Verný príklad môjho otca

BOL 6. júl 1947 a naša rodina bola práve v Londýne na oblastnom zjazde Jehovových svedkov. Otec mal v očiach slzy radosti, keď mi podával ruku, aby mi po krste pomohol vystúpiť z bazénu. Môj otec i ja sme boli práve pokrstení na znak svojej oddanosti Jehovovi, Stvoriteľovi a Univerzálnemu Zvrchovanému Panovníkovi. Pri tejto šťastnej udalosti bola prítomná aj moja matka a traja bratia.

Bolo však smutné, že jednota nášho kresťanského uctievania mala byť zakrátko rozbitá. Ale kým vám budem rozprávať o týchto veciach a o tom, aký vplyv mala na mňa vernosť môjho otca, dovoľte mi porozprávať niečo o jeho mladosti.

Východo-západná minulosť

Môj otecko Lester sa narodil v marci 1908 v Hongkongu. Jeho otec bol zástupcom náčelníka správy prístavu. Keď bol otecko chlapcom, jeho otec ho brával so sebou na cesty člnom pri kontrole činnosti v okolí Hongkongu a na blízkych ostrovoch. Potom, keď mal otecko iba osem rokov, jeho otec zomrel. Matka sa znovu vydala a rodina sa presťahovala do Šanghaja. Roku 1920 vzala oteckova matka môjho otecka a jeho desaťročnú sestru Phyl do Anglicka, aby tam získali vzdelanie.

Nasledujúce roky strávil otec v tieni canterburskej katedrály, sídla anglikánskej cirkvi. Chodil do kostola a tam sa oboznámil s náboženstvom. Phyl chodila do internátnej školy na sever od Londýna, ale v týchto rokoch sa s mojím otcom veľmi zblížili, pretože spolu trávili školské prázdniny. O päť rokov, roku 1925, keď otec skončil školu, vrátila sa jeho matka do Anglicka, aby dohliadla na jeho vstup do sveta obchodu. Nasledujúci rok sa vrátila do Šanghaja a vzala so sebou Phyl.

Skôr ako oteckova matka odišla, dala mu knihu, ktorú napísal jeho prastarý otec. Bola to poetická poviedka o živote Budhu s názvom „Svetlo Ázie“. To otca podnietilo k uvažovaniu o skutočnom zmysle života. V Canterbury naňho zapôsobila majestátnosť katedrály a vážnosť náboženských obradov, ale nedostatok duchovného poučenia zanechal v ňom pocit prázdnoty. Preto si kládol otázku: ‚Poznajú azda východné náboženstvá odpovede?‘ Rozhodol sa preskúmať to. V nasledujúcich rokoch skúmal budhizmus, šintoizmus, hinduizmus, konfucianizmus a islam. No ani jedno náboženstvo mu nezodpovedalo jeho otázky.

Otec býval v jednom športovom klube, ktorý spravovala firma, kde pracoval. Rád vesloval, hral rugby a pestoval aj iné športy. Čoskoro sa zaľúbil do Edny, príťažlivého dievčaťa, ktoré milovalo šport rovnako ako on. Roku 1929 sa zosobášili a v ďalších desiatich rokoch boli požehnaní štyrmi synmi.

Traumatické vojnové roky

Roku 1930 sa začali sťahovať búrkové mraky druhej svetovej vojny, a tak sa otec rozhodol, že sa presťahujeme z Londýna na vidiek. Presťahovali sme sa v septembri 1939, len niekoľko mesiacov pred vypuknutím vojny.

Bola zavedená povinná vojenská služba a ako vojna pokračovala, veková hranica sa posúvala stále vyššie. Otec nečakal, kým dostane povolávací rozkaz; dobrovoľne sa prihlásil do Kráľovského letectva, kam ho povolali v máji 1941. Hoci sa príležitostne dostal domov na krátku dovolenku, trvalo šesť rokov, kým sa obnovil náš normálny rodinný život. Bremeno starostlivosti o deti — z ktorých dve najstaršie boli vyše desaťročné — zostalo na matke.

Duchovné povzbudenie

Asi dva roky predtým, ako bol otec prepustený z letectva, navštívili matku dve Jehovove svedkyne a zaviedli s ňou biblické štúdium. Matka písala otcovi a rozprávala mu, ako sa jej páči to, čo sa dozvedá. Raz, keď bol doma na dovolenke, vzala ho so sebou do jedného súkromného domu na zborové štúdium knihy.

V decembri 1946 bol otec prepustený z armády a začal sa zúčastňovať biblických rozhovorov, ktoré s matkou viedli dve svedkyne. Všimli si jeho záujem a požiadali Ernieho Beavora, predsedajúceho dozorcu, aby otca navštívil. Brat Beavor za jediný večer zodpovedal z Biblie všetky otcove námietky. Za ďalšie dva týždne otecko prečítal počas každodennej cesty vlakom do práce v Londýne všetky tri knihy, ktoré mu brat Beavor dal. Keď nás brat Beavor opäť navštívil, otec ho privítal slovami: „Toto je pravda, ktorú hľadám! Čo mám urobiť?“

Odvtedy nás, chlapcov, začal brávať na zhromaždenia. Matka však nechcela zakaždým ísť s nami. Jej záujem začal ochabovať. No v júli 1947 sme všetci išli na zjazd do Lodnýna, kde bol pokrstený otec i ja. Matka potom chodila na zhromaždenia len príležitostne.

Krátko po našom krste prišla na návštevu do Anglicka teta Phyl a na veľkú otcovu radosť hneď prijala biblickú pravdu a bola pokrstená. Keď sa vrátila do Šanghaja, skontaktovala sa s dvoma misionármi Jehovových svedkov, Stanley Jonesom a Haroldom Kingom, ktorí tam boli poslaní krátko predtým. Neskôr boli títo misionári vtedajšou komunistickou vládou uväznení, jeden na sedem a druhý na päť rokov. Po duchovnej stránke pomáhali Phyl až dovtedy, kým jej manžel neskončil prácu v Číne odchodom do dôchodku. Potom sa Phyl s manželom vrátili do Anglicka a usadili sa blízko nás.

Tragický rozpad rodiny

Medzitým sa skutočná komunikácia medzi matkou a oteckom stala problémom. Matka videla horlivosť, s akou otecko pestoval svoju novonájdenú vieru, a v presvedčení, že materiálne zabezpečenie rodiny je ohrozené, začala odporovať jeho kresťanskej činnosti. Napokon, v septembri 1947, mu dala ultimátum: Alebo sa on vzdá svojej kresťanskej viery, alebo ona odíde.

Otec si myslel, že matkine obavy upokojil rozhovorom na základe Písma, pri ktorom jej ukázal, že niet dôvodu na obavy. Avšak 1. októbra 1947, bez akejkoľvek predchádzajúcej výstrahy, to vyvrcholilo. Keď sa v ten deň otec vrátil z práce domov, našiel dom prázdny a ja som sedel na prahu s kuframi. Matka odišla a vzala so sebou všetko vrátane mojich troch bratov. Povedal som otcovi, že som sa rozhodol zostať s ním. Matka nezanechala ani len odkaz. — Matúš 10:35–39.

Ernie Beavor zariadil, že sme mohli zostať u starších manželov, kým otec nájde ubytovanie. Boli k nám veľmi láskaví a utešovali nás slovami apoštola Pavla z 1. Korinťanom 7:15: „Ale ak neveriaci odchádza, nech odíde; brat alebo sestra nie sú za takých okolností v otroctve, ale Boh vás povolal k pokoju.“

Napokon sme nadviazali kontakt s matkou a bratmi a navštevovali sme ich, ale čoskoro sme si uvedomili, že pre matku by jediným prijateľným riešením boli kompromisy v našej viere. Vedeli sme, že ústupky by nám nepriniesli Jehovovo požehnanie. Otec teda pokračoval vo svetskom zamestnaní a poskytoval matke finančné prostriedky na výživu mojich bratov. Keď som roku 1947 skončil školu, začal som pracovať na čiastočný úväzok a v januári 1948 som bol schválený ako služobník celým časom.

Pamätný rozhovor na biblickú tému

Jedného dňa, mal som vtedy iba 17 rokov, som sa vo zvestovateľskej službe rozprával s istým mužom vo vidieckom dome. Kým som bol uňho na návšteve, prišiel Winston Churchill, ktorý bol počas druhej svetovej vojny vodcom Británie. Náš rozhovor bol prerušený, ale pán Churchill si všimol Strážnu vežu a pochválil ma za moju činnosť.

O niekoľko dní som bol zase v kazateľskej službe a zazvonil som pri dverách veľkého domu. Majordóm otvoril dvere, a keď som chcel rozprávať s majiteľom domu, spýtal sa ma, či viem, kto to je. Nemal som ani tušenia. „Toto je Chartwell,“ odpovedal, „dom Winstona Churchilla.“ V tej chvíli sa objavil pán Churchill. Spomenul si na naše predchádzajúce stretnutie a pozval ma ďalej. Chvíľu sme sa rozprávali, potom prijal tri knihy a pozval ma, aby som prišiel opäť.

Neskôr, v jedno teplé popoludnie, som išiel na opätovnú návštevu a zase ma pozvali dnu. Pán Churchill mi ponúkol limonádu a po krátkom uvítaní povedal: „Dávam ti pol hodiny na to, aby si mi povedal, čo si myslíš, že je Božie Kráľovstvo. Ale potom mi musíš dovoliť povedať, čo si o tom myslím ja.“ Tak sme aj urobili.

Pán Churchill si myslel, že Božie Kráľovstvo zriadia bohabojní štátnici a že kým sa ľudia nenaučia žiť v mieri, Kráľovstvo nikdy nepríde. Mohol som mu vysvetliť biblický názor na Božie Kráľovstvo a porozprávať o požehnaniach, ktoré prinesie. Pán Churchill bol veľmi srdečný a hovoril, že si váži našu prácu.

Škoda, že som sa s ním už nikdy nestretol. No som vďačný, že i keď som bol taký mladý, školenie a povzbudenie, ktoré som dostával od otca, mi umožnili vydať dobré svedectvo takému významnému svetovému štátnikovi. — Žalm 119:46.

Rozšírená služba

V máji 1950 nám matka listom oznámila, že emigruje do Kanady a vezme so sebou aj Johna, môjho najmladšieho brata. Moji bratia Peter a David sa vtedy starali už sami o seba. Otec dal po osemnástich rokoch zamestnania (vrátane vojnových rokov, keď bol v zozname ako zamestnanec), firme výpoveď a požiadal o pravidelnú priekopnícku službu. Začal ju v auguste 1950 po návrate z veľkého medzinárodného zjazdu Jehovových svedkov v New Yorku. Približne po vyše roku, v novembri 1951, bol otec vymenovaný za cestujúceho dozorcu a začal navštevovať zbory, aby ich povzbudzoval. Medzitým, na jeseň 1949, som bol pozvaný do služby v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Londýne (Anglicko).

Nasledovalo ďalšie bohaté požehnanie — s otcom sme boli pozvaní do 20. triedy misionárskej školy Gileád v New Yorku. Vyučovanie sa začalo v septembri 1952 a vo februári nasledujúceho roku sme mali graduáciu. Potom som slúžil vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne (New York, USA), zatiaľ čo otec bol vyslaný ako cestujúci dozorca do Indiany (USA).

Celá 20. trieda neodišla na svoje pridelené misionárske miesta, ale zostali sme v New Yorku, aby sme sa tu v júli mohli zúčastniť medzinárodného zjazdu. Veľmi som sa zamiloval do jednej spolužiačky, Kae Whitsonovej, a rozhodli sme sa, že sa zosobášime. Naším pridelením bolo krajské dielo v Michigane (USA) a o dva roky sme boli vyslaní ako misionári do Severného Írska.

Práve sme chceli vyplávať, keď Kae zistila, že je tehotná. Začali sme teda s inou úlohou — s výchovou syna a troch dcér, aby sa z nich stali úspešní služobníci celým časom, práve tak, ako školil otec mňa. V novembri 1953 otec odišiel do Afriky a 4. januára 1954 pricestoval do Južnej Rodézie (teraz Zimbabwe), kam bol poslaný ako misionár.

Otec sa musel veľa učiť — bol to nový spôsob života, nové zvyky a nové skúšky viery. Roku 1954 Južná Rodézia ešte nebola natoľko ovplyvnená spôsobmi Západu. Asi po roku, ktorý strávil v kancelárii odbočky, bol otec vyslaný, aby slúžil ako oblastný dozorca. Roku 1956 ho zavolali späť do kancelárie odbočky a tam slúžil až do svojej smrti 5. júla 1991. Videl, ako sa zvýšil počet pracovníkov odbočky z 5 členov v roku 1954 na vyše 40 a ako vzrástol počet zvestovateľov Kráľovstva z 9000 na vyše 18 000.

Posledné roky otecka a mamičky

Otec a matka sa nikdy nerozviedli. Matka zostala po odchode z Anglicka nejaký čas v Kanade a potom sa s Johnom presťahovala do Spojených štátov. Ani jeden z mojich bratov sa nestal svedkom. Matka však v polovici šesťdesiatych rokov nadviazala kontakt so svedkami. Roku 1966 sa presťahovala do Mombasy (Keňa), kde začala znova študovať. Nasledujúci rok sa však nervovo zrútila.

Moji bratia Peter a David zariadili, aby sa mohla vrátiť do Anglicka, kde sa liečila. Zotavila sa a znovu začala študovať so svedkami. Iste si viete predstaviť radosť môjho otca, keď mu napísala, že roku 1972 má byť na zjazde v Londýne pokrstená. Cestovali sme s manželkou zo Spojených štátov do Londýna, aby sme mohli byť pri jej krste.

Ďalší rok bol otec na dovolenke v Anglicku a mal radosť, že mohol spolupracovať s matkou v službe z domu do domu. Potom navštívil moju rodinu v Spojených štátoch. Otec a matka sa rozprávali o zmierení, ale matka povedala: „Boli sme príliš dlho odlúčení. Bolo by to ťažké. Počkajme do nového sveta, keď sa všetko napraví.“ Otec sa teda vrátil k svojmu povereniu. Matkina choroba v Keni zanechala na nej následky a napokon ju museli prijať do nemocnice, kde roku 1985 zomrela.

Roku 1986 otec vážne ochorel, a tak sme ho s bratom Petrom išli navštíviť do Zimbabwe. To ho veľmi povzbudilo a zdalo sa, že mu to dodalo elán do života. Africkí bratia nevedeli, čo by pre mňa ešte urobili, lebo som bol Lesterov syn! Otcov príklad mal skutočne pozitívny vplyv na každého, s kým sa stretol.

Teraz som ja sám chorý. Lekári vravia, že mi zostáva len krátky čas. Tvrdia, že mám amyloidózu, zriedkavú, ale smrteľnú chorobu. No som šťastný, že moje deti nasledujú môj príklad, tak ako som ja nasledoval príklad môjho verného otca. Všetky deti stále lojálne s nami slúžia Jehovovi. Akou útechou je vedomie, že či žijeme, alebo umierame, máme istú nádej, že sa budeme navždy tešiť z bohatých požehnaní nášho milujúceho nebeského Otca, pretože sme verne konali jeho vôľu! (Hebrejom 6:10) — Rozprával Michael Davey.a

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Vľavo: Moji rodičia s mojím starším bratom a so mnou

[Obrázok na strane 22]

Mal som možnosť obšírne rozprávať o Božom Kráľovstve Winstonovi Churchillovi

[Prameň ilustrácie]

USAF photo

[Obrázok na strane 23]

Môj otec Lester krátko pred smrťou

[Obrázok na strane 24]

S manželkou Kae