Nový vek objavov
Od redaktora Prebuďte sa!
VIDELI ste niekedy v televízii štart raketoplánu? Uvažovali ste nad tým, aké veľké musia byť jeho pomocné rakety? A koľko miesta majú astronauti v raketopláne? Mal som možnosť vidieť to na vlastné oči, keď som na Floride navštívil americké Stredisko kozmického výskumu na Myse Canaveral, ktoré je tiež známe ako Kennedyho stredisko pre kozmický výskum.
Potom, keď som už v televízii videl všetky druhy štartov kozmických rakiet a zažil vzrušenie pri prvom lete Apolla na Mesiac v roku 1969, bolo pre mňa zaujímavým zážitkom ocitnúť sa v samom centre tejto činnosti, len asi hodinu cesty na východ od Orlanda. Keď sme prichádzali na parkovisko, všimol som si, že neďaleko sú vystavené rakety, ktoré v minulosti vynášali ľudí a prístroje do kozmu. A tam, na vyasfaltovanej ploche blízko Záhrady rakiet, stál v skutočnej veľkosti model raketoplánu používaného pri rôznych činnostiach na obežnej dráhe okolo Zeme. Nazýva sa Ambassador, a hoci je to len kópia, bolo silným zážitkom vidieť ho, vojsť doň a odfotografovať si ho. V mieste chvosta je 17 metrov vysoký, dlhý je 37 metrov a rozpätie krídel má 24 metrov.
Bol piatok 22. novembra minulého roku. Veľmi som sa chcel dostať k štartovacej ploche, najmä k tej, na ktorej čakal raketoplán Atlantis na štart plánovaný na nedeľu 24. novembra. Existuje viac takýchto plôch, ale sú vzdialené niekoľko kilometrov od areálu výstavy. Preto som sa zúčastnil obvyklej vyhliadkovej jazdy autobusom, ktorú usporadúvajú z hlavnej budovy rakiet a štartovacích zariadení.
Našou prvou zastávkou bolo Výcvikové stredisko letových posádok, kde sme videli presnú kópiu servisného modulu a lunárneho modulu, ktoré boli použité pri historickej ceste na Mesiac v roku 1969. Lunárny modul bol naozaj škaredým monštrom — nemal žiadne hladké línie a tvary typické pre kozmické lode. Na prvý pohľad sa javil skôr ako zhluk kociek a pyramíd na pavúčich nohách. Jeho dvojča však poslúžilo na to, aby dvaja muži mohli pristáť na Mesiaci.
V júli 1971 Apollo 15 pristálo na Mesiaci a astronauti Scott a Irwin vyložili mesačné vozidlo lunar rover. Stálo 15 miliónov dolárov, a tak bolo pravdepodobne najdrahším terénnym vozidlom, aké bolo kedy skonštruované. A keby ste sa chceli na ňom odviezť, stačí, keď si zájdete na Mesiac — bolo tam ponechané aj s pristávacou plošinou lunárneho modulu! Ale nezabudnite si zobrať nové batérie. Tie staré sa už dávno vybili.
Ďalšou zastávkou prehliadky bola montážna hala VAB (Vehicle Assembly Building). V stredisku kozmických letov si musíte privyknúť na skratky — používajú sa takmer na všetko. Chris, bývalý inžinier projektu Apollo, s ktorým som sa neskôr zoznámil, mi povedal: „Bol som preložený na iný úsek a niekoľko mesiacov som nerozumel mnohému, o čom sa hovorilo, pretože tam používali iné akronymá.“ Čím je budova VAB výnimočná? Je vysoká viac ako 160 metrov (čo je výška 52-poschodového mrakodrapu), jej šírka je 158 metrov a dĺžka 218 metrov, a tým je pravdepodobne budovou s najväčším objemom na svete. Plocha, na ktorej leží, je vyše 3 hektáre. Taká veľká musí byť preto, lebo práve tu sa montujú nosné rakety, skôr než sú vypravené na pomalú, náročnú cestu na štartovaciu plochu. Viac o tom neskôr.
Dozvedeli sme sa, že stredisko VAB je také veľké, že by sa doň vošli štyri rakety Saturn 5. Tie boli 111 metrov vysoké a používali sa ako nosné rakety pre kozmické lode Apollo. V knihe The Illustrated History of NASA sa píše: „Celková hmotnosť sústavy pri štarte bola fantastických 2 900 ton. Avšak motory Saturnu 5 vyvinuli ťah takmer 3 500 ton, a tak mohli s ľahkosťou vyniesť hore tento úžasný náklad.“
Keď som sa pozrel hore, zbadal som nad strechou tejto obrovskej budovy krúžiť kondory využívajúce vzdušné prúdy, ktoré sa tam tvorili. To mi pripomenulo, že toto centrum kozmického výskumu je uprostred rozsiahleho národného útočiska divej zveri, v ktorom hľadajú bezpečie desiatky druhov vtákov, cicavcov a plazov. Na našej ceste autobusom sme prechádzali okolo veľkého, dvojmetrového orlieho hniezda spočívajúceho vysoko na strome. Javilo sa akosi vhodné, že tam, kde ľudia dosahujú jedny z najväčších úspechov v kozmických letoch, mali by lietať aj orly.
Našou ďalšou zastávkou bolo vyhliadkové miesto, odkiaľ sme v určitej vzdialenosti mohli vidieť dve štartovacie plochy. Zostávala však stále ešte jedna závažná otázka. Ako sa prepravujú tie obrovské rakety na štartovacie plochy vzdialené päť a pol kilometra? Používajú sa na to najväčšie pásové vozidlá, aké som kedy videl! Hovorí sa im pásové transportéry a uvezú až 6,6 milióna kilogramov. Každý z týchto transportérov je veľký ako polovica futbalového ihriska a má hmotnosť 2,7 milióna kilogramov. Od týchto monštier však nemôžete očakávať žiadne rýchlostné rekordy. Naložené dosahujú maximálnu rýchlosť 1,6 kilometra za hodinu, bez nákladu 3,2 kilometra za hodinu! Na štyroch dvojpásových traktoroch leží plošina — každý traktor je v jednom rohu. Pásy majú po 57 článkoch a každý článok má hmotnosť jednu tonu.
A teraz si predstavte špeciálnu cestu, ktorá musela byť postavená ku každej štartovacej ploche a ktorá musí zniesť enormnú tiaž pohybujúcej sa plošiny, nosnej rakety a kozmickej lode.
Ako je to s návratom raketoplánu na Zem? Potrebuje niekde pristáť, a tu na Myse Canaveral to „niekde“ nie je bežná pristávacia dráha ako na letisku; je to dráha dvakrát dlhšia a širšia ako priemerná pristávacia dráha. Je dlhá 4 600 metrov a na oboch koncoch má ešte 300-metrový presah. Ak nie sú podmienky na pristátie vhodné, raketoplán je navedený na základňu Edwards Air Base v kalifornskej púšti, vyše 3 200 kilometrov na západ.
Veľkosť celého tohto projektu je mimoriadna. To vyvoláva v mysli otázky. Čo už človek dosiahol vo výskume vesmíru? Aký úžitok to prinieslo? A aké sú vyhliadky, pokiaľ ide o medziplanetárne lety? Pristane človek raz na Marse?