Tajomní jazdci na nebeských vetroch

„Kto okrem Boha môže vymyslieť také nesmierne scény slávy? Kto okrem Boha by ich mohol zrealizovať, vymaľujúc nebesia do takej veľkolepej nádhery?“

ČO v Charlesovi F. Hallovi, arktickom bádateľovi 19. storočia, vyvolalo taký pocit zbožnosti? Jeden z najúžasnejších prírodných úkazov, ktoré sú viditeľné ľudským okom — auróra boreális, bežne známa ako severná polárna žiara.

Záznamy o očarení nebeskou žiarou siahajú až do štvrtého storočia pred naším letopočtom, keď grécky filozof Aristoteles napísal svoju teóriu o tomto úkaze. Ale až v roku 1621 zaviedol francúzsky vedec a matematik Pierre Gassendi označenie „auróra boreális“ (alebo severná zora), ktoré používame dnes. Meno Auróra patrilo v klasickej mytológii rímskej bohyni zory s ružovými prstami. Bola tiež matkou vetrov a severný vietor sa nazýval Boreás.

Čo spôsobuje polárnu žiaru? Mohli by ju spôsobovať slnečné lúče odrážajúce sa od drobných ľadových kryštálikov vo vzduchu? Alebo slnečné svetlo odrážajúce sa od ľadovcov? Alebo explózie vyvolané nárazmi teplého a studeného vzduchu? Nič z toho. Moderné vedecké štúdium nachádza príčinu tohto úkazu v priamej spojitosti medzi slnečnou aktivitou a magnetickým poľom Zeme.

Podivuhodné predstavenie s polárnou žiarou sa začína o 150 miliónov kilometrov ďalej, v srdci našej slnečnej sústavy. Pri jadrových výbuchoch, ku ktorým dochádza na Slnku a v jeho vnútri, do priestoru prudko unikajú obrovské množstvá plynu rýchlosťou, ktorá podľa niektorých odhadov dosahuje aj 4 000 000 kilometrov za hodinu. Tento nárazový slnečný vietor, obsahujúci prúdy vysokoenergetických častíc, môže doletieť k vonkajšej vrstve zemskej atmosféry za 24 až 48 hodín. Keď vnikne do vonkajších oblastí magnetického poľa Zeme, mnohé nabité častice sú zachytené a priťahované k pólom. Následkom toho narážajú na molekuly dusíka a na atómy kyslíka, excitujú ich a aktivujú svetelný úkaz. Podobná reakcia prebieha, keď zapneme spínač neónového osvetlenia.

Občas sa zdá, akoby sa záclony polárnej žiary takmer dotýkali zeme. K tomuto javu však dochádza iba vo výške 100 až 1000 kilometrov nad zemským povrchom. Zrážky častíc v menších výškach vytvárajú žiarenie v odtieňoch žltej a zelenej farby, kým zrážky vo väčších výškach červenej a modrej farby. Niektoré úkazy dosahujú obrovské rozmery — sú 3 až 5 kilometrov hrubé a viac ako 160 kilometrov vysoké — rozprestierajúc sa doslova na tisícoch kilometrov.

Kde ju môžeme vidieť a ako vyzerá

Žiaľ, iba veľmi malé percento obyvateľov Zeme niekedy uvidí polárnu žiaru. Pre ľudí, ktorí žijú v tropickom pásme, je prakticky neznáma. Ale ak žijete v južnom Grónsku, na Islande, v severnom Nórsku alebo na severe Aljašky, polárna žiara predvádza svoj tanec až 240 nocí za rok. Obyvatelia severnej Sibíri a strednej Kanady ju môžu vidieť asi počas 100 nocí za rok, zatiaľ čo usadlíci na juhu Aljašky ju spozorujú iba asi päťkrát za rok. Stredné Mexiko môže byť jej svedkom raz za desať rokov. Na južnej pologuli sa tieto tancujúce svetlá, nazvané auróra austrális, väčšinou predvádzajú iba tuleňom, veľrybám a tučniakom. V tomto riedko osídlenom pásme s výskytom polárnej žiary leží iba Nový Zéland a časti Austrálie a Argentíny a ich obyvatelia poznajú túto nebeskú nádheru.

Jasné nočné nebo vytvára dokonalé pozadie pre stále sa meniacu panorámu v podobe záclon, oblúkov a vodopádov, ktoré sa vlnia a kolíšu naprieč oblohou. Ukazuje sa, že neviditeľný pás okolo severného a južného geomagnetického pólu, ohraničený približne 55. a 75. stupňom zemepisnej šírky, je miestom, kde sú tieto svetlá najjasnejšie. Polárny bádateľ William H. Hooper uznáva: „Slovami sa nedajú opísať jej neustále sa meniace skvostné fázy; žiadne pero ani ceruzka nemôžu vykresliť jej premenlivé odtiene, jej jagot a jej veľkoleposť.“

Naozaj ju možno počuť?

Aj keď vedci nespochybnili možnosť, že následkom polárnej žiary vznikajú zvuky, nie je jasné, ako by tento výjav sám mohol rozoznateľne narušiť ticho. K úkazu dochádza v značnej výške nad zemou. Zvukovým vlnám to trvá asi 3 sekundy, kým prekonajú vzdialenosť jedného kilometra, takže zvuk by sa výrazne oneskoroval za viditeľným zábleskom.

Je zaujímavé, že muž, ktorý mal počas jednej jasnej polárnej žiary zaviazané oči, „takmer pri každom oslňujúcom záblesku polárneho svetla zvolal: ‚Počujete to?‘“ Istý astronóm amatér povedal: „Znelo to ako šušťanie celofánu a sykot pary. Bol to jeden z najstrašidelnejších okamihov v mojom živote.“ Domorodého Eskimáka z Fort Chimo (Ungava, Kanada) požiadali, aby porozprával, čo počul za jednej jasnej noci, keď sa so svojím psím záprahom vracal domov. „Znelo to asi ako uú-ú-š, uišuú-ú-š. Nebol to vietor. Noc bola veľmi pokojná... Psov to vydesilo. Boli také vydesené, že sa rozpŕchli na všetky strany.“

Sú tieto zvuky iba halucináciami — šumom v hlave? Niektorí si to myslia. No vedec William Petrie ponúka v knihe Keoeeit—​The Story of the Aurora Borealis (Keoeeit — príbeh severnej polárnej žiary) jedno možné vysvetlenie. Uvádza: „Chybný spínač osvetlenia môže vyvolať slabý syčivý alebo praskavý zvuk, lebo elektrický náboj uniká do priestoru namiesto toho, aby pokračoval normálnou cestou cez spínač. A keďže polárna žiara je výsledkom vniknutia elektricky nabitých častíc do atmosféry, dalo by sa očakávať, že sa elektrický stav v blízkosti zemského povrchu zmení. Nedávno sa skutočne zistilo, že tento stav sa podstatne mení, čo vedie k tomu, že zo zemského povrchu ‚uniká‘ elektrický náboj, pričom môže vznikať slabý zvuk.“

Akú energiu má polárna žiara? Štvrťročník Alaska Geographic z roku 1979 s názvom Aurora Borealis—​The Amazing Northern Lights uvádza, že „elektrická energia spojená s výbojom polárnej žiary je obrovská, približne 1000 miliárd wattov, čo znamená 9000 miliárd kilowatthodín ročne — to je viac ako súčasná ročná spotreba elektrickej energie v Spojených štátoch, ktorá predstavuje necelých 1000 miliárd kilowatthodín!“ Polárna žiara vysiela vlnenie nazvané rádiový šum, ktoré sa dá zachytiť prijímačom rádiových vĺn, ale ľudské uši ho nezachytia. Našťastie, pred týmto šumom nás chráni ionosféra, takže môžeme používať rádio.

Prudkými búrkami polárnej žiary boli rušené komerčné oznamovacie prostriedky. Pri jednej príležitosti sa do príjemného hudobného vysielania jednej rozhlasovej stanice zamiešali hrubé telefonické rozhovory. Polárna žiara raz spôsobila, že potrubím transaljašského ropovodu prechádzal elektrický prúd, ktorého intenzita bola 100 ampérov. I radarové systémy boli oklamané a ohlasovali útoky jadrovými strelami. Jeden gigantický úkaz nad Severnou Amerikou v roku 1941 údajne prebudil morské čajky na nábreží Toronta v Kanade.

Trvalé dojmy

Pozorovanie severnej polárnej žiary podnietilo Edwarda Ellisa, dobrodruha a spisovateľa 19. storočia, k vyjadreniu: „Je mi ľúto človeka, ktorý hovorí: ‚Niet Boha,‘ alebo toho, na koho také ukážky nekonečnej moci zjavne nezapôsobia, a to až do samej hĺbky duše.“ Ak je niekto prvý raz svedkom týchto tajomných jazdcov na nebeských vetroch, v mysli sa mu vynárajú superlatívy ako: Úžasné! Veľkolepé! Majestátne! Úkaz je takou atrakciou, že ľudia si prenajímajú lietadlá až z Japonska do Yellowknife (Severozápadné teritóriá, Kanada), len aby videli severnú polárnu žiaru. Istý miestny usadlík o jednej skupine povedal: „Niektorí z nich sa potom rozplakali, lebo to považovali za také krásne.“

Naozaj, iba dielo Majstra Dizajnéra sa môže dotknúť našich citov takým nádherným spôsobom. Súhlasíme so žalmistom, ktorý bol pohnutý napísať: „Nebesia oznamujú Božiu slávu a priestor rozpráva o diele jeho rúk.“ — Žalm 19:1.

[Rámček na strane 26]

Legendy a povery o polárnej žiare

V severských kultúrach sa celé generácie verilo, že polárne žiary sú: „Fakle, ktoré držia v rukách duchovia, aby viedli duše tých, ktorí práve zomreli, do krajiny šťastia a hojnosti“

„Duchovia mŕtvych, ktorí sa hrajú s hlavou mroža ako s loptou“

„Zlovestná predzvesť vojny a moru“

„Duchovia pobitých nepriateľov“

Znamenie, že „sa zhorší počasie“

„Ohne, nad ktorými veľkí čarodejníci a bojovníci... pomaly varili svojich mŕtvych nepriateľov v obrovských kotloch“

„Žiariaci had tancujúci na oblohe“

„Duchovia detí, ktoré zomreli pri narodení“

„Užitočné pri liečení srdcových chorôb“

[Prameň ilustrácie na stranách 24, 25]

NASA photo