Viditeľný dôkaz holokaustu
KEĎ VOJDETE NA MIESTO, KDE JE VYSTAVENÁ tá najzvrátenejšia podoba ľudskosti, mohlo by sa vám zdať čudné, že tam nájdete v kameni vyryté tieto slová zo Svätej Biblie: „Ste moji svedkovia.“ Ale možno práve toto miesto je vhodné na citát z Biblie, aspoň úvodnej časti tohto jedného verša. — Izaiáš 43:10.
Americké Pamätné múzeum holokaustu vo Washingtone, D. C., slávnostne otvorené 22. apríla 1993, slúži ako vecná a triezva pripomienka technológie, ktorú nemorálni demagógovia zneužili ako neopísateľný smrtiaci nástroj. Zoznam bezbranných obetí zavraždených za nacistickej tyranie je ohromujúci — približne šesť miliónov Židov a milióny ďalších ľudí — Poliakov, Slovanov, Jehovových svedkov, Rómov, homosexuálov a telesne postihnutých osôb.
Prehliadka, aby sme nezabudli
Prehliadka sa začína v studenom, sivom oceľovom výťahu, ktorý vás zo Sály svedectva na prízemí vyvezie na tretie poschodie. Odtiaľ návštevníci schádzajú na nižšie poschodia a prechádzajú výstavou zahrnujúcou všetky etapy holokaustu — počnúc nacistickou propagandou cez Hitlerov nástup k moci, hromadné zatýkanie obetí, až po vyslobodenie z táborov smrti. Prehliadka sa končí v Spomienkovej sále, kde horí večný oheň. Svedectvá očitých svedkov, fotografie a filmy, hudba a umelecké diela — to všetko je tu na to, aby mohol byť vyrozprávaný ten príšerný príbeh.
Návštevníci si prezreli tri poschodia stálej expozície, nesmierne evokujúcej a silne pôsobiacej. Niektoré strašnejšie výjavy boli skryté za ochrannou stenou vysokou 1,2 metra, aby ich nevideli deti.
Múzeum, ktoré vyučuje
K výskumnému ústavu múzea holokaustu patrí rozsiahla knižnica a archív. Bude slúžiť aj ako medzinárodné stredisko vzdelávania o holokauste. Riaditeľka múzejnej knižnice Dr. Elizabeth Koenigová hovorí: „Sme tu kvôli poučeniu a vzdelávaniu verejnosti.“ V knižnici budú informácie o niektorých menšinových skupinách, ktoré boli v koncentračných táboroch. Pani Koenigová hovorí: „O Jehovových svedkoch už máme množstvo informácií.“
V roku 1933 Hitler začal kampaň s cieľom zničiť Jehovových svedkov. Tisíce svedkov — z Nemecka, Rakúska, Poľska, bývalého Československa, Holandska, Francúzska a z iných krajín — bolo deportovaných do koncentračných táborov. Boli prenasledovaní výlučne z náboženských dôvodov. Dvaja z tých, ktorí prežili tieto tábory, boli pozvaní na otvorenie múzea.
Tí, čo prežili holokaust
Jeden z prežijúcich, 73-ročný Franz Wohlfahrt, videl, ako bolo zatknutých 15 členov jeho rodiny a príbuzných, pretože boli svedkami. Spomína: „Siedmi boli popravení, väčšinou gilotínou. Jeden zahynul v plynovej komore, ostatní zomreli v koncentračných táboroch a väzniciach gestapa.“
Myslel si, že sa mu podarí prežiť tieto tábory? Franz hovorí: „Vážne som o tom pochyboval. Takmer každý deň mi strážcovia pripomínali, že aj keby Nemecko vojnu prehralo, stále by ešte mali dosť munície na to, aby ma mohli popraviť.“
Ľutuje, že bol pre svoje náboženské presvedčenie väznený? „Nikdy! Nikdy!“ hovorí Franz, akoby tá myšlienka bola urážkou jeho rozhodnosti. „Vždy sme mali dobrú náladu. Mnohokrát ma zastavili stráže a pýtali sa ma: ‚Ako je to možné, že sa stále usmievaš napriek všetkému tomu trápeniu? Čo je to s tebou?‘ Zvyčajne som odpovedal: ‚Mám dôvod usmievať sa, lebo mám nádej siahajúcu za túto ťažkú dobu — nádej na Božie Kráľovstvo, v ktorom bude všetko obnovené a všetko to, čo musíme znášať dnes, sa obráti na dobré.‘“
Joseph Schoen, narodený v roku 1910, veľa pracoval v podzemí pri tlačení a distribúcii biblickej literatúry v Rakúsku, pričom stále unikal gestapu — až do roku 1940, keď ho zatkli. Od roku 1943 do roku 1945 žil neustále pod hrozbou smrti. V roku 1943 si dozorca koncentračného tábora pred celým zhromaždeným osadenstvom vybral Josepha a zreval naňho: „Ešte stále sa držíš Boha Jehovu?“
„Áno, držím,“ odpovedal Joseph.
„Tak teda budeš o hlavu kratší!“
Rok 1945 zastihol Josepha na pochode smrti do Dachau. Spomína: „Telesne bola zo mňa troska. Ale nikdy predtým som nebol taký silný vo viere ako na tomto pochode.“
Keď teraz prechádza múzeom a spomína na dni, keď bol väznený, hovorí: „Vôbec som sa vtedy nebál. Jehova vám dá, čo potrebujete, vtedy, keď to potrebujete. Musíte sa učiť spoliehať sa na Jehovu a vidieť, aký je skutočný, keď ide do tuhého. Jemu patrí všetka zásluha. Nikto z nás nebol hrdinom. Len sme sa spoliehali na Jehovu.“
Hodnota múzea
Historička Dr. Christine Elizabeth Kingová, prorektorka Staffordshirskej univerzity v Anglicku, hovorí: „Myslím, že toto múzeum má obrovský význam. Predovšetkým je to doklad. A je tu proti tým, ktorí hovoria: ‚To sa nikdy nemohlo stať.‘ Je veľa dokladov, ako aj žijúcich svedkov, ktorí prežili holokaust. A potom, múzeum je znamenitým vzdelávacím prostriedkom.“
Dodáva: „A pre Jehovových svedkov je veľmi dôležité, že môžu vidieť svojich bratov a sestry, ktorí trpeli, zomierali a položili svoj život. Vidieť to zaznamenané je niečo veľmi zvláštne.“
[Rámček na strane 18]
Text v stĺpci uvádza:
„JEHOVOVI SVEDKOVIA“
„Nacistické prenasledovanie Jehovových svedkov sa začalo v roku 1933. Svedkovia boli často obviňovaní zo špionáže a sprisahania proti štátu, lebo odmietali vojenskú službu a neprisahali vernosť nacistickému režimu. Predpovede svedkov o budúcej anarchii nacisti interpretovali ako revolučné hrozby, a ich proroctvá o návrate Židov do Palestíny ako sionistické vyhlásenia.
I napriek tomu sa svedkovia schádzali, kázali a rozširovali literatúru. Prišli o zamestnanie, o dôchodky a o všetky občianske práva, a počnúc rokom 1937 boli posielaní do koncentračných táborov. Tam ich nacisti označovali za ‚dobrovoľných väzňov‘ — Jehovovi svedkovia mali možnosť zriecť sa svojej viery, a byť slobodní. Ani jeden z nich to neurobil.“
[Rámček na strane 19]
„Je dôležité, aby sa tento príbeh rozprával“
„Jehovovi svedkovia — to je jeden z najpozoruhodnejších príbehov. Pre svoje náboženské presvedčenie boli jedným z prvých náboženstiev, ktoré boli zakázané... nemeckou nacistickou vládou v roku 1933. Bolo to len preto, že mysleli na úctu a na svoj záväzok voči vyššiemu zákonu, Božiemu zákonu. Preto ich prenasledovali rovnako nemilosrdne ako Židov alebo Rómov a zatvárali ich do koncentračných táborov, kde mnohí prišli o život.
Je dôležité, aby sa tento príbeh rozprával. Vari jeho najtragickejším aspektom sú deti Jehovových svedkov. Keď otca odviedli do tábora a matka bola vo väzbe, sedeli v triede v poslednej lavici spolu so židovskými a rómskymi deťmi. Keď deti nechceli zdraviť ‚Heil Hitler!‘ či preukazovať akékoľvek iné pocty nacistickému štátu, boli označené za mladistvých delikventov, a to pre nič iné, len pre ich presvedčenie. A pravdaže, tieto deti nezaplatili len za údajné zločiny svojich rodičov, za ‚zločiny svedomia‘, ale zaplatili aj za to, že boli ich deťmi.“ — Dr. Sybil Miltonová, hlavná historička múzea.
[Obrázok na strane 16]
Odev v koncentračnom tábore s fialovým trojuholníkom, ktorý označoval Jehovových svedkov
[Obrázok na strane 17]
Prežijúci holokaustu — Franz Wohlfahrt (vľavo) a Joseph Schoen s historičkou Dr. Christine Kingovou pri výstave „Obete“
[Obrázok na strane 17]
F. Wohlfahrt a J. Schoen boli do koncentračného tábora dopravení podobnými nákladnými autami
[Obrázok na strane 18]
Hore: Prežijúci Wohlfahrt (vľavo) a Schoen pri ukážke videozáznamu „Nepriatelia štátu“, kde sú aj Jehovovi svedkovia
[Obrázok na strane 18]
Dole: Maria a Franz Wohlfahrtovci na výstave, kde je i Biblia Johanna Stossiera, Mariinho brata. Franz hovorí: „Johannovi sa dosť dlho darilo schovávať túto Bibliu, kým ju našli. Biblia bola jedinou vecou, ktorú poslali matke po jeho poprave“
[Obrázok na strane 18]
Vedľa vystavenej Biblie je napísané: „Táto Biblia patrila Johannovi Stossierovi, Jehovovmu svedkovi, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Stossier zomrel krátko pred oslobodením tábora sovietskymi jednotkami“
[Obrázok na strane 19]
Americký prezident Clinton pri otvorení múzea povedal: „Aké krehké sú bezpečnostné zariadenia civilizácie. Holokaust nám bude navždy pripomínať, že keď sa poznanie oddelí od hodnôt, môže slúžiť len na prehĺbenie ľudskej nočnej mory, lebo hlava bez srdca nie je ľudskosťou.“