Cyklistické preteky — do kopca a z kopca
BOJUJÚC, dychčiac, šliapuc do pedálov, ale ešte stále nie unavený, bol som si istý, že to všetko stálo za to. Po dvadsiatich piatich kilometroch stúpania na vrchol Veľkého priesmyku sv. Bernarda nachádzajúceho sa medzi Švajčiarskom a Talianskom som bol v čele. Môj tréner mi z auta dával znamenie, že mám niekoľkominútový náskok. Už som si predstavoval, ako víťazím v etape a ako si obliekam žlté tričko vedúceho pretekára.
Z vrcholu priesmyku som sa pred motocyklami a autami hnal nebezpečnou rýchlosťou. Jednu zákrutu asi v polovici cesty nadol som vyberal príliš rýchlo. Zadné koleso môjho bicykla dostalo šmyk a ja som nečakane vyletel z cesty. Etapu som síce s bolesťami dokončil, ale musel som sa rozlúčiť so žltým tričkom i so slávou. Cyklistické preteky Tour de l’Avenir 1966 som nevyhral.
Ako rástla moja vášeň
Narodil som sa v Bretónsku koncom druhej svetovej vojny. V západnom Francúzsku je cyklistika veľmi populárna, v tejto oblasti vyrástli mnohí šampióni. Ako chlapec som pravidelne sledoval miestne preteky a nikdy som si nenechal ujsť televízny prenos z pretekov Tour de France. Keď som pozoroval pretekárov, ako sa vlečú nahor cez nádherné horské priesmyky a ako sa ženú nadol tými najstrmšími svahmi, pripadali mi ako bohovia.
V sedemnástich rokoch som sa rozhodol, že to skúsim. Po porade s jedným obchodníkom s bicyklami som si kúpil svoj prvý ojazdený pretekársky bicykel. Môj program bol plný: tréning každú nedeľu dopoludnia a v týždni pred zamestnaním a po ňom. Už po dvoch mesiacoch som s tlčúcim srdcom stál na štarte svojich prvých pretekov. Bol by som zvíťazil, keby ma iba desať metrov pred cieľovou čiarou nepredbehla skupina pretekárov! Vo zvyšnej časti toho roku som sa takmer na všetkých pretekoch, kde som sa zúčastnil, umiestnil medzi prvými pätnástimi.
Moja sezóna roku 1962 trvala krátko. Po troch mesiacoch súťaženia a po niekoľkých víťazstvách ma povolali na 18 mesiacov vojenskej služby v Alžírsku. Po návrate do Francúzska som rok 1965 strávil tým, že som sa znovu adaptoval na cyklistiku. Ale v nasledujúcej pretekárskej sezóne som bol pevne rozhodnutý zažiť radosť z toho, že raz opäť dostanem kyticu víťaza.
Počnúc marcom 1966 to bolo jedno víťazstvo za druhým. Zakaždým, keď som skončil ako prvý alebo druhý, získaval som body, na základe ktorých by som nakoniec postúpil do vyššej kategórie, kde bola súťaž náročnejšia. No v tom čase som pracoval spolu so svojím otcom; šmirgľoval som drevené dlážky. Táto práca bola veľmi únavná a nedovolila mi venovať cyklistike toľko času, koľko by som si prial. Keď som teda dosiahol požadovaný počet bodov, aby som sa udržal vo svojej kategórii, uspokojil som sa s finančnými prémiami, ktoré som získal počas zostávajúcich pretekov, ale potom som sa nechal porážať inými, aby som nepostúpil do vyššej kategórie.
Rýchly postup
Vzhľadom na moje výsledky mi tri tímy ponúkali pretekárske kontrakty. Odmietal som, lebo som nechcel opustiť svojho otca. Ale ten najneodbytnejší tréner presvedčil môjho otca, aby mi dal týždeň dovolenky na účasť v náročných pretekoch v pyrenejskom horskom pásme pozdĺž francúzsko-španielskych hraníc. Umiestnil som sa obstojne, a tak sme pokračovali ďalej do Španielska, kde som zvíťazil v amatérskych pretekoch Tour of Catalonia. O niekoľko dní som štartoval na Tour of the Balearic Islands, vyhral som prvú etapu a obliekol som si tričko vedúceho pretekára, ibaže som oň prišiel v časovke v posledný deň, lebo naše družstvo z pretekov vypadlo.
Potom nasledovali preteky Route de France v oblasti Nice. Exceloval som v mnohých etapách a získal som trofej najlepšieho vrchára. Kvôli takýmto dobrým výsledkom ma vybrali ako jedného z desiatich najlepších pretekárov a bol som pozvaný, aby som reprezentoval Francúzsko na Tour de l’Avenir, amatérskej obdobe Tour de France.
Jediné správy, ktoré moja rodina počas týchto dvoch mesiacov o mne dostávala, prichádzali prostredníctvom športových stránok novín. Keď som si pomyslel na svojho otca a na to, že mi dal iba týždeň voľna, odmietol som túto ponuku a vrátil som sa domov. Ale môj tréner spolu so športovým žurnalistom presvedčili môjho otca, že som jednou z cyklistických nádejí Francúzska, a tak mi dovolil odísť. Zdalo sa mi, že snívam! Iba pred niekoľkými mesiacmi som bol amatérom tretej alebo štvrtej kategórie a teraz ma vybrali na najdôležitejšie amatérske cyklistické preteky na svete! Ako som sa zmienil na začiatku, moje šance na Tour de l’Avenir 1966 zmaril pád.
V roku 1967 som zvíťazil asi v desiatich pretekoch, zúčastnil som sa pretekov Paríž—Nice a na Tour du Morbihan v Bretónsku som skončil ako štvrtý. V roku 1968, keď som mal 24 rokov, som podpísal svoju prvú profesionálnu zmluvu s družstvom holandského pretekára Jana Janssena. Zúčastnili sme sa Tour de France a Jan v tom roku zvíťazil. V medzičase, po časovke v Rennes v Bretónsku, som sa zoznámil s Danielle, ktorá sa tam prišla pozrieť na prvé cyklistické preteky v jej živote. No neboli jej poslednými, pretože sme sa v nasledujúcom roku vzali.
Ako som mal rád tie dni — ducha tímovej spolupráce, nomádsky spôsob života, možnosť vidieť každý deň nové mestá a novú scenériu! Nezarobil som veľa peňazí, ale na tom nezáležalo, lebo ma veľmi uspokojovala radosť z pretekania. Počínal som si dobre v rozličných skúškach a živil som v sebe nádej, že raz vyhrám jedny z veľkých pretekov. Začal som si však uvedomovať, že medzi amatérskymi a profesionálnymi cyklistami je obrovská priepasť.
Veľkí šampióni... a tí ostatní
Počas sezóny 1969 som bol v družstve spolu so slávnym francúzskym cyklistom Raymondom Poulidorom. Zúčastnil som sa veľkých tradičných jednodňových súťaží: Paris—Roubaix a Flèche Wallonne v Belgicku. V horských priesmykoch som držal krok s najlepšími cyklistami, a to s pomerne dobrými výsledkami vo viacerých etapách. No viac než z čohokoľvek iného som sa tešil z víťazstiev v miestnych súťažiach v Bretónsku, pred zástupmi divákov, ktorých som miloval.
Ale v protiklade k mojim nádejám som podobne ako mnoho iných pretekárov nebol obdarený fyzickými schopnosťami veľkého šampióna. V jednej vyčerpávajúcej etape na pretekoch Tour of Spain som sa pre sneh a dážď musel vzdať. Vtedy som pochopil, že veľkí šampióni sú na tom omnoho lepšie práve vďaka čomusi zvláštnemu, čo im umožňuje vydržať oboje — spaľujúcu horúčavu i mrazivý chlad. Nebol som napríklad taký dobrý ako Eddy Merckx, belgický šampión, ktorý v tom čase cyklistike dominoval. Ten nás všetkých jasne prevyšoval. Počas pretekov, na ktorých sa zúčastnil, som vlastne videl iba jeho chrbát.
Solidarita medzi pretekármi
Solidarita existovala dokonca medzi súperiacimi družstvami. Osobne som to zažil počas jednej z najnáročnejších etáp na Tour de France 1969. Predošlý večer sme prišli do hotela vyčerpaní po sérii namáhavých horských etáp. Nasledujúce ráno budík zvonil o siedmej. Čakali na nás bohaté raňajky, ako obvykle, tri hodiny pred pretekmi.
Na štarte, kde nás bolo asi 150, každý opisoval momenty, keď to s ním v priebehu niekoľkých uplynulých dní šlo z kopca i do kopca, hoci pritom dával pozor, aby vopred neodhalil stratégiu, ktorú malo na preteky pripravenú jeho družstvo. Čakal nás veľmi namáhavý deň. Táto etapa, ktorá zahŕňala 220 kilometrov alpských ciest a prechod troma väčšími priesmykmi, viedla zo Chamonix na úpätí Mont Blancu do Briançonu.
Hneď po štarte sa nasadilo veľmi rýchle tempo. Cestou hore do priesmyku Madeleine [1984 metrov] som si uvedomil, že deň sa pre mňa nezačína dobre. Pršalo a keď sme dosiahli určitú výšku, dážď sa zmenil na sneh. Na vrchole sme šiesti z rôznych družstiev mali už niekoľkominútovú stratu na vedúcich pretekárov. Premrznutí sme začali zostupovať nadol, s prstami takými skrehnutými, že sme neboli schopní brzdiť bez toho, aby sme nešúchali nohami po zemi. O niečo nižšie nám rozhodca signalizoval z auta, že pre neskorý príchod budeme určite diskvalifikovaní. Úplne ma deprimovalo pomyslenie na to, že ukončím Tour de France na mieste, ktoré som mal tak rád, v horách.
Hoci sa naše snahy zdali odsúdené na neúspech, najskúsenejší cyklista spomedzi nás nám dodal odvahu, aby sme sa nevzdávali. Oživil nášho ducha, sformoval skupinu a navrhol, aby sme sa striedali v jazde na jej čele. Vytrvali sme. Keď sme dorazili na stanovište na doplnenie potravín, bolo zavreté, ale nám nič nebránilo rozdeliť sa s tým málom jedla, ktoré sme mali so sebou.
Len čo sme sa opäť ocitli v údolí, teplé počasie nám obnovilo sily. Čas bežal a pred nami boli ďalšie dve veľké prekážky toho dňa — priesmyky Telegraph a Galibier vo výške 1670 a 2645 metrov. Cestou hore nás čakalo neuveriteľné prekvapenie. Na ohybe cesty sme pomedzi divákov zazreli mnohofarebnú masu. Áno, dohonili sme ostatných. Minuli sme niekoľkých pretekárov, ktorí sa vzdali, a ďalších, ktorí sa zdali neschopní pohybu. Zbadal som jedného z mladých nádejných Belgičanov, ako kráča a vyčerpane tlačí bicykel. Dohonil som vedúceho pretekára svojho družstva a etapu som celkom dobre dokončil.
Z toho všetkého som si vzal dôležité ponaučenie, na ktoré som nikdy nezabudol: kým sa neprejde cieľová čiara, preteky nie sú ani stratené, ani vyhrané. Okrem toho nikdy nezabudnem na ducha vzájomnej pomoci, ktorý bol dokonca medzi súperiacimi družstvami.
Prvé kontakty s Bibliou
V roku 1972 som sa prvý raz stretol s biblickým posolstvom. Neočakávane k nám zavítal na návštevu jeden cyklista, Guy, ktorý krátko predtým zanechal profesionálnu cyklistiku, a rozprával nám o svojej novej viere. Povedal som mu, že ma to nezaujíma a že každý človek je presvedčený o svojom vlastnom náboženstve ako o tom najlepšom. Guy mi ukázal niekoľko veršov z Biblie a na moju námietku odpovedal slovami, že ak veľa náboženstiev vyhlasuje svoje názory za biblické, malo by byť ľahké si overiť, či aj zodpovedajú pravde Božieho Slova.
O Biblii som počul, ale ako pasívny katolík som si nemyslel, že má niečo spoločné s mojím náboženstvom. Predsa som však cítil, že náš rozhovor prišiel v pravý čas, pretože práve mal k nám prísť na návštevu jeden z manželkiných príbuzných, katolícky misionár, a my sme mohli všetko prebrať s ním.
Manželkin príbuzný nám potvrdil, že Biblia je naozaj Božie Slovo. Ale povedal nám, aby sme boli opatrní, lebo podľa jeho názoru sú Jehovovi svedkovia síce znamenití ľudia, ale zavádzajú iných. Keď som opäť navštívil Guya, opýtal som sa ho na to. Vysvetlil mi, že v rozpore s tým, čo ma učili v kostole, dogma o nesmrteľnosti ľudskej duše sa v Biblii nenachádza. (Ezechiel 18:4) Opýtal sa ma tiež, prečo príbuzný mojej manželky nepoužíva Božie meno, Jehova. — Žalm 83:18.
Bol som ohromený, keď som sa dozvedel, že Boh má meno. Keď sme ukázali tieto verše manželkinmu príbuznému, povedal, že Biblia sa nesmie brať tak doslovne. Naše rozhovory s Guyom neprinášali žiaden ďalší pokrok a Guy sa vrátil do Paríža, kde pracoval.
O rok neskôr prišiel späť do Bretónska a navštívil nás. Obnovil naše rozhovory a ukázal nám, že Biblia je aj prorockou knihou. To nás povzbudilo, aby sme ju študovali dôkladnejšie. Naše rozhovory sa stávali pravidelnejšími. Ale Guy musel mať aj tak so mnou veľkú trpezlivosť, lebo môj život sa ešte stále točil okolo cyklistiky a všetkého, čo s tým bolo spojené — okolo priateľov, fanúšikov a tak ďalej. Keďže sme okrem toho pochádzali z Bretónska, oblasti úzko spätej s náboženskými tradíciami, naši príbuzní odporovali nášmu novému záujmu o Bibliu.
V roku 1974 sa moja pretekárska kariéra náhle skončila dopravnou nehodou. To nás priviedlo k zamysleniu, čo je v našom živote skutočne dôležité. Spolu s manželkou sme sa rozhodli odsťahovať z rodného mesta a vymaniť sa spod vplyvu príbuzných. Od toho okamihu sme začali pravidelne navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva zboru v Dinan. Obaja sme v pravde napredovali a v roku 1976 sme boli pokrstení.
Odvtedy som mal príležitosť rozprávať o Biblii niekoľkým cyklistickým pretekárom mojej éry. Okrem toho, keď chodím z domu do domu, mnohí ľudia ma spoznajú a radi sa rozprávajú o mojej cyklistickej kariére. No keď hovorím o posolstve o Kráľovstve, niektorí už nie sú takí nadšení.
Dnes, keď cítim potrebu zašportovať si, idem sa bicyklovať so svojou rodinou. Počas týchto chvíľ si uvedomujem pravdivosť slov, ktoré povedal Pavol: „Telesné cvičenie je na máločo užitočné, ale zbožná oddanosť je užitočná na všetko, lebo má sľub terajšieho života a toho, ktorý má prísť.“ — 1. Timotejovi 4:8. — Rozprával Jean Vidament.
[Rámček/mapa na stranách 16, 17]
Tour de France
Najznámejšie cestné cyklistické preteky na svete, Tour de France, sa začali konať v roku 1903. Ich trať má dĺžku 4000 až 4800 kilometrov, trvajú asi tri týždne a v súčasnosti sa končia v Paríži. Zúčastňuje sa ich okolo 200 profesionálnych pretekárov, ktorí prechádzajú francúzskym vidiekom, s výnimkou niekoľkých krátkych úsekov na území susedných krajín. Zástupy divákov pozdĺž cesty povzbudzujú pretekárov.
Každý deň si jazdec s najkratším celkovým časom oblieka žlté tričko. Víťazom pretekov je vedúci pretekár na konci posledného dňa.
Niektoré z najkratších etáp sú rýchlostnými skúškami, v ktorých sa jednotlivci alebo družstvá snažia doraziť do cieľa v čo najkratšom čase. V úsekoch určených na rýchlostnú súťaž družstiev musí stanovený počet pretekárov toho istého družstva ukončiť etapu naraz, všetci v rovnakom čase.
[Mapa]
Cyklistické preteky Tour de France
Francúzsko
ROUBAIX (štart)
PARÍŽ
[Obrázok na strane 16]
Jean Vidament v roku 1968, keď sa vo veku 24 rokov zúčastnil na Tour de France
[Prameň ilustrácie na strane 15]
Mike Lichter/International Stock