‚Deti sú cenné, ale synovia sú nepostrádateľní‘
India má vyše 850 miliónov obyvateľov; na 1 000 obyvateľov pripadá 31 novorodencov, teda ročne sa tam narodí asi 26 miliónov detí, čo sa rovná počtu obyvateľov Kanady. Preto nás neprekvapuje, že jedným z najnaliehavejších vládnych projektov Indie je regulácia rýchleho vzrastu populácie. Do akej miery je tento projekt úspešný a akým prekážkam musí čeliť?
„PRED dvadsiatkou nie! Po tridsiatke rozhodne nie! Mať len dve deti je dobré!“ To sú rady na jednom z farebných plagátov, ktoré lemujú vstupnú halu strediska pre plánovanie rodiny v indickom meste Bombaj. Ďalší plagát zobrazuje strápenú matku, obklopenú piatimi deťmi, a vystríha: „Aby ste neskôr neľutovali!“ Je to jasné a dôrazné: Dve deti v rodine je dosť. Ale priviesť ľudí k tomu, aby prijali toto vládne odporúčanie — dve deti v rodine — a konali podľa neho, nie je ľahké.
„Hinduisti považujú šťastie muža za úmerné počtu detí, ktoré má. Deti sú u nich skutočne považované za požehnanie domu. Akokoľvek je rodina veľká, muž sa nikdy neprestáva modliť, aby sa rozrástla,“ hovorí kniha Hindu Manners, Customs and Ceremonies (Spôsoby, zvyky a obrady hinduistov). Z náboženského hľadiska má chlapec pre patriarchu domácnosti väčšiu hodnotu než dievča. „Neexistuje také nešťastie, ktoré by sa rovnalo tomu, že nezanechá syna alebo vnuka, ktorý vykoná posledné povinnosti súvisiace s jeho pohrebom,“ vysvetľuje ďalej táto kniha. „Tento nedostatok sa považuje za taký vážny, že môže zabrániť akémukoľvek prístupu do Príbytku blaženosti po smrti.“
Synovia sú potrební aj na vykonávanie rituálu uctievania predkov — sraddhy. „Aspoň jeden syn je takmer nepostrádateľný,“ píše A. L. Basham v knihe The Wonder That Was India (Div, ktorým bola India). „Silné rodinné cítenie hinduistickej Indie vyzdvihovalo túžbu po synoch, bez ktorých by rod zanikol.“
Popri náboženskom presvedčení je tu aj kultúrny faktor, ktorý ovplyvňuje túžbu mať synov; je ním tradičné indické spojené alebo rozšírené rodinné usporiadanie, v ktorom ženatí synovia naďalej žijú s rodičmi. „Dcéry sa vydajú a odchádzajú do domácností príbuzných z manželovej strany, ale synovia zostávajú doma s rodičmi; rodičia od nich očakávajú, že sa o nich postarajú v ich starobe,“ vysvetľuje dr. Lalita S. Choprová z oddelenia starostlivosti o zdravie a rodinu, z mestského úradu v Bombaji. „Je to ich istota. Rodičia sa cítia bezpeční ak majú dvoch synov. Je teda logické, že ak manželia dosiahnu navrhovaný limit dvoch detí a obidve deti sú dievčatá, je pravdepodobné, že sa budú ďalej usilovať mať syna.“
Hoci sa teoreticky hľadí na všetky deti ako na dar od Boha, realita každodenného života diktuje niečo iné. „Zanedbávanie zdravotníckej starostlivosti o dievčatá je evidentné,“ uvádza časopis Indian Express. „Ich prežitie sa nepovažuje za skutočne dôležité pre prežitie rodiny.“ Táto správa uvádza štatistický prehľad z Bombaja, ktorý odhaľuje, že z 8 000 potratov, ktoré nasledovali po testoch na určenie pohlavia, bolo 7 999 plodov ženského pohlavia.
Namáhavý zápas
„O tom, koľko bude detí a aká veľká bude rodina, rozhoduje obvykle muž,“ vysvetľuje v interview dr. S. S. Sabnis, vedúci zdravotnícky pracovník mestského úradu v Bombaji. V prípade, že by žena chcela mať menej detí, je pod tlakom zo strany manžela, ktorý môže byť proti tomu. „Preto posielame do každej domácnosti v chudobných štvrtiach miešané skupiny mužov a žien dúfajúc, že zdravotnícky pracovník, muž, sa porozpráva s otcom domácnosti, povzbudí ho k obmedzeniu veľkosti rodiny a pomôže mu pochopiť, že menšiemu počtu detí môže poskytnúť lepšiu starostlivosť.“ Ako sme však videli, prekážok je mnoho.
„Medzi chudobnejšími ľuďmi je v dôsledku zlých životných podmienok vysoká dojčenská úmrtnosť,“ hovorí dr. Sabnis. „A tak samozrejme chcú mať veľa detí, lebo vedia, že niektoré z nich zomrú.“ V starostlivosti o deti sa však robí málo. Túlajú sa bez dozoru, žobrú alebo hľadajú potravu medzi odpadkami. A rodičia? „Nevedia, kde sú ich deti,“ s povzdychom hovorí dr. Sabnis.
Reklamy v Indii často zobrazujú šťastný, už na pohľad prosperujúci manželský pár, ktorý sa teší zo života spolu s dvoma deťmi, obvykle chlapcom a dievčaťom, o ktoré je zjavne dobre postarané. V strednej vrstve spoločnosti je táto koncepcia s dvoma deťmi dobre prijímaná. No od spôsobu myslenia chudobných ľudí je veľmi vzdialená. Tí uvažujú takto: ‚Ak naši rodičia či starí rodičia mali desať alebo dvanásť detí, prečo ich nemôžeme mať toľko aj my? Prečo by sme sa mali obmedzovať na dve?‘ Práve tu, medzi chudobnou väčšinou obyvateľstva Indie, je boj o regulovanie počtu obyvateľov veľmi ťažký. „Obyvateľstvo je teraz mladé a v plodnom veku,“ hovorí dr. Choprová. „Zdá sa, že je to stratený boj. Je pred nami obrovské množstvo práce.“