Naša krehká planéta — ako je to s jej budúcnosťou?
AMERICKÝ štátnik Patrick Henry pred dvesto rokmi povedal: „Nepoznám nijaký iný spôsob posudzovania budúcnosti než podľa minulosti.“ V minulosti sa človek správal k životnému prostrediu bezohľadne. Začne sa v budúcnosti správať lepšie? Doterajšie signály nie sú povzbudzujúce.
Aj keď sa dosiahol určitý chvályhodný pokrok, v prevažnej miere bol povrchný a týkal sa skôr príznakov než príčin. Ak nejaký dom práchnivie, jeho zrúteniu nezabráni to, že natrieme jeho drevenú konštrukciu. Zachrániť ho môže iba väčšia stavebná úprava. Podobne musí nastať prestavba spôsobu, akým človek využíva túto planétu. Iba regulovanie škôd nebude postačovať.
Pri rozbore výsledkov dvadsiatich rokov kontroly životného prostredia v Spojených štátoch sa jeden odborník vyjadril, že „útok na životné prostredie nemožno účinne regulovať, musí sa mu predchádzať“. Je zrejmé, že predchádzať znečisťovaniu je oveľa lepšie ako naprávať jeho škodlivé účinky. No to, čo by si vyžadovalo dosiahnutie takého cieľa, nie je nič menšie ako zásadná zmena v ľudskej spoločnosti a v centre veľkopodnikania. Kniha Caring for the Earth uznáva, že starostlivosť o zem si vyžaduje „iné hodnoty, inú ekonomiku a spoločnosť, než je väčšina tých, ktoré sú dnes bežné“. Čo patrí k týmto hodnotám, ktoré treba zmeniť v záujme záchrany planéty?
Hlboko zakorenené príčiny krízy
Sebectvo. Dávať záujmy planéty pred záujmy ľudí, ktorí ju sebecky využívajú, je prvým nevyhnutným krokom k ochrane životného prostredia. Napriek tomu je málo ľudí ochotných zrieknuť sa blahobytného životného štýlu, i keď azda ničia planétu svojim budúcim generáciám. Keď sa vláda Holandska — jednej z najviac znečistených krajín západnej Európy — v rámci kampane proti znečisťovaniu pokúšala obmedziť automobilovú dopravu, značná opozícia sabotovala tento plán. Hoci holandské cesty sú zo všetkých na svete najviac preplnené, motoristi proste neboli ochotní vzdať sa svojej slobody.
Záujem o seba ovplyvňuje tých, čo robia rozhodnutia, ako aj širokú verejnosť. Politici sa zdráhajú uskutočňovať environmentálnu politiku, ktorá by ich mohla stáť hlasy, a priemyselníci rázne odmietajú akékoľvek návrhy, ktoré môžu ohroziť zisky a ekonomický rast.
Chamtivosť. Pokiaľ ide o voľbu medzi ziskom a ochranou prírody, peniaze obvykle hovoria hlasnejšie. Mocné priemyselné odvetvia ovplyvňujú poslancov, aby tak znižovali kontrolu znečisťovania na minimum alebo aby sa úplne vyhli vládnym nariadeniam. Príkladom tohto problému je ničenie ozónovej vrstvy. Hlavný predstaviteľ istej významnej americkej chemickej spoločnosti ešte v marci 1988 tvrdil: „V súčasnosti vedecké dôkazy nepoukazujú na potrebu významného zníženia emisií CFC.“
Tá istá spoločnosť však odporúčala, aby sa chlórofluorokarbóny (CFC) postupne úplne prestali používať. Zmena postoja? „Nemalo to nič spoločné s tým, či je životné prostredie ničené, alebo nie,“ vysvetlil Mostafa Tolba, generálny riaditeľ Programu OSN pre životné prostredie (UNEP). „Išlo o to, kto nad kým získa [ekonomickú] prevahu.“ Teraz si mnoho vedcov uvedomuje, že ničenie ozónovej vrstvy je v celých dejinách jednou z najhorších katastrof životného prostredia, ktorú spôsobil človek.
Nevedomosť. To, čo vieme, je zatienené tým, čo nevieme. „Stále vieme relatívne málo o bohatstve života v tropickom dažďovom pralese,“ hovorí Peter H. Raven, riaditeľ Missourskej botanickej záhrady. „Je prekvapujúce, že vieme viac — oveľa viac — o povrchu Mesiaca.“ To isté platí o atmosfére. Koľko oxidu uhličitého môžeme ďalej vypúšťať do ovzdušia bez toho, aby to ovplyvnilo celosvetovú klímu? To nikto nevie. Ale ako sa hovorilo v časopise Time, „je ľahkovážne podrobiť prírodu takým obrovským experimentom, keď výsledok je neznámy a o možných následkoch je desivé čo len uvažovať“.
Podľa odhadov UNEP je možné, že úbytok ozónu do konca tohto desaťročia napokon zapríčiní státisíce nových prípadov rakoviny kože ročne. Účinok na úrodu a na rybolov je ešte neznámy, ale predpokladá sa, že je značný.
Krátkozraké hľadiská. Na rozdiel od iných katastrof sa environmentálne problémy zákerne vkrádajú do nášho života. To bráni pokusom dosiahnuť spoločný postup skôr, ako dôjde k trvalej škode. Kniha Saving the Planet (Záchrana planéty) porovnáva našu súčasnú situáciu so situáciou cestujúcich odsúdených na smrť na poškodenom Titanicu v roku 1912: „Málo ľudí si uvedomuje rozsah možnej tragédie.“ Autori sú presvedčení, že planétu bude možné zachrániť iba vtedy, keď politici a obchodníci uznajú realitu a budú premýšľať o dlhodobých realizovateľných riešeniach, a nie o krátkodobých výhodách.
Egocentrické postoje. Na Summite o Zemi v roku 1992 španielsky predseda vlády Felipe González poukázal na to, že „problém je globálny a ani riešenie nemôže byť iné ako globálne“. To je pravda, ale nájsť riešenie, ktoré je globálne prijateľné, je úloha, ktorá vyvoláva obavy. Jeden delegát Spojených štátov na Summite o Zemi otvorene povedal: „O americkom životnom štýle nebudeme vyjednávať.“ Naproti tomu indická ekologička Maneka Gándhíová sa sťažovala, že „jedno dieťa na Západe skonzumuje toľko, čo 125 na Východe“. Tvrdila, že „príčinou takmer všetkej degradácie životného prostredia na Východe je spotreba Západu“. Medzinárodné pokusy o zlepšenie životného prostredia znova a znova stroskotávajú na útesoch egocentrických národných záujmov.
Napriek všetkým týmto elementárnym problémom existujú dôvody na to, aby sme sa do budúcnosti pozerali s dôverou. Jedným z nich je pružnosť obranného systému našej planéty.
Uzdravovanie zeme
Podobne ako ľudské telo aj zem má úžasnú schopnosť uzdravovať sa. Jeden vynikajúci príklad tejto schopnosti je z minulého storočia. V roku 1883 indonézsky vulkanický ostrov Krakatoa zažil gigantický výbuch, ktorý bolo počuť takmer 5000 kilometrov ďaleko. Do povetria vyletelo skoro 21 kubických kilometrov hmoty a dve tretiny ostrova zmizli pod hladinou mora. O deväť mesiacov neskôr bol jedinou známkou života jeden mikroskopický pavúčik. Dnes je celý ostrov pokrytý bujnou tropickou vegetáciou, ktorá je hostiteľkou stoviek druhov vtákov, cicavcov, hadov a hmyzu. Táto obnova bola nepochybne podporená ochranou, ktorej sa ostrov teší ako súčasť národného parku Ujung Kulon.
Aj škody spôsobené človekom môžu byť odčinené. Keď sa zemi poskytne čas, môže sa sama uzdraviť. Otázka je: Poskytnú ľudia zemi odpočinok, ktorý potrebuje? Pravdepodobne nie. Je tu však Niekto, kto je rozhodnutý ponechať našu planétu, aby sa uzdravila sama — je to Ten, ktorý ju stvoril.
„Zem nech má radosť“
Súčasťou Božieho predsavzatia nikdy nebolo to, aby človek ničil zem. Boh Adamovi povedal, aby „obrábal“ záhradu Eden „a staral sa o ňu“. (1. Mojžišova 2:15) Jehovov záujem o ochranu životného prostredia sa zračil aj v mnohých zákonoch, ktoré dal Izraelitom. Bolo im napríklad povedané, aby raz za sedem rokov — v sabatný rok — nechali krajinu ležať ladom. (2. Mojžišova 23:10, 11) Keď Izraeliti opakovane ignorovali tento a ďalšie božské príkazy, Jehova napokon dovolil Babylončanom, aby vyľudnili krajinu, a tá potom ležala spustnutá 70 rokov, ‚kým nesplatila svoje sabaty‘. (2. Paralipomenon 36:21) Vzhľadom na tento historický precedens neprekvapuje, že Biblia hovorí, že Boh ‚privedie skazu na tých, ktorí kazia zem‘, aby sa zem mohla zotaviť z útoku človeka na životné prostredie. — Zjavenie 11:18.
Tento čin však bude iba prvým krokom. Prežitie planéty, ako to správne vysvetľuje biológ Barry Commoner, „závisí v rovnakej miere od ukončenia vojny s prírodou ako od ukončenia vojen medzi nami“. Aby sa dosiahol tento cieľ, ľudia na zemi musia byť „vyučení Jehovom“, aby sa starali jeden o druhého i o svoj pozemský domov. Výsledkom bude to, že ich pokoj bude „hojný“. — Izaiáš 54:13.
Boh nás uisťuje, že budú obnovené ekosystémy zeme. Namiesto toho, aby sa púšte neustále rozširovali, ‚rozkvitnú ako šafran‘. (Izaiáš 35:1) Namiesto nedostatku potravín „na zemi bude hojnosť obilia“. (Žalm 72:16) Namiesto toho, aby rieky zeme umierali od znečistenia, budú ‚tlieskať rukami‘. — Žalm 98:8.
Kedy bude takáto premena možná? Keď sa ‚sám Jehova stane kráľom‘. (Žalm 96:10) Božia vláda zaručí požehnanie pre každý živý organizmus na zemi. „Zem nech má radosť,“ hovorí žalmista. „Nech buráca more a to, čo ho napĺňa. Nech jasá šíre pole a všetko, čo je na ňom. Nech súčasne prepuknú radosťou všetky stromy lesa.“ — Žalm 96:11, 12.
Zem, požehnaná svojím Stvoriteľom a spravovaná v spravodlivosti, má pred sebou nádhernú budúcnosť. Biblia opisuje výsledky: „Spravodlivosť a pokoj — tie sa pobozkali. Pravosť vypučí priamo zo zeme a spravodlivosť, tá sa bude pozerať priamo z nebies. Aj sám Jehova dá to, čo je dobré, a naša vlastná krajina vydá svoj výnos.“ (Žalm 85:10–12) Keď ten deň svitne, naša planéta bude navždy mimo nebezpečenstva.
[Obrázok na strane 13]
Obdobne ako ľudské telo aj zem má úžasnú schopnosť uzdravovať sa