Ako je naša atmosféra ničená
KEĎ v roku 1971 letel Edgar Mitchell na Mesiac na palube Apolla 14, pri pohľade na Zem povedal: „Vyzerá ako trblietavý modro-biely drahokam.“ Ale čo by z vesmíru uvidel človek dnes?
Cez špeciálne okuliare, ktoré by mu umožnili vidieť neviditeľné plyny zemskej atmosféry, by sa mu naskytol úplne iný pohľad. Raj Chengappa napísal v časopise India Today: „Videl by obrovské diery v ochranných ozónových vrstvách nad Antarktídou a Severnou Amerikou. Namiesto trblietavého modro-bieleho drahokamu by uvidel bezvýraznú, špinavú Zem obklopenú tmavými, víriacimi mračnami oxidov uhlíka a síry.“
Čo narobilo diery v hornej vrstve našej atmosféry, v ochrannej ozónovej vrstve? Je zvyšovanie množstva látok znečisťujúcich atmosféru skutočne také nebezpečné?
Ako je ozón ničený
Pred vyše 60 rokmi vedci oznámili objav bezpečného chladiaceho prostriedku, ktorý mal nahradiť iné chladiace prostriedky, ktoré boli toxické a mali nepríjemný pach. Nová chemikália pozostávala z molekúl, ktoré majú jeden atóm uhlíka, dva atómy chlóru a dva atómy fluóru (CCl2F2). Táto a jej podobné chemikálie, ktoré človek vyrobil, sa nazývajú chlórofluórokarbóny (CFC).
Do začiatku sedemdesiatych rokov sa výroba CFC rozrástla na obrovský celosvetový priemysel. Nepoužívali sa iba do chladničiek, ale aj do aerosólových sprejov, klimatizačných zariadení, čistiacich prostriedkov a pri výrobe nádob na rýchle občerstvenie a iných výrobkov z penového polystyrénu.
Avšak v septembri 1974 dvaja vedci, Sherwood Rowland a Mario Molina, vysvetlili, že CFC pomaly stúpajú do stratosféry, kde sa z nich napokon uvoľňuje chlór. Vedci vypočítali, že každý atóm chlóru môže zničiť tisíce molekúl ozónu. No ozón nie je ničený rovnomerne v celej hornej vrstve atmosféry; jeho ničenie je oveľa väčšie nad pólmi.
Od roku 1979 každú jar veľké množstvá ozónu nad Antarktídou zmizli a potom sa opäť objavili. Tento sezónny pokles ozónu sa nazýva ozónová diera. Okrem toho sa takzvaná ozónová diera v posledných rokoch stále zväčšovala a pretrvávala dlhšie. Roku 1992 merania z meteorologických družíc ukázali ozónovú dieru rekordnej veľkosti — väčšiu než Severná Amerika. A ozónu v nej veľa nezostalo. Merania meteorologickými balónmi ukázali vyše 60-percentný pokles ozónu — najmenšie doposiaľ zaznamenané množstvo.
Medzitým sa znižovala hladina ozónu v horných vrstvách atmosféry aj nad inými časťami Zeme. „Najnovšie merania ukazujú,“ oznamuje časopis New Scientist, „že... roku 1992 boli nad územím severnej Európy, Ruska a Kanady medzi 50 ° a 60 ° severnej šírky nezvyčajne nízke hodnoty koncentrácie ozónu. Hladina ozónu bola 12 percent pod normálom, nižšia než kedykoľvek predtým za 35 rokov neprerušeného zaznamenávania.“
Ako píše časopis Scientific American, „teraz sa ukazuje, že aj najnepriaznivejšie predpovede podhodnotili stratu ozónu zapríčinenú chlórofluórokarbónmi... A v tom čase ešte vplyvné hlasy vo vláde a priemysle dôrazne odporovali úpravám na základe neúplnosti vedeckých dokladov.“
Do atmosféry bolo vypustených odhadom asi dvadsať miliónov ton CFC. Keďže to trvá celé roky, kým CFC vystúpia do stratosféry, milióny ton ešte nedosiahli hornú vrstvu atmosféry, kde vykonajú dielo skazy. Zdrojom chlóru ničiaceho ozón nie sú však iba CFC. „NASA odhaduje, že pri každom vypustení raketoplánu je do ozónovej vrstvy vynesených asi 75 ton chlóru,“ uvádza časopis Popular Science.
Aké sú následky?
Ešte plne nerozumieme tomu, aké následky môže vyvolať znížené množstvo ozónu v hornej vrstve atmosféry. Jedno sa však zdá isté, že množstvo škodlivých UV (ultrafialových) lúčov dopadajúcich na zem stúpa a výsledkom je väčší výskyt rakoviny kože. „Za posledných desať rokov,“ píše časopis Earth, „stúpol ročný objem škodlivých UV lúčov dopadajúcich na severnú pologuľu asi o 5 percent.“
Odhaduje sa, že keď stúpne množstvo UV lúčov o 1 percento, vedie to k dvoj- až trojpercentnému zvýšeniu výskytu rakoviny kože. Africký časopis Getaway píše: „V Južnej Afrike je vyše 8000 nových prípadov rakoviny kože ročne... Máme jednu z najnižších hladín ochrannej ozónovej vrstvy a jedno z najvyšších percent výskytu rakoviny kože (táto súvislosť nie je náhodná).“
To, že ničenie ozónu v hornej vrstve atmosféry zapríčiní väčší počet prípadov rakoviny kože, predpovedali pred rokmi vedci S. Rowland a M. Molina. Odporúčali okamžitý zákaz používania CFC v aerosóloch v Spojených štátoch. Mnohé krajiny si uvedomili nebezpečenstvo a súhlasili so zastavením výroby CFC od januára 1996. Medzitým však používanie CFC aj naďalej predstavuje nebezpečenstvo pre život na zemi.
Pokles ozónu nad Antarktídou, oznamuje časopis Our Living World, „umožnil ultrafialovému žiareniu preniknúť hlbšie do oceánu, než sa predtým predpokladalo... To zapríčinilo značné zníženie produkcie jednobunkových organizmov, ktoré tvoria základ morského potravinového reťazca.“ Pokusy ukazujú, že zvýšenie množstva UV lúčov znižuje aj výnos mnohých plodín, čo predstavuje ohrozenie celosvetovej produkcie potravín.
Vskutku, používanie CFC by mohlo byť katastrofické. Ale naša atmosféra je bombardovaná ešte mnohými inými znečisťujúcimi látkami. Jednou z nich je atmosférický plyn, ktorého nepatrné množstvo je pre život na zemi nevyhnutné.
Účinky znečisťovania
V polovici 19. storočia začali ľudia spaľovať stále väčšie množstvá uhlia, plynu a benzínu, vypúšťajúc do atmosféry veľké množstvá oxidu uhličitého. Vtedy bolo množstvo tohto atmosférického plynu asi 285 ppm (parts per milion, dielov na milión). Ale následkom zvýšeného využívania fosílnych palív dosiahlo množstvo oxidu uhličitého vyše 350 ppm. Čo bolo dôsledkom zvýšenia koncentrácie tohto plynu v atmosfére, ktorý zadržiava teplo?
Mnohí ľudia sú presvedčení, že je to práve zvýšenie hladiny oxidu uhličitého, čo spôsobilo zvýšenie teploty Zeme. Ďalší výskumníci však hovoria, že k celosvetovému otepľovaniu dochádza čiastočne pre variabilitu Slnka — že Slnko vydáva v poslednom čase viac energie.
Nech je to už akokoľvek, odvtedy, čo sa v polovici 19. storočia začali viesť záznamy, desaťročie osemdesiatych rokov bolo najhorúcejšie. „Tento trend pokračuje aj v tomto desaťročí,“ oznamujú juhoafrické noviny The Star, „pričom rok 1990 bol najteplejším zaznamenaným rokom, rok 1991 tretím a rok 1992... desiatym najteplejším rokom za 140 rokov vedenia záznamov.“ Mierny pokles v posledných dvoch rokoch sa pripisuje prachu, ktorý bol vyvrhnutý do atmosféry roku 1991 pri výbuchu sopky Mount Pinatubo.
O budúcich účinkoch zvyšovania teploty na zemi sa vedú vášnivé diskusie. Ale jedna vec, ktorú celosvetové otepľovanie očividne spôsobilo, je skomplikovanie už i tak ťažkej úlohy predpovedať počasie. Časopis New Scientist píše, že nesprávne predpovede „budú stále pravdepodobnejšie, tak ako bude globálne otepľovanie meniť podnebie“.
Veľa poisťovacích spoločností sa obáva, že celosvetové otepľovanie spôsobí, že poisťovacie zmluvy im nebudú prinášať zisk. „Tvárou v tvár záplave pohrôm,“ priznáva časopis The Economist, „niektoré poisťovacie spoločnosti znižujú počet poistení proti prírodným katastrofám. Iné hovoria, že sa úplne vzdajú tejto činnosti... Odstrašuje ich neistota.“
Príznačné je to, že roku 1990, v najteplejšom zaznamenanom roku, sa veľké množstvá arktickej ľadovej pokrývky zmenšili v nebývalom rozsahu. Následkom toho zostali stovky polárnych medveďov vyše mesiaca uväznené na Wrangellovom ostrove. Časopis BBC Wildlife upozorňuje, že „pri globálnom otepľovaní sa tento stav... môže stať pravidelným javom“.
Roku 1992 isté africké noviny napísali, že „meteorológovia pripisujú vinu za rastúci počet ľadovcov, ktoré sú unášané z Antarktídy na sever a predstavujú nebezpečenstvo pre lode v južnom Atlantiku, globálnemu otepľovaniu“. Podľa časopisu Earth z januára 1993 je postupné stúpanie morskej hladiny pri pobreží južnej Kalifornie čiastočne zapríčinené otepľovaním vody.
Nanešťastie, ľudia ďalej pokračujú vo vypúšťaní ohromného množstva jedovatých plynov do atmosféry. Ako píše kniha The Earth Report 3, „správa Úradu pre životné prostredie za rok 1989 odhadla, že v USA je každoročne vypustených do vzduchu vyše 900 000 ton jedovatých chemikálií“. Toto číslo sa považuje za podhodnotené, pretože nezahŕňa výfukové plyny z miliónov motorových vozidiel.
Šokujúce správy o znečisťovaní vzduchu prichádzajú aj z mnohých iných priemyselných krajín. Mimoriadne desivé bolo nedávne odhalenie nekontrolovaného znečisťovania vzduchu vo Východnej Európe počas desaťročí komunistickej vlády.
Medzi obete jedovatého vzduchu patria stromy, ktoré absorbujú oxid uhličitý a uvoľňujú kyslík. Časopis New Scientist uviedol: „Podľa ministra poľnohospodárstva pribúda v Nemecku stále viac chorých stromov... Povedal, že znečisťovanie vzduchu bude aj naďalej jednou z hlavných príčin zhoršujúceho sa zdravia lesov.“
Podobná situácia je v oblasti Transvaal Highveld v Južnej Afrike. „Vo východnom Transvaale sa objavujú prvé známky poškodenia kyslým dažďom, kde ihličie borovíc mení svoju zdravú tmavozelenú farbu na nezdravú škvrnitobéžovú,“ píše James Clarke v knihe Back to Earth (Späť na zem).
Takéto správy prichádzajú z celého sveta. Ani jedna krajina nie je imúnna. Priemyselné krajiny exportujú svoje znečisťovanie do susedných krajín továrenskými komínmi, ktoré čnejú vysoko k oblohe. Záznam ľudstva o chamtivom vývoji priemyslu nevzbudzuje nádej.
Existuje však základ na optimizmus. Môžeme si byť istí, že naša drahocenná atmosféra bude zachránená pred zničením. Ďalej si prečítajte, ako sa to uskutoční.
[Obrázok na strane 7]
Ničenie ozónu v horných vrstvách atmosféry viedlo k zvýšenému výskytu rakoviny kože
[Obrázok na strane 9]
Aké sú následky takého znečisťovania?