Pomoc obetiam rwandskej tragédie

RWANDA, ktorá leží v srdci Afriky, bola nazývaná „Švajčiarskom Afriky“. Bujná zeleň, ktorú vídali cestujúci pri lete lietadlom ponad krajinu, vytvárala v nich dojem záhrady Eden. Nie div, že Rwandu zvyčajne opisovali ako raj.

V istom čase sa za každý vyťatý strom sadili dva nové. Jeden deň v roku bol zasvätený opätovnému zalesňovaniu. Popri cestách sa vysádzali ovocné stromy. Po krajine sa cestovalo voľne a ľahko. Hlavné cesty, spájajúce rôzne prefektúry s hlavným mestom Kigali, boli vyasfaltované. Hlavné mesto sa rýchlo rozrastalo. Priemerný robotník zarobil dosť na to, aby mu peniaze vystačili do konca mesiaca.

V Rwande sa darilo aj kresťanskej činnosti Jehovových svedkov. Začiatkom tohto roku sa vyše 2600 svedkov zapájalo do prinášania dobrého posolstva o Božom Kráľovstve asi osemmiliónovej, prevažne katolíckej populácii krajiny. (Matúš 24:14) V marci viedli svedkovia vyše 10 000 biblických štúdií v domovoch ľudí. A v Kigali a jeho okolí bolo 15 zborov.

Jeden cestujúci dozorca Jehovových svedkov poznamenal: „V novembri 1992 som slúžil osemnástim zborom. V marci 1994 sa však ich počet zvýšil na 27. Aj počet priekopníkov (služobníci celým časom) sa každým rokom zvyšoval.“ Na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti, ktorá sa konala v sobotu 26. marca 1994, sa zúčastnilo 9834 osôb.

Potom, cez noc, sa situácia v Rwande tragicky zmenila.a

Náhly koniec ustáleného poriadku

Dňa 6. apríla 1994 okolo 20. hodiny zahynuli pri havárii lietadla v Kigali prezidenti Rwandy a Burundi, obaja príslušníci kmeňa Hutu. V tú noc bolo po celom hlavnom meste počuť policajné píšťalky a boli zablokované cesty. Potom, v skorých ranných hodinách, vojaci a muži ozbrojení mačetami začali zabíjať Tutsiov. Medzi prvými obeťami masakrov bol Ntabana Eugène — mestský dozorca Jehovových svedkov v Kigali — a jeho manželka, syn a dcéra.

Jedna rodina Jehovových svedkov z Európy študovala Bibliu s niekoľkými susedmi, ktorí boli Tutsiovia. Keď z domu do domu chodili šialení zabijaci, deviati z týchto susedov sa uchýlili do domu týchto Európanov. V priebehu niekoľkých minút bolo v dome asi 40 plieniteľov, rozbíjajúc ich veci a prevracajúc ich nábytok. Je smutné, že pozabíjali susedov Tutsiov. Ostatným však dovolili uniknúť a zachrániť si život, a to i napriek tomu, že sa snažili zachrániť svojich priateľov.

Vraždenie pokračovalo celé týždne. Podľa odhadu bolo celkove zabitých 500 000 alebo i viac Rwanďanov. Tisíce, najmä Tutsiov, utiekli, aby si zachránili život. Kancelária odbočky Jehovových svedkov v Zaire dala vedieť bratom vo Francúzsku o svojej potrebe materiálnej pomoci. „Požiadali sme o jeden kontajner použitého oblečenia,“ vysvetľuje zairská odbočka. „Bratia z Francúzska nám poslali päť kontajnerov prevažne nového oblečenia a topánok.“ Dňa 11. júna bolo zaslaných asi 65 ton oblečenia. Aj kenská odbočka poslala utečencom oblečenie a lieky, ako aj časopisy Strážna veža v ich miestnom jazyku.

Sily ovládané kmeňom Tutsi, takzvaný Rwandský vlastenecký front, porazili do júla vládne sily, ktoré ovládali Hutuovia. Potom začali Hutuovia po státisícoch utekať z krajiny. Nasledoval chaos, keď dva milióny alebo viac Rwanďanov hľadalo útočište v narýchlo zriadených táboroch v susedných krajinách.

Snažili sa pomôcť jeden druhému

Dvaja zo šiestich svedkov, ktorí pracovali v prekladateľskej kancelárii Jehovových svedkov v Kigali, boli Tutsiovia — Ananie Mbanda a Mukagisagara Denise. Niekoľko týždňov sa bratom Hutuom darilo ich ochraňovať. Ale koncom mája 1994 boli títo dvaja svedkovia Tutsiovia zabití.

S nasadením života, ba za cenu vlastného života sa Jehovovi svedkovia snažili ochrániť svojich spolukresťanov iného etnického pôvodu. (Ján 13:34, 35; 15:13) Napríklad Mukabalisa Chantal je z kmeňa Tutsi. Keď na štadióne, kde bývala, pátrali členovia Rwandského vlasteneckého frontu po Hutuoch, zasiahla v prospech svojich priateľov Hutuov. Hoci jej úsilie rozhnevalo povstalcov, jeden z nich vykríkol: „Vy, Jehovovi svedkovia, máte naozaj pevné bratstvo. Vaše náboženstvo je vôbec to najlepšie!“

Neprechovávali etnickú nenávisť

Nedá sa povedať, že Jehovovi svedkovia sú úplne imúnni proti etnickej nenávisti, ktorá v tejto oblasti Afriky existuje stovky rokov. Jeden svedok z Francúzska, ktorý sa podieľal na zabezpečovaní materiálnej pomoci, poznamenal: „Aj naši kresťanskí bratia museli vynaložiť veľké úsilie, aby sa nenakazili nenávisťou, ktorá prispela k neopísateľným masakrám.

Stretli sme bratov, ktorým pred očami zmasakrovali rodiny. Napríklad jedna kresťanská sestra bola vydatá len dva dni, keď jej zabili manžela. Niektorí svedkovia videli, ako im zabili deti a rodičov. Jedna sestra, ktorá je teraz v Ugande, videla, ako jej pozabíjali celú rodinu, vrátane manžela. To iba zvýrazňuje utrpenie, citové i telesné, ktoré sa dotklo každej rodiny Jehovových svedkov.“

Pri tomto etnickom násilí bolo zabitých dovedna okolo 400 svedkov. No ani jeden z nich nezomrel rukou iného svedka. Členovia rímskokatolíckej cirkvi a protestantských cirkví z Tutsiov a Hutuov však povraždili tisíce. Ako je jasne doložené, Jehovovi svedkovia na celom svete sa nezúčastňujú nijakých vojen, revolúcií či iných podobných konfliktov tohto sveta. — Ján 17:14, 16; 18:36; Zjavenie 12:9.

Neopísateľné utrpenie

Tohto leta mohli ľudia na celej zemi sledovať živé obrazy takmer neuveriteľného ľudského utrpenia. Bolo vidieť státisíce rwandských utečencov, ako prúdia do susedných krajín a bývajú tam v podmienkach, ktoré sú krajne nehygienické. Jeden Jehovov svedok na misii s materiálnou pomocou z Francúzska opísal situáciu, ktorej svedkom bola jeho výprava 30. júla.

„Videli sme scény absolútnej hrôzy. Kilometer za kilometrom cestu lemovali telá. Spoločné hroby sa zapĺňali tisícami mŕtvol. Ako sme šli pomedzi hemžiacu sa masu ľudí, zápach bol neznesiteľný; vedľa mŕtvych tiel sa hrali deti. Boli tam mŕtvoly rodičov, ktorých deti ešte žili, tisnúc sa k ich chrbtom. Také scény, opakujúce sa znovu a znovu, v nás zanechávali hlboké stopy. Človek je premožený pocitom úplnej bezmocnosti a nie je možné, aby sa ho nedotkol taký rozsah spustošenia.“

Keď v polovici júla začali utečenci po desaťtisícoch prúdiť do Zairu, svedkovia z tejto krajiny prišli na hranicu a držali vo zdvihnutých rukách biblické publikácie, aby ich kresťanskí bratia a záujemcovia mohli identifikovať. Svedkovia spomedzi utečencov z Rwandy boli potom zhromaždení a odvedení do sály Kráľovstva v blízkej Gome, kde im bola poskytnutá starostlivosť. Svedkovia, ktorí mali skúsenosti v zdravotníctve, sa veľmi namáhali, aby zmiernili ťažkosti chorých, a to i napriek nedostatku potrebných liekov a vhodného vybavenia.

Rýchlo reagovali na utrpenie

V piatok 22. júla prijali Jehovovi svedkovia vo Francúzsku fax z Afriky s volaním SOS. Opisovala sa v ňom strašná situácia, v ktorej sú ich kresťanskí bratia utekajúci z Rwandy. O päť či desať minút po tom, čo bratia dostali toto oznámenie, rozhodli sa naložiť nákladné lietadlo s materiálnou pomocou. To znamenalo víkend intenzívnych príprav, čo bolo o to pozoruhodnejšie, že bratia tu nemali žiadne skúsenosti s prípravou takej veľkej materiálnej pomoci za taký krátky čas.

Reakcia na potrebu prostriedkov na poskytnutie pomoci bola ohromná. Len svedkovia v Belgicku, Francúzsku a Švajčiarsku prispeli sumou vyše 1 600 000 dolárov. Zadovážili sa prostriedky materiálnej pomoci, ako sú potraviny, lieky a záchranné zariadenia, a všetko sa to ukladalo do škatúľ a označovalo v priestoroch patriacich Jehovovým svedkom v Louviers (Francúzsko) a v Bruseli (Belgicko). Svedkovia pracovali dňom i nocou, aby pripravili zásielku na odoslanie do Ostendu (Belgicko). Tam bolo v stredu 27. júla na letisku naložených vyše 35 ton do nákladného lietadla. Nasledujúci deň bola odoslaná menšia zásielka, hlavne zdravotníckych potrieb. O dva dni nato, v sobotu, viezlo ďalšie lietadlo ďalšie zdravotnícke potreby pre obete.

Svedkovia z Francúzska vrátane jedného lekára odišli do Gomy ešte pred veľkou zásielkou. Do pondelka 25. júla, keď prišiel do Gomy Dr. Henri Tallet, už zomrelo na choleru asi 20 svedkov a každý deň zomierali ďalší. Keďže zásielka musela byť dopravená cez Bujumburu (Burundi), vzdialenú asi 250 kilometrov, do Gomy sa ju nepodarilo dopraviť skôr ako v piatok 29. júla ráno.

Zápas s chorobou

Medzitým sa na neveľký pozemok, kde stála malá sála Kráľovstva v Gome, natislo asi 1600 svedkov a ich priateľov. Pre všetkých týchto ľudí tu bola len jedna toaleta, veľmi málo jedla a žiadna voda. V sále Kráľovstva bolo natlačených desiatky tých, čo boli infikovaní cholerou. Počet úmrtí sa neustále zvyšoval.

Cholera človeka úplne dehydruje. Oči nadobudnú sklenený výraz a potom sa vyvracajú dohora. Ak sa včas začne s rehydratačnou terapiou, človek je do dvoch dní opäť na nohách. Preto sa ihneď podnikli opatrenia rehydrovať bratov za pomoci tej trošky liekov, ktorá bola k dispozícii.

Bratia sa okrem toho snažili izolovať chorých, a tak zabrániť, aby sa nakazili ďalší. Usilovali sa dostať utečencov preč z hrozných podmienok v Gome. Bolo nájdené vhodné miesto neďaleko jazera Kivu, ďaleko od prachu a mŕtvolného zápachu, ktorý v Gome visel vo vzduchu.

Vykopali sa toalety a určili sa prísne hygienické pravidlá. Patrilo k nim umývanie rúk v miske s roztokom chlórového vápna a vody po použití toalety. Bola zdôrazňovaná dôležitosť týchto opatrení a ľudia sa podriadili tomu, čo sa od nich vyžadovalo. Čoskoro sa smrtiaca vlna choroby vo svojom postupe spomalila.

Keď v piatok 29. júla prišla veľká zásielka s materiálnou pomocou, v sále Kráľovstva v Gome bola zriadená malá nemocnica. Bolo rozložených asi 60 poľných lôžok, ako aj zariadenie na úpravu vody. Okrem toho boli odnesené stany pre svedkov, ktorí boli na brehoch jazera Kivu. Tí zakrátko postavili 50 stanov do úhľadných, usporiadaných radov.

V istom čase bolo vážne chorých asi 150 svedkov a ich priateľov. V prvom augustovom týždni ich v Gome zomrelo vyše štyridsať. Ale zdravotnícky materiál a pomoc prišli dosť skoro na to, aby zachránili mnohé životy a zastavili veľké utrpenie.

Vďačný, duchovný ľud

Svedkovia utečenci prejavili nesmiernu vďačnosť za všetko, čo sa pre nich urobilo. Boli pohnutí láskou, ktorú im prejavili ich kresťanskí bratia v iných krajinách, a jasnými dokladmi toho, že naozaj patria k medzinárodnému bratstvu.

Utečenci si napriek útrapám zachovávali svoju duchovnosť. Naozaj, jeden pozorovateľ poznamenal, že „sa hádam viac starajú o to, aby dostali duchovný pokrm, než materiálnu pomoc, hoci majú vo všetkom strašnú núdzu“. Na základe požiadavky bolo do rôznych utečeneckých táborov zaslaných 5000 výtlačkov biblickej študijnej pomôcky Môžeš žiť navždy v pozemskom raji v rwandskom jazyku kinjarwanda.b

Utečenci denne uvažovali o biblickom texte a organizovali zborové zhromaždenia. Urobili sa opatrenia na vedenie školského vyučovania pre deti. Učitelia využili toto vyučovanie aj na to, aby dávali pokyny o hygienických pravidlách, zdôrazňujúc, že od ich dodržiavania závisí prežitie.

Starostlivosť je potrebná aj naďalej

Okrem Gomy sa stovky utečencov svedkov nachádzali na ďalších miestach, napríklad v Rutshuru. Týmto bratom bola poskytnutá podobná pomoc. Dňa 31. júla odletela delegácia siedmich svedkov z Gomy na juh do Bukavu, kde bolo asi 450 svedkov utečencov. Mnohí z nich boli aj z Burundi. Vypukla tam cholera a bola poskytnutá pomoc v úsilí predísť úmrtiam medzi bratmi.

Nasledujúci deň delegácia absolvovala takmer 150-kilometrovú cestu do Uviry (Zair), kde bolo asi na siedmich miestach pozdĺž trasy okolo 1600 svedkov z Rwandy a Burundi. Boli poskytnuté pokyny, ako sa môžu chrániť pred chorobou. V správe podloženej zisteniami tejto delegácie sa hovorilo: „To, čo sa urobilo doteraz, je iba začiatok, a 4700 osôb, ktoré teraz dostávajú našu pomoc, bude potrebovať ďalšiu pomoc ešte mnoho mesiacov.“

Podľa správ sa do augusta vrátili do Rwandy stovky svedkov. Ale prakticky všetky domy i s príslušenstvom boli vyplienené. A tak je tu náročná úloha v podobe rekonštrukcie domov a sál Kráľovstva.

Boží služobníci sa ďalej úpenlivo modlia za tých, čo v Rwande tak hrozne trpeli a trpia. Vieme, že s približujúcim sa koncom tohto systému vecí sa násilie môže stupňovať. Jehovovi svedkovia na celom svete si však naďalej budú zachovávať kresťanskú neutralitu a prejavovať opravdivý súcit.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapa na strane 12]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

RWANDA

Kigali

UGANDA

ZAIR

Rutshuru

Goma

Jazero Kivu

Bukavu

Uvira

BURUNDI

Bujumbura

[Obrázky na strane 15]

Vľavo: Ntabana Eugène a jeho rodina boli obeťami masakier. Vpravo: Mukagisagara Denise z kmeňa Tutsi bola zabitá napriek úsiliu, ktoré na jej záchranu vynakladali jej bratia Hutuovia

[Obrázky na stranách 16, 17]

Hore: Starostlivosť o chorých v sále Kráľovstva v Gome. Vľavo dole: Svedkovia pripravili a poslali nákladným lietadlom vyše 35 ton zásob s materiálnou pomocou. Dole: Neďaleko jazera Kivu, kde boli presťahovaní svedkovia. Vpravo dole: Rwandskí utečenci pri sále Kráľovstva v Zaire