Joshuova viera — víťazstvo v prospech práv detí
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V KANADE
„BOLO to po prvý raz, čo sa právna zásada o zrelom neplnoletom zvažovala na úrovni odvolacieho súdu. A niektorí znalci hovoria, že tento rozsudok vytyčuje jasné línie nielen pre lekárov a nemocnice v Novom Brunswicku, ale hádam aj kdekoľvek inde v Kanade.“ — Canadian Medical Association Journal.
Uvedený časopis sa zmieňuje o jednom prípade súvisiacom s novobrunswickým zákonom o súhlase neplnoletých osôb s liečbou, ktorý hovorí, že ak dvaja lekári vyhlásia neplnoletého vo veku do 16 rokov za zrelého človeka, ktorý rozumie svojej chorobe a navrhovanej liečbe, má taký neplnoletý zákonné právo prijať alebo odmietnuť liečbu ako ktorýkoľvek dospelý. V súvislosti s 15-ročným Joshuom Walkerom, ktorý mal akútnu myeloickú leukémiu, napísal W. L. Hoyt, predseda senátu Apelačného súdu v Novom Brunswicku, toto: „Je tu presvedčivé svedectvo, že Joshua je dostatočne zrelý a že za týchto okolností je navrhovaná liečba v jeho najlepšom záujme a v záujme jeho ďalšieho zdravia a pohody... Podľa môjho názoru žiadosť [o to, aby bol vyhlásený za zrelého neplnoletého] nebola nevyhnutná.“ Predseda senátu W. L. Hoyt vo svojom rozhodnutí uviedol aj to, že kanadské zvykové právo „uznáva právnu zásadu o zrelom neplnoletom“.
Jeden z Joshuových právnikov, Daniel Pole, povedal, že písomné rozhodnutie Apelačného súdu „sa stane smerodajným súdnym prípadom v celej Kanade“. Keďže to bol neobvyklý proces, súd zasadal v počte piatich sudcov namiesto obvyklých troch. D. Pole sa vyjadril, že „v zlomových situáciách súd zasadne v plnej zostave. Možnože sudcovia považovali rozhodnutie za dôležité pre celú Kanadu.“ A naznačil, že rozhodnutie, ktoré sa stáva precedensom, otvára zrelým neplnoletým cestu, aby sa rozhodovali sami za seba, a že „niet dôvodu, aby sa to opäť prerokúvalo na súde. Vykonalo sa tým veľmi veľa aj pre ďalších mladých ľudí.“ Keď D. Pole ďalej vyzdvihoval významnú hodnotu tohto súdneho víťazstva, vyhlásil: „Je to úžasné potvrdenie práv detí, mladých mužov a mladých žien, ktoré majú schopnosť rozhodnúť sa, čo nechajú urobiť so svojím telom.“
Jeden úvodník v novinách Telegraph Journal uviedol pod titulkom „Nemalé víťazstvo maloletého“ toto: „Rozhodnutie Apelačného súdu v Novom Brunswicku, že 15-ročný Joshua Walker má právo súhlasiť s liečbou alebo ju odmietnuť, je víťazstvo nielen v prospech Jehovových svedkov, ale v prospech nás všetkých... Spoločnosti sa rozhodnutie dajakého jednotlivca môže niekedy javiť ako príliš ťažké, aby sa dalo uniesť, a ako obzvlášť ťažké, ak je v stávke život alebo smrť mladého človeka. No ešte ťažšie by bolo znášať spoločnosť, ktorá rutinne znásilňuje telá i duše svojich občanov. Joshua Walker prispel svojím dielom k tomu, aby sme pred tým aj naďalej boli chránení.“
Statočná lekárka
Joshuu od začiatku jeho choroby diagnostikovala a liečila Dr. Mary Frances Scullyová, odborníčka v hematológii a pediatrickej onkológii. K jej práci patrí určovanie diagnózy a liečba rakoviny u detí.
Obvyklou liečbou leukémie, ktorou trpel Joshua, je chemoterapia a transfúzie krvi. Členovia Joshuovej rodiny sú Jehovovými svedkami a odmietajú transfúziu krvi z biblických dôvodov. Božský príkaz pre kresťanov znie: ‚Zdržiavajte sa poškvrneného modlami, smilstva, zaduseného a krvi.‘ (Skutky 15:20, 29) Joshua od začiatku zaujal rozhodný postoj, že bude verný Jehovovmu zákonu ‚zdržiavať sa krvi‘.
Dr. Scullyová zaznamenala do nemocničnej karty, že Joshua v tom bol „veľmi neoblomný“. Dr. Dolan, prednosta onkologického oddelenia pre dospelých v tej istej nemocnici, s Joshuom osobne hovoril. On i Dr. Scullyová usúdili, že Joshua je zrelý neplnoletý. Aj rodinný lekár Walkerovcov, Dr. Lordon, považoval Joshuu za zrelého neplnoletého. Keďže nie iba požadovaní dvaja, ale traja lekári vyhlásili Joshuu za zrelého neplnoletého, Joshua bol podľa zákona o súhlase neplnoletých osôb s liečbou viac než oprávnený zvoliť si liečbu. Nijaký súdny proces nemal byť potrebný.
Nanešťastie, tým sa to neskončilo. Nemocnica, hoci už považovala Joshuu za zrelého neplnoletého, to chcela mať podložené súdnym rozhodnutím, aby chránila sama seba. Výsledkom zdĺhavého a úmorného súdneho vyšetrovania bolo rozhodnutie sudcu, že Joshua nemá právo odmietnuť liečbu. Proti tomuto rozhodnutiu bolo okamžite podané odvolanie na vyšší súd s výsledkom, o ktorom sme sa zmienili v úvodnom odseku.
Po celý čas Joshuovej ťažkej skúšky sa Dr. Scullyová držala svojho rozhodnutia nepodať mu krv za žiadnych okolností, iba ak by zmenil svoje zmýšľanie a súhlasil by. Canadian Medical Association Journal v správe o jej postoji citoval jej slová: „Mojou najväčšou obavou bolo to, že Joshua alebo členovia jeho rodiny budú takí rozrušení, že jednoducho odídu bez akejkoľvek možnosti voľby.“ Článok pokračoval: „Iní lekári jej neskôr povedali, že by [Joshuu] úplne odmietli liečiť. Taká myšlienka ju však ani nenapadla.“ Jej rozumný a šľachetný postoj bol pre Joshuu a jeho rodinu veľkým povzbudením.
Joshua mal rád život a dotkol sa sŕdc iných
Joshua Walker mal rád život; nechcel zomrieť. Jeho rodina si nepriala, aby zomrel. Jeho duchovní bratia, Jehovovi svedkovia v mnohých krajinách, dúfali, že sa bude môcť zotaviť a žiť. Joshua bol ochotný zmieriť sa so svojou situáciou; jeho viera v Boha ho presvedčila o tom, že sa vráti pri vzkriesení. Našiel oporu v Ježišových slovách: ‚Prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť hlas Božieho Syna a vyjdú.‘ — Ján 5:25, 28, 29.
Dostával podporu z mnohých strán. Noviny Evening Times Globe napísali: „Obaja rodičia včera zdôraznili, že Joshuu neopúšťajú. Priviedli ho do regionálnej nemocnice, aby dostal najlepšiu možnú lekársku starostlivosť bez krvi. Otec argumentoval: ‚Keby sme chceli, aby zomrel, nechali by sme ho doma. Nechceme, aby Josh zomrel. Pokiaľ ide o liečbu, robíme všetko pre to, aby zostal nažive. A to by urobil každý pre kohokoľvek zo svojich milovaných. Nie sme tu preto, aby sme sa pozerali, ako umiera. Sme tu preto, aby sa ten chlapec zotavil, a aby tak mohol chodiť von, aby sa mohol vrátiť k svojim vláčikom, do sály Kráľovstva, na zhromaždenia a do služby, a do istej miery azda aj k basketbalu.‘“
Jeho rodina tam rozhodne bola preňho, a to doslova. Isté noviny o tom napísali: „Zatiaľ čo jeden z nich bol vždy pri Joshuovi, aby mu robil spoločnosť, ďalší členovia rodiny sa tiesnili vedľa v malej tichej miestnosti, niektorí ešte v lekárskom plášti a s uvoľnenou maskou, ktorá im visela na krku. Takúto scénu sme tam mohli pozorovať už od 31. marca, keď Joshua prvý raz prišiel do [tejto] nemocnice. Počas troch týždňov Joshua nestrávil ani okamih bez toho, že by v jeho nemocničnej izbe nebol niektorý člen rodiny oblečený v plášti a s nasadenou maskou... Obaja rodičia často zostávajú s Joshuom po celú noc a spia v posteli vedľa svojho najmladšieho syna. [Jeho matka povedala:] ‚Sme tu potrební a pre Josha i pre ktorékoľvek z mojich detí by som spravila všetko.‘ ‚Sedel by som vonku na parkovisku, keby to bolo nutné,‘ povedal jeho otec.“
Dôverné rozhovory
Po večeroch, keď jeho matka alebo otec boli s ním, viedli spolu dôverné rozhovory. Raz večer Joshua povedal: „Mamička, prosím ťa, zapíš toto: Vy všetci, čo ste mladí, primknite sa, prosím, tak blízko k Jehovovi, že keby sa vám kedykoľvek malo prihodiť hocičo, zostanete pred ním rýdzi. Keď mi bude lepšie, sľubujem, že budem robiť viac, pokiaľ ide o hlásanie Jehovovho mena. Vy mladí, čo ste zdraví, robte viac, ak môžete.“
Raz večer, keď bol Joshua v nemocnici, povedal: „Mamička, veľakrát, keď ideš do kúpeľne alebo ideš po ocka, vchádzajú sem lekári a hovoria: ‚Josh, ty potrebuješ transfúziu krvi. Bez nej zomrieš. Chceme ti pomôcť.‘ A ja odpovedám: ‚Tak, prosím, rešpektujte moje želanie, pokiaľ ide o krv.‘ Jednému lekárovi, ktorý sa pokúšal presvedčiť ma, aby som prijal krv, som povedal: ‚Možno si myslíte, že som blázon, ale moja myseľ je úplne v poriadku. Chcem proste žiť podľa Jehovovho zákona o krvi. Jehova vie, čo je pre nás najlepšie. To najlepšie pre mňa je rešpektovať svätosť života, a keby som zomrel, budem opäť žiť.‘“
Jeden lekár, prednosta pediatrie, Dr. Garry, povedal Joshovým rodičom: „Buďte na Josha hrdí. Má vieru, s akou som sa vo svojom živote ešte nestretol.“ Oboch ich objal a povedal: „Ste odvážna rodina.“
Jedného večera, po tom, čo rodina dostala zlé správy o Joshovom stave, bol s Joshom v nemocnici jeho brat Jeff a sestra Janice. Jeff plakal a Josh mu povedal: „Prestaň plakať, Jeffrey. Tak či tak zvíťazím. Netráp sa kvôli mne.“ Chcel tým povedať, že ak sa zo svojej choroby zotaví, bude víťazom; ak sa nezotaví a zomrie a bude vzkriesený na rajskú zem, potom bude nepochybne víťazom!
Keď sa hovorilo o transplantácii kostnej drene, jeho brat Jerry bol prvý, kto ponúkol svoju kostnú dreň. Jeho bratia John a Joe kedysi dávali Joshovi pusu na dobrú noc. Keď Josh dovŕšil 13 rokov, presvedčil mamu, aby im povedala, že už je na to príliš veľký. No keď s tým počas jeho choroby opäť začali, hoci už mal 15 rokov, a objímali ho a modlili sa s ním, Josh povedal mame, že teraz je to OK — dokazovalo to, že ho majú stále radi.
Podpora zo strany spoločenstva
Joshuovi rodičia Jerry a Sandra hovoria, že podpora zo strany spoločenstva bola ohromná a mala široký rozsah. V máji 1994 isté noviny napísali: „Joshua dostáva priemerne 20 pohľadníc denne. Prichádzajú dokonca až z Rumunska a Mexika. Do nemocnice dostáva aj telefonáty a listy faxom až z Alberty a Washingtonu. Okrem toho všetkého mu poslali asi pol tucta ovocných košov [a] tucty kvetín... Keď sa jeho životné funkcie... zlepšili, zdravotné sestry zorganizovali na jeho počesť slávnostné havajské luau. Z vriec na odpadky si vyrobili ‚trávové‘ sukne a tancovali hulu po jeho izbe. ‚Smial sa tak silno, až som si myslela, že sa rozplače,‘ povedala Sandra.“
Joshov otec Jerry pripojil niektoré podrobnosti: „Nemohli sme dovoliť všetkým detským návštevníkom zo školy vstúpiť do nemocničnej izby. A tak prichádzal riaditeľ a podával o Joshovi správy. Žiaci poslali Joshovi skladačku s obrázkom železnice, ktorá mala 1000 častí — Josh je zbláznený do vlakov. Polícia chcela pre neho usporiadať benefičnú tanečnú zábavu, aby mu pomohla s určitými výdavkami, ale nedali sme im na to súhlas. V škole, na hodine sociológie, sa hovorilo o ľudských právach a každý jednotlivec z tej triedy napísal Joshovi, aby im o tom predniesol prednášku a vysvetlil im svoje pocity.“
Novinové spravodajstvo bolo po celý ten čas nevšedné — články s obrázkami na titulných stranách niekoľkých denníkov. Riaditelia škôl dávali do obehu bulletiny o Joshuovom zdraví. Joshua dostával pozvania, aby predniesol prejav, keď sa zotaví, a školy usporadúvali schôdzky zamerané na podrobnosti tohto prípadu.
„Všimli ste si na Joshuovi nejakú veľkú zmenu, keď ho táto choroba postihla a ohrozila jeho život?“ opýtal sa časopis Prebuďte sa! Joshov otec Jerry to komentoval takto: „Nastala uňho úžasná zmena, a to takmer za jedinú noc. Josh bol predtým ľahkomyseľný, bezstarostný chlapec a niekedy potreboval radu, ktorú 15-roční bežne potrebujú. Sedel som a pozeral som sa naňho v úžase. Je to skoro akoby dospel za jednu noc. Raz večer s ním chcel hovoriť jeho právnik a Joshua ma poprosil, aby som odišiel. Jeden deň bol triednym šašom; a ďalší deň bol dospelým, ktorý hovorí s právnikmi a sudcami. Určitá kríza môže vyniesť z hĺbok srdca veci, o ktorých sme nikdy nepredpokladali, že tam sú.“
Dr. Scullyová vzdala Joshuovi prekrásnu poctu. Povedala jeho matke: „Zo všetkých pacientov, ktorých som kedy liečila, je tým najpriateľskejším, najohľaduplnejším, najzdvorilejším a najsúcitnejším človekom, akého som kedy stretla. Je veľmi odvážny a je to mladík, na ktorého nikdy nezabudneme. Je človekom, ktorého je veľmi ľahké milovať. Môžete byť naňho veľmi pyšná, pani Walkerová.“
V priebehu niekoľkých týždňov sa leukémia zmenila. Krátke obdobia remisie boli preč; rakovina sa vrátila. Dr. Scullyová povedala rodine, že Joshua už asi nebude žiť veľmi dlho — azda týždne, možno niekoľko mesiacov. Nasledujúci večer Dr. Scullyová povedala Joshuovi v prítomnosti jeho rodičov, že rakovina sa vrátila a že v tom čase už môže byť postihnutý aj žalúdok. Joshua povedal: „Ach, nie, nevrátila sa — ste si tým istá?“ Dr. Scullyová povedala: „Josh, výsledky tvojho krvného testu nie sú príliš dobré.“ Krátko nato Jerry vyšiel z izby a po ňom aj Dr. Scullyová.
Dve ubolené srdcia nachádzajú pokoj
Joshova matka opisuje túto situáciu takto: „Bolo ticho. Pritiahla som si stoličku k jeho lôžku a chytila som ho za ruku. Spýtala som sa ho, či je znepokojený tým, čo povedala lekárka, alebo či je z toho skľúčený. Odvetil: ‚Nemyslel som si, že zomriem a odídem tak skoro. Ale, mamička, netráp sa. Nebojím sa zomrieť, ani sa nebojím smrti. Budeš so mnou, keď budem umierať? Nechcem umierať sám.‘ Dala som sa do plaču a objala som ho. Aj on plakal a povedal: ‚Mamička, som v Jehovových rukách.‘ A potom pokračoval: ‚Chcem, aby ste všetci zostali v pravde, aby ste ma mohli privítať pri vzkriesení. Mamička, toto ti môžem povedať s úplnou istotou: Viem, že Jehova ma pri vzkriesení určite privedie späť. On číta v mojom srdci a ja ho naozaj milujem.‘
Opäť som sa dala do plaču. Povedala som mu, ako veľmi ho milujeme a akí sme naňho pyšní za tých 16 rokov, čo ho tu máme — a predovšetkým, ako sa Jehova naňho usmieva so schválením. Povedal mi: ‚Ja viem‚ mamička.‘ Odpovedala som mu: ‚Josh, ako hrozne nerada sa zmierujem s tým, že odchádzaš, tak by od nás bolo iba sebecké, keby sme chceli, aby si zostal.‘ Odpovedal: ‚Ja viem, mamička, a som naozaj trocha unavený z bojovania.‘“
Právne dôsledky
Daniel Pole, jeden z Joshuových právnikov, sa spolu s ďalšími právnymi zástupcami zaoberal otázkami, ktoré vyvolal proces Joshuu Walkera. Kto je zrelý neplnoletý podľa zákona o súhlase neplnoletých osôb s liečbou? Zahŕňa súhlas s liečbou aj právo odmietnuť ju? Dá sa tu uplatniť argument parens patriae, podľa ktorého vláda koná za niekoho, kto nemôže konať kompetentne sám za seba? Má jednotlivec zákonné právo rozhodovať, čo možno urobiť s jeho vlastným telom? Je jeho telesná integrita nedotknuteľná? A ako je to s kanadským zvykovým právom? Dá sa uplatniť aj v tomto prípade? A napokon, bolo vôbec potrebné, aby sa prípad Joshuu Walkera dostal pred súd?
Boli tieto otázky objasnené písomným rozhodnutím Apelačného súdu? Áno, boli. V závere pojednávania urobil päťčlenný senát prestávku a potom sa vrátil do súdnej siene a ústne vyjadril takéto jednomyseľné rozhodnutie sudcov:
„Odvolanie sa akceptuje. Rozhodnutie J. Turnbulla [sudcu nižšieho súdu] sa ruší. Joshua Walker je na základe ustanovení zákona o súhlase neplnoletých osôb s liečbou vyhlásený za zrelého neplnoletého a súhlas jeho rodičov, pokiaľ ide o jeho liečbu, sa nevyžaduje. Otázkou súdnych trov sa bude zaoberať naše písomné odôvodnenie.“
Dá sa na tento prípad uplatniť kanadské zvykové právo? Áno. Záznam z pojednávania vydaný v tlači uvádza: „Zvykové právo v Kanade uznáva právnu zásadu o zrelom neplnoletom, totiž o neplnoletom, ktorý je schopný porozumieť povahe a dôsledkom navrhovanej liečby... Nový Brunswick uzákonil zvykové právo do tej miery, že je vyjadrené v zákone o súhlase neplnoletých osôb s liečbou.“
A konečne, musel sa Joshuov prípad dostať pred súd, aby súd oprávnil Joshuu odmietnuť transfúziu krvi? Nie. „Pokiaľ sa vyhovie ustanoveniam uvedeného zákona, nie je vôbec potrebné podávať takú žiadosť.“
Predseda senátu W. L. Hoyt na záver povedal: „Žiadosť bola podaná v dobrej viere a so značnou dávkou opatrnosti. Napriek tomu výsledkom tejto žiadosti bolo vtiahnutie Joshuu a jeho rodiny do nechceného súdneho sporu. Z toho dôvodu majú podľa môjho názoru právo na súdne trovy od nemocnice.“
Joshua zomrel 4. októbra 1994.
[Zvýraznený text na strane 12]
„Tento rozsudok vytyčuje jasné línie... pre lekárov a nemocnice.“ — Canadian Medical Association Journal
[Zvýraznený text na strane 13]
„Víťazstvo nielen v prospech Jehovových svedkov, ale v prospech nás všetkých.“ — Telegraph Journal
[Zvýraznený text na strane 14]
„Chcem proste žiť podľa Jehovovho zákona o krvi.“ — Joshua Walker
[Zvýraznený text na strane 15]
„Má vieru, s akou som sa vo svojom živote ešte nestretol.“ — Dr. Garry