Keď deti unesú rodičia

PO ROKOCH surového bitia a krutého emocionálneho týrania zo strany manžela, a po tom, čo ju nakoniec manžel nechal pre inú ženu, Cheryl požiadala o rozvod.a Súd jej zveril do opatery obidve deti, a tak začala opäť skladať dovedna kúsky svojho rozbitého života a pomaly sa upokojovať — až do chvíle, keď jedného dňa zazvonil telefón. Bol to jej bývalý manžel. Povedal: „Ak chceš znova vidieť svoje deti, musíš sa za mňa opäť vydať!“ Po niekoľkomesačnej návšteve u svojho otca v jeho rodnej krajine nebolo deťom dovolené vrátiť sa k matke a boli vlastne unesené.

Zdrvená Cheryl sa obrátila o pomoc na Ministerstvo zahraničných vecí, no nenašiel sa nijaký legálny spôsob, ako dostať späť deti, ktoré boli v cudzej krajine. Vrátili sa jej pocity nevysloviteľnej bezmocnosti, ktoré prežívala počas rokov bitia. „Bolo to takmer rovnaké,“ povedala. „Nevedela som, ako to zastaviť.“

„Psychické násilie“

Únos detí jedným z rodičov bol označený za „vrcholný čin psychického násilia“ páchaného na rodičovi a dieťati. Carolyn Zoggová, výkonná riaditeľka Americkej spoločnosti pre hľadanie detí, o takýchto únoscoch povedala: „Mnohí rodičia, ktorí to robia, sa pomstia, a pomstia sa tým najhorším spôsobom a v najcitlivejšej oblasti. Je to oblasť, ktorá je najbližšia [rodičovi, ktorému boli zverené deti] — ich poklad, ich deti... Nemyslia na dieťa, ale iba na seba a na odvetu — pomstiť sa, odplatiť sa.“

Únos dieťaťa nielenže vystavuje rodiča pocitom zlosti, straty, bezmocnosti a úzkosti, ale takmer vždy do istej miery narúša citovú rovnováhu dieťaťa. V niektorých prípadoch môže byť dieťa nútené žiť na úteku, je obrané o blízke vzťahy a počúva o druhom rodičovi prekrútené veci a lži. Tento zážitok môže zapríčiniť množstvo porúch, napríklad nočné pomočovanie sa, nespavosť, majetnícke správanie, strach z okien a dverí a pocit mimoriadnej hrôzy. Aj u väčších detí môže vyvolať žiaľ a zlosť.

V Spojených štátoch je každoročne vyše 350 000 prípadov, keď si rodič násilím vezme dieťa, ktoré mu nebolo zverené, alebo ho nevráti v dohodnutom čase. Z týchto prípadov je vyše 100 000 takých, keď je dieťa ukryté s úmyslom trvale ho oddeliť od druhého rodiča. Niektoré sú odvezené zo štátu alebo aj z krajiny.

Iné príčiny

Je to vždy túžba po odplate alebo duch pomstychtivosti, čo motivuje rodičov uniesť svoje deti? Michael Knipfing z Americkej spoločnosti pre hľadanie detí vysvetľuje, že niektorí rodičia sa boja prehry v boji s bývalým manželským partnerom o zverenie detí do opatery a „zo strachu reagujú prenáhlene“. Alebo keď súd rozhodol o zverení detí do opatery a jeden z rodičov stále upiera druhému rodičovi právo na návštevy, nastupuje frustrácia. M. Knipfing vysvetľuje: „Keď milujete svoje dieťa a je vám odopierané právo vidieť ho, máte sklon myslieť si, že nemáte inú možnosť, iba dieťa schytiť a utiecť s ním.“

Hovorí tiež, že ‚väčšina ľudí si neuvedomuje, aké následky má únos dieťaťa. Neuvedomujú si, že budú mať ťažkosti pri hľadaní zamestnania. Vydávajú sa na nich zatykače. Myslia si, že problém existuje iba medzi nimi a druhým rodičom. Neuvedomujú si, že je zainteresovaná aj polícia. Namiesto jedného právnika potrebujú dvoch, pretože teraz budú musieť stáť pred problémom obvinenia zo zločinu, ako aj pred problémom občianskeho práva, teda komu bude dieťa zverené do opatery.‘

Niektorí rodičia môžu mať podozrenie, že druhý rodič dieťaťu ubližuje. Keď právny systém koná pomaly, potom môže zúfalý rodič konať aj napriek možným následkom. To sa ukázalo v prípade päťročnej Hilary Morganovej. Detský psychiater radil, aby návštevy otca boli zastavené, a označil doklady zneužívania ako „jasné a presvedčivé“. Súd však vyhlásil, že zneužívanie nie je isté, a povolil návštevy otca bez dozoru. Dr. Elizabeth Morganová, Hilarina matka, skryla svoju dcéru napriek nariadeniu súdu. Rodič, ktorý unesie dieťa a ujde v záujme jeho ochrany, si získa veľké sympatie verejnosti.

V prípade Elizabeth Morganovej to však znamenalo stratu lekárskej praxe, dva roky väzenia a hromadu dlhov za lekárske ošetrenie a za právnikov vo výške viac ako 1,5 milióna dolárov. Pre časopis U.S.News & World Report povedala: „Odborníci mi hovoria, že keby som nebola zabránila zneužívaniu, moje dieťa by bolo trvale duševne narušené... Musela som urobiť to, čo odmietol urobiť súd: chrániť svoje dieťa.“

Pri únose dieťaťa rodičmi je skutočne pravdivý postreh výskumníkov G. Greifa a R. Hegarovej: „Sú to také extrémne zložité veci ako hlboký bazén s vodou, ktorý v závislosti od uhla pohľadu vyzerá vždy trochu odlišne; zakaždým, keď sa človek pozrie do vody, vidí niečo nové.“ — When Parents Kidnap—​The Families Behind the Headlines (Keď rodičia unesú deti — Rodiny za novinovými titulkami).

Okrem detí, ktoré unesú rodičia alebo nejaký cudzí človek, sú na celom svete milióny ďalších nezvestných detí — vyhnanci a utečenci. Aké deti sú to a čo sa s nimi deje?

[Poznámka pod čiarou]