Naučil som sa nenávidieť to, čo som predtým miloval
Biť sa — to bolo mojím životom. Tešil som sa, keď som dokázal svojho súpera celou silou udrieť päsťou a mohol som vidieť, ako mi padá k nohám. Vzrušovalo ma, keď som stál uprostred ringu a počul som hlásateľa kričať moje meno ako víťaza zápasu. Miloval som box! A teraz ma už len pomyslenie na násilie rozruší. Naučil som sa nenávidieť to, čo dnes nazývam zločineckým športom — box.
ROKU 1944, keď som mal sedem rokov, som žil v Larese v Portoriku, kde som sa narodil. Vtedy som utrpel hrozný šok, lebo som stratil matku. Vo veku 32 rokov zomrela na rakovinu. Bolesť sa pre mňa stala neznesiteľnou, keď som sa raz, len krátky čas po tom, vrátil zo školy a na kolenách svojho otca som videl sedieť nejakú ženu. Stala sa mojou nevlastnou matkou.
Nevlastná matka vycítila môj nesúhlas a zaobchádzala so mnou kruto. A tak som utiekol z domu. Vkradol som sa do nákladného auta naloženého uhlím a pomarančmi a zaspal som. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa prebudil a bol som v meste San Juan na druhej strane ostrova!
Pouličný bitkár
Osem mesiacov som žil na uliciach v San Juan. Ostatné deti ma ustavične trápili. Tak som sa rozhodol, že sa budem biť, aby som prežil. Po ôsmich mesiacoch ma našla polícia a poslala ma domov. Nikdy som si neprivykol na myšlienku, že mám nevlastnú matku, a väčšinu času som trávil na ulici. Takmer každý deň som sa zaplietol do nejakej bitky. Keď som mal desať rokov, opäť som utiekol.
Po niekoľkých týždňoch ma zase zobrala polícia. Tentoraz som odmietol povedať svoje meno a odkiaľ pochádzam. Keď sa im nepodarilo vypátrať moju rodinu, poslali ma do štátneho sirotinca v meste Guaynabo. Tam som si natiahol svoje prvé boxerské rukavice. Tam som tiež po prvý raz v živote videl na nejakej tabuli meno Jehova. Spýtal som sa na to a povedali mi, že Jehova je Bohom Židov. Nikdy som to meno nezabudol.
Keď som dosiahol vek 15 rokov, odišiel som zo sirotinca a viac som sa tam nevrátil. Aby som sa uživil, začal som predávať noviny. Každá ulica však už niekomu patrila ako jeho obvod. Existoval iba jeden spôsob, ako si získať vlastný obvod: vybojovať si ho päsťami. A ja som si ho vybojoval.
O dva roky som vstúpil do americkej armády a základný výcvik som absolvoval v Arkansase (USA). Čoskoro som sa stal členom boxerského družstva. Potom ma preložili do jednotky pre špeciálne služby. Moja vojenská služba prebiehala v telocvični a seržant bol trénerom boxerov.
Krutý šport
Učili ma, ako používať päste a zraňovať svojich súperov. Trénovali ma, ako v ringu ignorovať priateľstvo. Pri zvuku zvonca sa priateľ stával nepriateľom, ktorého bolo treba zraziť na zem, alebo ešte lepšie, knokautovať.
Chcel som zostať v armáde, ale môj seržant mi povedal: „Odíď z armády hneď, ako budeš môcť. Staň sa profesionálnym boxerom a o niekoľko rokov ťa uvidím v televízii boxovať v Madison Square Garden v New Yorku.“ Sotva som tomu mohol uveriť! Ja — chudobný chlapec bez domova — sa mám stať slávnym boxerom?
Po dvoch rokoch som odišiel z armády a presťahoval som sa späť do Portorika. Jedného dňa v roku 1956 som videl reklamu na amatérsky boxerský turnaj Zlaté rukavice. Prihlásil som sa do tohto turnaja a stal som sa šampiónom Portorika vo welterovej váhe. Potom som odletel do New Yorku, aby som sa zúčastnil na národnom turnaji Zlaté rukavice. Prebojoval som sa do semifinále, ale šampionát som nedokázal vyhrať. Čoskoro sa však objavili ponuky prezieravých manažérov a trénerov. Prijal som ponuku zostať v New Yorku a trénovať, aby som sa stal profesionálom.
Roku 1958 som sa stal boxerom profesionálom. A seržant mal pravdu. Roku 1961, päť rokov po odchode z armády, som sa objavil vo vysielaní národnej televízie, boxoval som v Madison Square Garden. Mnohé z mojich zápasov sa konali v tejto známej športovej hale.
Moje údery ukončili kariéru viacerých boxerov. Jeden boxer z Mexika následkom mojich surových úderov úplne stratil zrak. Ďalší zápas, ktorý veľmi zaťažil moje svedomie, bol zápas so šampiónom strednej váhy z Dominikánskej republiky. Pred zápasom vyvolal veľký spor, lebo som bol o pol kilogramu ťažší ako on. Jeho postoj ma rozzúril. Nikdy by som nenamietal, keby mal súper nado mnou takú bezvýznamnú výhodu vo váhe. Preto som mu povedal: „Tak, priprav sa, pretože dnes večer ťa zabijem!“ Keď som vstúpil do ringu, jedny noviny napísali, že som „vyzeral ako diabol“. Uplynuli sotva dve minúty, a ten muž ležal v bezvedomí na podlahe. Mal tak vážne poškodené vnútorné ucho, že už nikdy viac neboxoval.
Ako som sa naučil nenávidieť box
Moja popularita upútala pozornosť hercov a hudobníkov a priniesla mi ich priateľstvo. Raz dokonca propagoval jeden z mojich zápasov bývalý svetový šampión v ťažkej váhe Joe Louis. Veľa som cestoval, mal som luxusné autá a tešil som sa aj z iných materiálnych vecí. Ako to však už u väčšiny boxerov býva, môj úspech netrval dlho. Roku 1963 som bol v niekoľkých zápasoch vážne zranený a nemohol som už boxovať.
Približne v tom čase som čítal v novinovom článku, že známy boxer sa stal Jehovovým svedkom. Po prečítaní článku som akosi nadobudol dojem, že náboženstvo Jehovových svedkov je len pre bohatých ľudí.
Nasledujúcich niekoľko rokov som zakúsil množstvo zdravotných problémov. V istých obdobiach som trpel aj vážnou depresiou. Počas jedného takého obdobia som si priložil na hruď revolver a vystrelil som. Guľka však skĺzla po rebre, ušetriac mi tak život. Bol som nažive, ale bol som veľmi nešťastný a chorý. Už žiadne peniaze, žiadna sláva, žiaden box!
Potom mi jedného dňa manželka Doris povedala, že študuje Bibliu s Jehovovými svedkami a chce chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva. „Neviem, Doris,“ povedal som. „Sme chudobní ľudia a Jehovovi svedkovia sú bohatí a významní ľudia.“ Povedala mi, že to nie je pravda a že svedkyňa, s ktorou študuje, býva v našej štvrti. Tak som súhlasil s jej rozhodnutím chodiť na zhromaždenia. Pri jednej príležitosti, keď som na ňu čakal pred sálou Kráľovstva, ma jeden svedok pozval dnu. Mal som na sebe špinavý pracovný odev, ale on naliehal, aby som vošiel. Napriek svojmu vzhľadu som bol vítaný. Priateľská atmosféra na mňa hlboko zapôsobila.
Čoskoro som začal so svedkami študovať Bibliu. Dozvedel som sa, že Jehova nie je iba Boh Židov, ako mi povedali, ale že je to jediný pravý Boh, Všemohúci, Stvoriteľ všetkých vecí. Dozvedel som sa aj to, že Jehova Boh nenávidí násilie. V Žalme 11:5 Biblia hovorí: „Jehova skúma spravodlivého rovnako ako zlého, a každého, kto miluje násilie, Jeho duša istotne nenávidí.“ Zbavil som sa teda všetkého, čo súviselo s boxom. Z vlastnej skúsenosti som vedel, aký je to násilný šport. Keď som sa dozvedel, ako sa Boh naň pozerá, v mysli som vôbec nepochyboval o tom, že box je zlý, zločinecký šport. Áno, naučil som sa nenávidieť šport, ktorý som predtým miloval.
Najväčšia výsada
V roku 1970 som sa rozhodol oddať svoj život Jehovovi. V októbri toho roku sme boli s Doris pokrstení. Odvtedy sa teším z výsady kázať iným. Ako evanjelista celým časom som mohol pomôcť asi 40 osobám stať sa Jehovovými ctiteľmi.
Žiaľ, teraz trpím následkami zranení, ktoré som utrpel počas svojich násilníckych rokov. Dostal som stovky úderov do hlavy, ktoré mi zapríčinili trvalé poškodenie mozgu. Mám problémy s krátkodobou pamäťou a s vnútorným uchom, takže mám narušenú rovnováhu. Keď príliš rýchle otočím hlavu, môžem dostať závrat. Pravidelne musím užívať aj lieky pre svoje ťažkosti s depresiou. Moji spolukresťania ma však chápu a pomáhajú mi vyrovnávať sa s tým. Som veľmi vďačný Jehovovi za to, že mi dáva silu, aby som sa pravidelne zúčastňoval na oznamovaní jeho mena a zámeru ďalším.
Teším sa z najväčšej zo všetkých výsad — z osobného vzťahu k Všemohúcemu Bohu, Jehovovi. Keď som bol boxerom, každým zápasom som Jehovovo srdce zarmucoval. Teraz môžem jeho srdce rozradostňovať. Cítim, akoby hovoril priamo mne, keď vraví: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva.“ — Príslovia 27:11.
Jehova čoskoro ukončí Satanove diela vrátane všetkého násilia a tých, ktorí ho podporujú. Aký som Jehovovi vďačný, že ma naučil nielen milovať to, čo je dobré, ale aj nenávidieť to, čo je zlé! Patrí k tomu aj nenávisť k takému zločineckému športu, akým je box. (Žalm 97:10) — Rozprával Obdulio Nuñez.
[Obrázok na strane 13]
Obdulio Nuñez