nechala ma znova a znova rozprávať o svojich spomienkach a prežívať pocity, ktoré to vyvolalo. Počúva ma a chápe.“

Dôverovať ľuďom je vždy určité riziko a možno sa necítite hodná toho, aby vám niekto pomáhal — alebo sa príliš hanbíte hovoriť o svojom zneužívaní. Ale skutočný priateľ sa „narodil pre čas tiesne“ a môže vám poskytnúť veľmi cennú pomoc, ak mu dáte príležitosť. (Príslovia 17:17) Vyberajte si však, komu prejavíte dôveru. Naučte sa odhaľovať svoje problémy postupne. Ak sa ukáže, že priateľ je súcitný a taktný, potom skúste odkryť viac.

Pomôže vám tiež dobrá starostlivosť o telesné zdravie. Doprajte si primeraný odpočinok. Umiernene cvičte a zdravo sa stravujte. Ak je to možné, zjednodušte si život. Bez zábran plačte. Bolesť sa možno bude zdať nekonečná, ale časom ustúpi. Pamätajte: zažili ste zneužívanie ako bezmocné dieťa — a prežili ste to! Ako dospelá máte schopnosti a silu, ktorú ste vtedy nemali. (Porovnaj 1. Korinťanom 13:11.) Postavte sa tvárou v tvár svojim bolestným spomienkam a nedovoľte, aby vás naďalej rušivo ovplyvňovali. Spoliehajte sa na silu od Boha. Žalmista povedal: „Akokoľvek veľká je úzkosť môjho srdca, tvoje slová útechy zmiernia moju bolesť.“ — Žalm 94:19, Nová Jeruzalemská Biblia.

Ako sa zbaviť pocitu viny a hanby

Skončiť so sebaobviňovaním je ďalším dôležitým krokom na ceste k uzdraveniu. „Ešte i teraz viem sotva pochopiť, že som nevinná,“ hovorí žena menom Reba. „Čudujem sa, prečo som mu v tom nezabránila.“

Uvedomte si však, že zneužívateľ používa priam diabolské spôsoby nátlaku: autoritu (‚Som tvoj otec!‘), vyhrážky (‚Ak to niekomu povieš, zabijem ťa!‘), brutálnu fyzickú silu, a dokonca obvinenia (‚Ak to niekomu povieš, otecko pôjde do väzenia.‘) Naproti tomu iní používajú nežné presvedčovanie alebo darčeky a úplatky. Niektorí vydávajú sexuálne konanie za hru alebo za rodičovskú náklonnosť. „Povedal mi, že toto robia ľudia, ktorí sa majú radi,“ spomína ďalšia žena. Ako môže malé dieťa odolávať takému citovému vydieraniu a úskokom? (Porovnaj Efezanom 4:14.) Naozaj, ten, kto zneužíva deti, chladnokrvne využíva skutočnosť, že deti sú bezmocné, prístupné, „nedospelé v zle“. — 1. Korinťanom 14:20.

Možno si tiež potrebujete pripomenúť, aká prístupná a bezmocná ste boli ako dieťa. Môžete skúsiť pobudnúť s nejakými malými deťmi alebo si pozerať vlastné fotografie z detstva. Priatelia, ktorí vás budú podporovať, vám tiež môžu pomôcť, ak vám budú stále pripomínať, že zneužitie nebolo vašou vinou.

Jedna žena však hovorí: „Je mi zle, keď si spomeniem na pocity, ktoré vo mne vyvolal môj otec.“ Niektoré obete (podľa jednej štúdie 58 percent) si spomínajú na sexuálne vzrušenie, ktoré pociťovali počas zneužívania. Je pochopiteľné, že ich to veľmi zahanbuje. Kniha Surviving Child Sexual Abuse nám však pripomína, že „sexuálne vzrušenie je jednoducho automatická odozva tela, ak sa ho dotýkame alebo ho určitými spôsobmi dráždime“, a že dieťa nemôže „vôbec ovládať toto vzrušenie“. Zneužívateľ preto nesie plnú zodpovednosť za to, čo sa stalo. NEBOLA TO VAŠA VINA!

Utešiť vás môže tiež vedomie, že Boh vás považuje v tejto veci za „bezúhonnú a nevinnú“. (Filipanom 2:15) Časom môže zaniknúť túžba po sebaničivom správaní a môžete sa naučiť mať rada svoje telo. — Porovnaj Efezanom 5:29.

Napraviť vzťahy s rodičmi

Toto môže byť najťažším krokom na ceste k uzdraveniu. Niektoré obete sú aj naďalej naplnené zlosťou, predstavami o pomste, alebo pocitmi viny. Jedna obeť sexuálneho zneužitia povedala: „Som skľúčená, pretože si myslím, že Jehova očakáva, aby som odpustila zneužívateľovi, a ja to nedokážem.“ Na druhej strane, možno žijete v chorobnom strachu pre tým, kto vás zneužíval. Alebo môžete pociťovať nepriateľstvo voči svojej matke, ak si nevšímala zneužívanie, alebo reagovala odmietavo či zlostne, keď vyšlo zneužívanie najavo. „Matka mi povedala, že mám byť zhovievavá [k otcovi],“ spomína jedna žena s pocitom trpkosti.

Je iba prirodzené, že pociťujete zlosť, ak ste boli obeťou zneužívania. Avšak putá, ktoré držia rodinu spolu, môžu byť silné a vy možno nechcete prerušiť všetky kontakty s rodičmi. Môžete prejaviť dokonca ochotu uvažovať o zmierení. Veľmi však bude záležať na okolnostiach. Obete sú niekedy ochotné odpustiť rodičom úplne — nie ospravedlnením zneužívania, ale preto, že odmietajú, aby ich sužovala nenávisť alebo ovládal strach. Niektoré sa radšej vyhnú citovým konfrontáciám a uspokoja sa s tým, že sa ‚vyrozprávajú vo svojom srdci‘ a na veci zabudnú. — Žalm 4:4.

Možno však cítite, že veci môže vyjasniť iba konfrontácia vašich rodičov so skutočnosťou — či už osobne, telefonicky alebo listom. (Porovnaj Matúša 18:15.) Ak áno, uistite sa o tom, že ste sa dostatočne zotavili — alebo máte aspoň dostatočnú oporu — aby ste vydržali búrku citov, ktorá môže prepuknúť. Pretože slovným súbojom by sa málo vyriešilo, snažte sa preto zostať pevná, ale pokojná. (Príslovia 29:11) Mohli by ste postupovať tak, že vysvetlíte 1. čo sa stalo, 2. ako to na vás zapôsobilo, a 3. čo od rodičov teraz očakávate (napríklad ospravedlnenie sa, zaplatenie účtov za lekársku starostlivosť alebo zmenu správania). Ak sa veci vyjasnia, pomôže to prinajmenšom rozptýliť akékoľvek pretrvávajúce pocity bezmocnosti. A práve to umožní vytvorenie nového vzťahu k rodičom.

Váš otec sa môže napríklad priznať k zneužívaniu a vyjadriť hlbokú ľútosť. Možno sa tiež úprimne usiloval zmeniť, azda tak, že sa podrobil protialkoholickej liečbe alebo sa venoval štúdiu Biblie. Podobne vaša matka vás môže poprosiť o odpustenie za to, že vás nechránila. Niekedy môže byť výsledkom úplné zmierenie. Nech vás však neprekvapuje, ak ešte máte voči rodičom rozporuplné pocity a radšej sa neponáhľate s nadviazaním blízkych vzťahov. Budete však aspoň schopná vrátiť sa k prijateľným rodinným vzťahom.

Na druhej strane, konfrontácia môže vyvolať zapieranie a nadávky od zneužívateľa a ďalších členov rodiny. A čo je ešte horšie, možno zistíte, že ešte stále predstavuje pre vás hrozbu — alebo pre deti! Odpustenie môže byť v tomto prípade nevhodné a blízke vzťahy nemožné. — Porovnaj Žalm 139:21.

V každom prípade si to môže vyžiadať značný čas, kým sa vaše zranené city upokoja. Možno bude potrebné, aby ste si stále pripomínali, že konečná odplata patrí Bohu. (Rimanom 12:19) Porozprávať sa o veciach s niekým, kto vás podporí, alebo vyjadriť dokonca svoje city písomne, vám tiež môže pomôcť prekonať svoj hnev. S Božou pomocou môžete pochopiť a prekonať svoju zlosť. Po čase nebudú bolestné pocity ovládať vaše myslenie. — Porovnaj Žalm 119:133.

Duchovné uzdravenie

Rozsah tohto článku nám nedovoľuje, aby sme rozobrali všetky citové a duchovné problémy, ako i problémy správania, ktoré táto téma zahŕňa. Stačí povedať, že môžete urobiť veľa na uľahčenie svojho uzdravenia „obnovením svojej mysle“ pomocou Božieho slova. (Rimanom 12:2) ‚Zabudnite na veci za sebou a siahajte po veciach pred sebou,‘ naplňte svoj život duchovnými myšlienkami a činnosťou. — Filipanom 3:13; 4:8, 9.

Mnohé obete zneužitia nachádzajú napríklad veľa útechy v čítaní žalmov. Ešte väčší úžitok však prinesie starostlivé uplatňovanie biblických zásad. Časom môže poľaviť aj napätie v manželstve. (Efezanom 5:21–33) Deštruktívne správanie môže prestať. (1. Korinťanom 6:9–11) Nezdravé sexuálne pocity sa môžu zmeniť na zdravé. (Príslovia 5:15–20; 1. Korinťanom 7:1–5) Môžete sa tiež naučiť vyrovnanosti v osobných vzťahoch a vybudovať si pevné mravné zásady. — Filipanom 2:4; 1. Tesaloničanom 4:11.

Jedno si musíte uvedomiť: uzdravenie si vyžaduje skutočné odhodlanie a najvyššie úsilie! Žalm 126:5 nás však uisťuje: „Tí, ktorí sejú semeno so slzami, budú žať s radostným volaním.“ Pamätajte tiež na to, že pravému Bohu, Jehovovi, záleží na vašom blahu. Je „blízko tých, ktorí majú zlomené srdcia, a tých, ktorí sú zdrvení na duchu, zachraňuje“. (Žalm 34:18) Jedna obeť zneužívania hovorí: „Keď som si nakoniec uvedomila, že Jehova vedel o každom mojom pocite a že má o mňa záujem — skutočný záujem — až vtedy som pocítila vnútorný pokoj.“

Náš milujúci Boh Jehova ponúka viac, nielen pokoj mysle. Sľubuje nový svet spravodlivosti, kde zotrie každú spomienku na bolesť z detstva. (Zjavenie 21:3, 4; pozri aj Izaiáš 65:17.) Táto nádej vás môže podporiť a posilniť na ceste k úplnému uzdraveniu.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 9]

Kroky k uzdraveniu

◻ Rozpamätajte sa na samotný akt zneužitia

◻ Precíťte žiaľ nad zneužitím

◻ Vyrozprávajte svoje pocity tomu, kto vám môže byť oporou

◻ Prekonajte pocity viny a hanby

◻ Napravte vzťahy s rodičmi

◻ Uplatňujte biblické zásady, aby sa zmenilo deštruktívne správanie

◻ Meňte svoje nezdravé sexuálne pocity

◻ Rozvíjajte zdravé osobné a mravné zásady

◻ Rozvíjajte blízky vzťah k Bohu a k spolukresťanom

[Rámček na strane 10]

Dať priechod spomienkam

Spomienky sa zvyčajne vynárajú počas týždňov, mesiacov alebo aj rokov; každá vyvolá dočasnú krízu. V knihe The Right to Innocence sa hovorí, že občas „sa môžete cítiť tak, ako keby ste boli tam, kde predtým. Ale nie je to tak. Váš stav sa zlepšuje. V skutočnosti ste získali silu potrebnú na to, aby ste dokázali čeliť hlbším, dokonca ešte bolestnejším pocitom a spomienkam.“ Je preto odôvodnené, keď sa proces uzdravovania dočasne stane pre vás záležitosťou, ktorá vás v plnej miere zaujme. — Príslovia 18:14.

Niektoré obete zisťujú, že je užitočné čítať alebo počúvať zážitky iných obetí. Prezeranie rodinných fotografií a pamiatok z detstva, návšteva miest, ktoré si pamätáte z detstva, rozhovory s priateľmi a členmi rodiny, ktorí vás podporia, môžu tiež vyvolať spomienky. Obzvlášť účinné je písanie poznámok. Niektoré obete si píšu do denníkov všetko, na čo si spomenú zo svojich traumatických zážitkov. Niektoré vylievajú svoje city v listoch adresovaných zneužívateľovi — ktoré však nikdy neodošlú — čo často vyvolá ďalšie spomienky. Modlitba je tiež účinným prostriedkom pri uzdravovaní. Môžete sa modliť ako žalmista: „Preskúmaj ma, ó, Bože, a spoznaj moje srdce. Vyskúšaj ma a spoznaj moje znepokojujúce myšlienky a hľaď, či je vo mne nejaká boľavá cesta, a veď ma cestou neurčitého času.“ — Žalm 139:23, 24.

[Obrázok na strane 8]

Pozrieť sa do minulosti a poskladať spomienky môže byť jedným z krokov k uzdraveniu