Kde je aids pandémiou
TRVALO to menej než pätnásť rokov, a aids vrhá svoj tieň na každý kontinent na zemi. Trvalo len niekoľko rokov, kým táto biologická bomba vybuchla do pandemických rozmerov. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) odhaduje, že na celom svete je denne infikovaných 5000 osôb. To je viac než traja ľudia za minútu! Najviac postihnuté boli najchudobnejšie krajiny, krajiny takzvaného rozvojového sveta. WHO predpovedala, že obyvatelia týchto krajín budú do roku 2000 tvoriť deväťdesiat percent všetkých infikovaných HIV a napokon deväťdesiat percent všetkých prípadov aidsu.
Najvážnejšie postihnutí
Rose mala 27 rokov, bola vydatá a mala tri deti, keď jej manžel náhle ochorel. O niekoľko mesiacov zomrel. Príčina manželovej smrti nebola v tom čase rozpoznaná. Lekári diagnostikovali tuberkulózu. Príbuzní povedali, že bol urieknutý. Manželovi príbuzní si začali privlastňovať Rosin majetok. Keď nebola doma, príbuzní si násilím vzali jej deti. Rose bola nútená vrátiť sa do rodnej dediny. O dva roky nato sa u nej objavili záchvaty zvracania a hnačky. Vtedy si uvedomila, že jej manžel zomrel na aids a že aj ona sa nakazila. O tri roky Rose zomrela; mala 32 rokov.
Tragické príbehy, ako je tento, sú dnes bežné. V niektorých oblastiach vymreli celé rodiny, ba dokonca celé dediny.
„Najväčší zdravotnícky problém našich čias“
Vlády v rozvojových krajinách sú vo veľkej nevýhode, keď sa snažia s touto situáciou vyrovnať. Pre nedostatok finančných prostriedkov a pre iné naliehavé a nákladné záležitosti sa aids ukazuje ako tá príslovečná posledná kvapka. Celosvetový hospodársky pokles, nedostatok potravín, prírodné katastrofy, vojny, kultúrne zvyky a povery problém ešte komplikujú. Poskytovanie osobitnej starostlivosti vo forme vybavenia a liekov, ktoré si vyžadujú časté infekcie pacientov s aidsom, je nákladné. Veľa väčších nemocníc je dnes preplnených a schátraných a nemajú dostatok personálu. Väčšinu pacientov s aidsom teraz posielajú domov zomrieť, aby uvoľnili miesto stále rastúcemu počtu iných chudobných pacientov. V súvislosti s aidsom došlo k alarmujúcemu vzrastu sekundárnych infekcií, napríklad tuberkulózy. Niektoré krajiny oznámili, že úmrtnosť na tuberkulózu sa za posledné tri roky zdvojnásobila a až 80 percent hospitalizovaných pacientov s aidsom má tuberkulózu.
Sociálny dosah aidsu
Pandémia aidsu nemá vplyv iba na systém zdravotníckej starostlivosti, ale aj na všetky odvetvia ekonomiky a spoločnosti. Až 80 percent infikovaných osôb je vo veku od 16 do 40 rokov, čo je najproduktívnejšia veková skupina spoločnosti. Väčšina zárobkovo činných v rodine patrí do tejto vekovej skupiny. Väčšina rodín je od nich závislá, ale keď ochorejú a napokon zomrú, najmladší a starší členovia rodiny zostávajú bez opory. V každom africkom spoločenstve je tradíciou po smrti rodičov dieťa adoptovať a prijať do rozsiahleho rodinného systému. Keď však dnes rodičia zomrú, starí rodičia a ďalší žijúci príbuzní sú často príliš starí alebo zaťažení úsilím zabezpečiť potrebné veci pre svoje vlastné deti. Táto situácia viedla k zhoršeniu starostlivosti o siroty a k zvýšeniu počtu detí ulice. WHO predpovedá, že do konca tohto storočia sa iba v subsaharskej Afrike vyše 10 miliónov detí stane sirotami.
Pre ženy je metla aidsu dvojnásobne vyčerpávajúca a zaťažujúca. Sú to v prvom rade ženy, od koho sa vyžaduje poskytovanie 24-hodinovej starostlivosti denne, ktorú chorí a zomierajúci potrebujú — a to všetko navyše okrem všetkých ostatných domácich prác, ktoré musia vykonávať.
Čo sa robí
Začiatkom osemdesiatych rokov boli mnohí vládni úradníci zaťažení predsudkami vzhľadom na znamenie hanby spojené s aidsom a neuvedomovali si rýchlosť, akou sa aids bude šíriť, a preto boli apatickí a spokojní. No roku 1986 vyhlásila ugandská vláda boj proti aidsu. Za posledných deväť rokov sa Ugande dostalo uznania za „najnovátorskejšie úsilie kontrolovať šírenie aidsu, aké bolo v dnešnej dobe vyvinuté“.
Dnes je v Ugande vyše 600 národných a medzinárodných organizácií a agentúr, ktoré vyvíjajú snahy o kontrolu šírenia aidsu. Tieto humanitné organizácie vytvorili v celej krajine sieť centier na vzdelávanie o aidse. Verejnosť je na pohromu aidsu upozorňovaná prostredníctvom dramatizácií, tancov, piesní, rozhlasových a televíznych programov, novín a telefónu. Spolu s domácou starostlivosťou a materiálnou pomocou poskytujú aj rady chorým na aids, ako i vdovám a sirotám.
Medzi Jehovovými svedkami sa starostlivosť o siroty a vdovy považuje za súčasť kresťanského uctievania. (Jakub 1:27; 2:15–17; 1. Jána 3:17, 18) Zbor nepreberá zodpovednosť členov rodiny za starostlivosť o ich chorých. No keď niet blízkych členov rodiny, alebo keď siroty a vdovy jednoducho nie sú schopné postarať sa o seba, zbor im láskyplne poskytne pomoc.
Napríklad Joyce bola Jehovovou svedkyňou a žila v Kampale, hlavnom meste Ugandy. Bola obeťou aidsu a v auguste 1993 zomrela. Pred smrťou napísala: „Vyrastala som ako protestantka a neskôr som sa vydala za katolíka. No v mojej cirkvi som videla, ako sa mnohí správajú nemravne, a tak som prestala chodiť do kostola. Moja najstaršia sestra študovala Bibliu s Jehovovými svedkami, a keď prišla ku mne na návštevu, rozprávala mi o veciach, ktoré sa dozvedala z Biblie.
Môj manžel bol veľmi proti môjmu štúdiu Biblie. Dokonca aj moji rodičia sa postavili na odpor, najmä otec. Tento odpor trval dva roky, ale to ma neodradilo, pretože som bola presvedčená, že sa dozvedám pravdu. Keď som povedala manželovi, že sa chcem dať pokrstiť, rozzúril sa. Týral ma a povedal mi, aby som odišla z domu. Tak som odišla a žila som sama v prenajatej izbičke.
O nejaký čas ma manžel požiadal, aby som sa vrátila. Zakrátko po mojom návrate začal slabnúť a chorľavieť. Bola som prekvapená, pretože mal vždy dobré zdravie. Napokon sme pochopili, že má aids. Roku 1987 zomrel. V tom čase som už bola pravidelnou priekopníčkou [evanjelistkou celým časom] a aj keď som bola vdovou s piatimi deťmi, pokračovala som v priekopníckej službe.
O štyri roky neskôr, roku 1991, som si uvedomila, že som sa od manžela nakazila aidsom. Začala som telesne slabnúť a trpela som kožným ekzémom, rýchle som chudla a mávala som jednu chrípku za druhou. Ešte stále som pokračovala v priekopníckej službe a viedla som dvadsať biblických štúdií, ale ako mi sily ubúdali, znížila som ich na šestnásť. Sedem z týchto študujúcich sa napokon dalo pokrstiť.
Nikdy som sa necítila osamelá či skľúčená, lebo zbor bol pre mňa ozajstnou oporou. Nakoniec som musela niektoré zhromaždenia pre telesnú slabosť vynechávať. Bratia ich nahrali na audiokazetu, a tak som stále mala duchovnú výživu. Zboroví starší urobili rozpis, aby sa moje duchovné sestry mohli striedať a starať sa o moje potreby a zostávať pri mne dokonca aj v noci. Znepokojovala ma však jedna vec — moje deti. ‚Čo sa s nimi stane, keď zomriem?‘ uvažovala som.
V Afrike si majetok zomrelého často zoberú príbuzní, preto som sa v tej veci neprestajne modlila k Jehovovi. Rozhodla som sa predať svoj dom a postaviť menšie nájomné bunky, aby mali moje deti vždy kde bývať a mali nejaký pravidelný príjem. Bratia zo zboru predali môj dom a zariadili kúpu pozemku, na ktorom mi postavili bunky. V jednej z nich som bývala a cítila som pokoj mysle, vediac, že o moje deti bude postarané.
Moji príbuzní boli veľmi nahnevaní, keď som predala dom, a zažalovali ma. Opäť mi prišli na pomoc bratia a zaoberali sa prípadom namiesto mňa. Súdny spor sme vyhrali. Hoci sa teraz cítim oveľa slabšia, Jehovova láskyplná organizácia a nádej na Kráľovstvo mi pomáhajú znášať ťažkosti. Pre svoj zlý zdravotný stav som teraz bola prijatá do nemocnice. Ešte stále mám pri sebe moje duchovné sestry, ktoré sa deň i noc starajú o moje potreby, lebo nemocnica mi nemôže poskytovať primeranú stravu a bielizeň.“
Po šiestich mesiacoch strávených v nemocnici bola Joyce poslaná domov. O dva dni zomrela. O jej päť detí sa teraz stará jedna sestra priekopníčka zo zboru, ktorá sama má tri deti.
Riešenie
V Ugande, kde je aids už pandémiou, prezident Yoweri Kaguta Museveni povedal: „Som presvedčený, že najlepšou reakciou na hrozbu, ktorú predstavuje aids a iné sexuálne prenášané choroby, je verejne a otvorene zdôrazňovať vážnosť, úctu a zodpovednosť, ktorú má každý človek voči svojmu blížnemu.“ Skrátka, je potrebné vrátiť sa k monogamnej morálke v rámci manželského usporiadania. Každý súhlasí s tým, že toto je jediný spôsob, ako sa chrániť, a tiež jediný spôsob, ako dostať aids pod kontrolu. Len málo ľudí však verí, že takú mravnú úroveň je možné dosiahnuť.
Jehovovi svedkovia patria k ľuďom, ktorí nielen veria, že taká mravnosť je možná, ale ju aj praktizujú. Veria tiež, tak ako Joyce, v Božie sľúbené nové nebesia a novú zem, v ktorých bude bývať spravodlivosť. (2. Petra 3:13) Vo svete očistenom od všetkého zla potom Jehova Boh splní sľub zaznamenaný v Zjavení 21:4: „Zotrie im každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“
[Obrázok na strane 10]
Otec ide pochovať svojho syna, ktorý zomrel na aids
[Prameň ilustrácie]
WHO/E. Hooper