Vláčik so „zubmi“
Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Grécku
PREDSTAVTE si sami seba uprostred divokej, úzkej rokliny s množstvom bujných stromov, s obrovskými, nebezpečne vyčnievajúcimi skalami a s kľukatiacou sa, prudko tečúcou riekou na jej dne. Práve keď začnete mať pocit, že ste úplne sami, zrazu z určitej vzdialenosti začujete škrípanie a hrmot. To posledné, čo by ste očakávali na tomto osamotenom mieste, ktoré sa zdá také nedostupné a človekom nedotknuté, by bol nejaký moderný dopravný prostriedok. Ale uši vás neklamú — prichádza vlak!
S približujúcim sa zvukom rozoznávate medzi vysokými stromami malý vláčik, ktorý má iba dva vozne s jedným dieselovým motorom uprostred a pomaly sa vlečie svojou cestou hore strmým horským svahom. Vitajte na ozubnicovej železnici Diakopton — Kalavryta, na jednej z najzaujímavejších a najatraktívnejších železníc v Európe, nachádzajúcej sa v peloponézskej oblasti Grécka. V gréčtine sa tejto železnici hovorí odontotós, čo doslova znamená „ozubená“, a to je, ako sami zistíte, veľmi výstižný názov.
Prečo bola potrebná?
Mestečko Kalavryta nachádzajúce sa na severe Peloponézu je ekonomickým i administratívnym centrom tamojšej oblasti. Je tiež predmetom náboženského a historického záujmu, pretože neďaleko sa nachádzajú povestné kláštory. Keďže je toto mestečko učupené v horskej doline, je známe aj svojou prírodnou krásou, lesmi, ktoré ho obklopujú, mnohými prameňmi a zdravým podnebím.
V čase svojho najväčšieho rozkvetu, v polovici 19. storočia, malo toto mestečko 6000 obyvateľov. Bolo však izolované od pobrežných miest a dedín divokým hornatým terénom. Nebolo tam nijakých dláždených ciest ani akýchkoľvek iných komunikácií a cestovanie do mesta a z mesta na dvojkolesových vozoch ťahaných koňmi alebo somármi trvalo mnoho vyčerpávajúcich hodín. Najpohodlnejšou cestou na pobrežie bola cesta hlbokým kaňonom, na dne ktorého tečie rieka Vuraikos, ktorá sa končí pri dedine Diakopton.
Rozhodnutie, že toto by mala byť trasa prospešnej a úchvatnej železnice, životne dôležitej trate do pobrežných miest, padlo ešte pred začiatkom tohto storočia. Inžinierske štúdie však odhalili, že na trase, ktorou mala železnica viesť, sa nachádzajú veľmi strmé stúpania. Za týchto okolností bola potrebná ozubnicová železnica.
Čo je to ozubnicová železnica? Je to železnica určená do terénu s veľmi strmým stúpaním; medzi obyčajnými koľajnicami má ozubenú koľajnicu — oceľovú ozubnicu — do ktorej môže zapadať čelné ozubené koleso motora. To vlaku zabraňuje skĺzavať dozadu, keď stúpa, alebo dopredu, keď schádza dolu.
V prípade ozubnicovej železnice Diakopton — Kalavryta je maximálny sklon 1 k 7 (sklon 1 meter vertikálne na 7 metrov horizontálne), a taký sklon je na troch miestach tejto trate. Preto musí strojvodca na týchto troch úsekoch železnice zastaviť vlak, zasunúť ozubené koleso do ozubnice a pokračovať regulovanou nízkou rýchlosťou.
Náročná stavba
Železnica mala prechádzať náročným terénom, a preto jej stavba predstavovala veľký inžiniersky výkon. Táto práca bola pridelená jednej talianskej konštrukčnej firme, ktorá začala stavať roku 1891. Na uľahčenie záležitostí spojených so stavbou bola zvolená úzkorozchodná trať (75 centimetrov).
O päť rokov neskôr, roku 1896, boli z trasy odstránené tony kameňa. Cez horský skalný masív bolo prerazených deväť tunelov a postavených bolo šesť mostov. Na začiatku to všetko boli mosty s murovanými oblúkmi, ale po rokoch boli niektoré nahradené oceľovými mostami. Celkom nová železnica, stúpajúca do výšky 720 metrov na trati dlhej 23 kilometrov, bola pripravená na používanie. A teraz, keď už poznáte jej minulosť, nechceli by ste nasadnúť na vláčik a tešiť sa z jeho fascinujúcej trasy?
Úchvatná trasa
Vydajme sa na cestu ranným vláčikom číslo 1328 z prímorského Diakoptonu. Jazda sa začína hladko a pomaly, lebo prechádzame dedinou. Hoci my sme plní dychtivého očakávania, dedinčania, ktorí zrejme použili tento vláčik už nespočetnekrát, sa nenamáhajú, aby čo len otočili hlavu a letmo sa naň pozreli. Ale my pokračujeme v ceste s nezmenšeným vzrušením.
O niekoľko minút už vidíme vstup do impozantnej rokliny. Je to úchvatný pohľad. Po ľavej strane máme valiacu sa rieku, nad nami hrozivé previsy obrovských skál a na nich sú v krkolomných polohách zakorenené borovice. Kľukatiaca sa rieka si elegantne prerezala svoju cestu cez skaly.
Vegetácia je hustá a bohatá. Vyzerá to tak, akoby sa náš vláčik plazil cez lesy veľkých platanov a bukov, ktorých vetvy sa takmer dotýkajú nášho železničného vozňa. Hoci je železnica v prevádzke už takmer jedno storočie, určité časti tejto rokliny sú prakticky neprístupné, prenechávajúc tak svoju krásu iba oku cestujúceho.
Dostávame sa do prvej vlakovej zastávky nazvanej Niamata, kde vystupujú niekoľkí miestni roľníci, aby pešo zamierili na svoje polia. Ako postupujeme, terén sa stáva stále strmším. Zrazu vláčik zastavuje. Prirodzene, všetko je v poriadku, ale strojvodca teraz musí využiť strednú ozubnicu, aby mohol ísť opatrne ďalej. Cítime, ako ozubené koleso motora zapadáva do ozubnice, čo spôsobuje, že sa železničný vozeň pohybuje rovnomernejšie. Robíme si však určité starosti, keď pozorujeme veľmi strmé stúpanie, a to aj napriek tomu, že nás skúsený cestujúci sediaci oproti opätovne uisťuje, že je všetko v úplnom poriadku.
V širších častiach rokliny vidíme v jej stenách veľké jaskyne, ktoré miestni ľudia používajú ako košiare pre ovce. Na ľavej strane sú menšie jaskyne s veľmi pôsobivými stalaktitmi a stalagmitmi. Zo všetkých strán padajú veľké vodopády a ich zvuk, ktorý sa mieša s vlastnou ozvenou, je zosilňovaný tvarom rokliny. Tu naľavo je niekoľko zosuvov pôdy, a tie vytvorili niektoré menej stále vodopády, ktoré napokon odplaví valiaca sa rieka. Míňame niekoľko zdatných ľudí, ktorí sa rozhodli ísť pešo namiesto toho, aby nastúpili na vlak.
Keď prechádzame cez jeden vysoký most, kaňon i rieka sú hlbšie. Na jednom mieste je roklina veľmi úzka — sotva dva metre široká — a vláčik musí prejsť tunelom paralelným so strmým stúpaním.
Po tom, čo prechádzame viacerými tunelmi a mostami, roklina sa postupne otvára, až je z nej napokon úzke údolie, a onedlho sa dostávame na druhú zastávku, do dediny Kato Zachlorou. Tabuľa visiaca na malej staničke oznamuje nadmorskú výšku 601 metrov. Tých niekoľko domov v tejto dedine je postavených po oboch stranách údolia a sú ukryté medzi obrovskými platanmi a vlašskými orechmi. Vo vzduchu môžete cítiť vysokú vlhkosť a ak sa na to spýtate obyvateľov dediny, budú ihneď súhlasiť, že v tomto tmavom údolí sa za svojho života netešili z množstva slnečného svetla. Pre tvar údolia a hustotu stromov sem slnko prenikne iba na niekoľko hodín denne — a ešte menej v zime.
Po zastávke v Kato Zachlorou vláčik pokračuje ďalej, plazí sa normálnejšou cestou, vedúcou popri teraz už plytkom riečisku rieky Vuraikos, a pritom prechádza porastom vŕb a eukalyptov. Po očarujúcej 65-minútovej jazde môžeme cez rannú hmlu vidieť budovy Kalavryty. Aj keď toto mestečko má asi len 3000 obyvateľov, priťahuje mnohých turistov v každom ročnom období. Niektorí prichádzajú za potešením do neďalekého strediska lyžovania, zatiaľ čo iní prichádzajú vychutnať jeho príjemné podnebie a lahodnú miestnu kuchyňu.
„Oveľa bezpečnejší než vo vlastnom dome“
Vystupujeme z vlaku, zhovárajúc sa s jeho strojvodcom, Ioanním, ktorý nás tak hladko a bezpečne priviezol sem hore. „Vždy sa teším z tejto jazdy,“ vraví so zdržanlivým uspokojením. A zodvihnúc oči, ako keby si na niečo spomenul, dodáva: „Ale v zimnom období sa situácia veľmi zhoršuje. Viete, vlak nie je vždy plný, a uprostred tej hroznej rokliny sa cítite veľmi osamelo. Potom tu máte zosuvy pôdy, sneh, zimu a neustupujúcu hmlu. Ale nevymenil by som túto trasu za žiadnu ‚normálnu‘.“
Keď sa pýtame na bezpečnosť železnice, Ioanní je neochvejný: „V tomto vlaku ste oveľa bezpečnejší než vo vlastnom dome!“ Faktom je, že v priebehu takmer 100-ročnej histórie tejto železnice sa stala iba jedna menšia nehoda bez ťažkých zranení.
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bol tento jedinečný vláčik prostriedkom na prinášanie „dobrého posolstva“ o Jehovovom Kráľovstve obyvateľom odľahlého mesta Kalavryta a ťažko dostupných okolitých dedín. (Marek 13:10) Výsledkom toho je dnes malý, ale horlivý zbor Jehovových svedkov v Kalavryte.
Keby ste sa teda chystali navštíviť Grécko, prečo nezaradiť do plánu svojej okružnej cesty aj odontotós Diakopton — Kalavryta, vláčik so „zubami“? Nepochybne by to bol pre vás uspokojujúci zážitok — zážitok, na ktorý by ste dlho spomínali!
[Rámček na strane 21]
„Súdna sieň“
To je názov, ktorý dali miestni ľudia jednej z najväčších jaskýň nachádzajúcich sa pozdĺž tejto železničnej trasy. Prečo? Nuž, tvary stalaktitov a stalagmitov v tejto jaskyni navodzujú predstavu, ktorá sa neobyčajne podobá súdnej sieni. V pozadí možno vidieť „sudcov“ sediacich na lavici — dôstojné figúry vytvorené zo zavalitých stalagmitov. Po oboch stranách sleduje proces viacero stalagmitov — „svedkov“ a „advokátov“. A napokon, pri otvore do jaskyne môže človek spozorovať neživých „obžalovaných“, usvedčených a popravených, visiacich zo stropu jaskyne ako dva dlhé stalaktity.
[Mapy na strane 22]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Trasa vláčika so „zubami“
GRÉCKO
Diakopton → Kato Zachlorou → Kalavryta
[Obrázky na strane 23]
Vložené hore: Vlaková stanica Mega Spilaion
Dole: Vláčik so „zubami“ stúpajúci po úzkom skalnom výstupku