Majestátna labuť spevavá

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Británii

VODY Grindonského jazera — ukrytého medzi zvlnenými northumbrijskými kopcami neďaleko hraníc medzi Anglickom a Škótskom — odrážali červenohnedé a hnedé odtiene okolitých kopcov pokrytých orličníkom. Pozoroval som divé husi, ako sa pasú na vodnom more tesne vedľa kŕdľov močiarnic, cíbikov a kulíkov zlatých.

Zrazu, ako sa hmla začala pomaly dvíhať, doľahlo mi do uší divoké volanie. Bola to prenikavá pieseň labutí spevavých letiacich nízko nad kopcami. Vyzerali ako pravé stelesnenie krásy, ako plachtili na krídlach s rozpätím vyše 2,5 metra, aby mohli pristáť na vode. Uprostred októbra, keď severné vody zamŕzajú, prilietajú tieto labute z Ruska, Islandu a severnej Európy na juh. Tu nachádzajú potravu — vodné rastliny, mäkkýše, semená a hmyz.

Dvadsaťdeväť labutí na jazere predo mnou vytváralo nádherný obrázok, keď som zaostril ďalekohľad na trojuholníkové žlté škvrny pri koreni ich zobákov. Vyzerali veľmi vznešene s hlavou vysoko vztýčenou na rovnom krku.

V istom čase bola labuť spevavá v Británii chovným vtákom, ale v 18. storočí tu vyhynula. Až doteraz sa tu neudomácnila. V čase hniezdenia sú tieto labute veľmi agresívnymi vtákmi, neľútostne chrániacimi svoje hniezdo, v ktorom je päť až sedem vajíčok, a neskôr tak chránia aj mláďatá pred možnými nepriateľmi.

Labutí rodičia spolupracujú na stavbe hniezda z ulomených vetvičiek, a to buď na ostrove, alebo priamo na vode, kde postavia plávajúci ostrovček, dosť pevný na to, aby uniesol človeka. Tam sedia na žltkasto sfarbených vajíčkach 35 až 42 dní. O mladé sa tiež starajú obaja rodičia, kým ich potomstvo asi po desiatich týždňoch nevyletí z hniezda.

Keď slnko v karmínovej nádhere zapadalo za ruiny rímskej pevnosti Vercovicium a sfarbilo jazero i labute jemne do ružova, skončil som svoje úvahy o kráse života a o zázraku takého majestátneho stvorenia.