Adopcia — čo treba vziať do úvahy?

JE SAMOZREJMÉ, že keď sa adoptívni rodičia rozvedú alebo keď jeden z rodičov zomrie, môžu nastať problémy. Často je to však práve adoptované dieťa, kto môže pociťovať väčšie napätie. Prečo?

Väčšina z nás pozná svojich biologických rodičov. Aj keď ich v útlom veku stratíme, máme spomienky alebo azda nejaké fotografie, ktorými doplníme chýbajúce ohnivko spomienok. Čo však dieťa, ktoré bolo dané na adopciu krátko po narodení? Spoločnosť sprostredkúvajúca adopciu si zaznamenáva podrobnosti o matke, ale tieto informácie často nie sú sprístupnené, kým dieťa nie je plnoleté. V iných prípadoch matka zapíše do rodného listu svoje meno, ale meno otca vynechá. Niektoré deti sú najdúchmi — nájdenými po tom, ako ich neznámi rodičia opustili. Deťom, ktoré sú v niektorej z týchto situácií, chýbajú rodinné putá — môžu sa cítiť vytrhnuté zo svojho prostredia alebo miesta pôvodu.

Nakoľko môžu byť stabilné?

Stromy potrebujú dobrý koreňový systém, aby mohli stáť pevne. Nový vrúbeľ zaštepený do staršieho pňa môže prospievať dobre, ale môže aj vyschnúť a neprinesie ovocie. Podobne, hoci adoptívni rodičia môžu poskytovať všetku potrebnú starostlivosť a nesebeckú lásku, niektoré deti sa nikdy nespamätajú zo šoku, že boli oddelené od svojich pôvodných koreňov.

Uvažujte o prípade Kate.a Narodila sa černošským rodičom v Karibskej oblasti a ako bábätko ju adoptovali láskaví, starostliví bieli manželia. No Kate si nedokázala zvyknúť na nové prostredie. Keď mala 16 rokov, odišla z domu a nikdy sa nevrátila. Dovtedy sa jej zatrpknutosť zmenila na nezmyselnú nenávisť. „Prečo ma len matka dala preč a vám?“ pýtala sa. Žiaľ, táto rodina nebola schopná preklenúť takú priepasť.

Mervyn bol po narodení zverený do opatery miestneho dojčenského ústavu a potom nevlastným rodičom. Keď mal deväť mesiacov, bol adoptovaný. Jeho spočiatku neistý pôvod spolu s planúcou nenávisťou, ktorú pociťoval preto, že je miešanec, vyústili do rebelantského postoja, ktorým si spôsobil veľa problémov a ktorý priniesol hlboký zármutok jeho adoptívnym rodičom, ktorí pre neho tak veľa urobili. „Keby ma niekto požiadal o radu vo veci adopcie,“ povedala matka, „dnes by som povedala: ‚Dvakrát si to rozmyslite.‘“

Na rozdiel od toho uvažujte o skúsenosti Roberta a Sylvie. Mali už jedného syna, no nemohli mať ďalšie deti. „Uvažovali ste o dieťati inej národnosti?“ opýtali sa ich. Čoskoro adoptovali Mak-Čai, deväťmesačné dievčatko z Hongkongu. „Často premýšľam, prečo sa ma matka vzdala,“ hovorí Mak-Čai, „a či mám nejakých bratov alebo sestry. Ale myslím, že moja adoptívna mamička a otecko sú mi bližší než mnohým deťom ich vlastní rodičia. Keby som vedela, kto sú moji skutoční rodičia, neznamenalo by to pre mňa veľa, až na to, že by som možno trochu lepšie chápala niektoré svoje vlastnosti.“ Odporúčajú adopciu jej adoptívni rodičia? „Áno,“ hovoria, „lebo pre nás to bol krásny zážitok!“

Dôvody byť opatrní

Graham a Ruth si k svojmu vlastnému synovi a dcére adoptovali ešte dve malé deti, chlapca a dievča. Všetky štyri deti boli vychovávané ako jedna zjednotená rodina v priaznivom prostredí. „Všetky naše deti už pred rokmi opustili domov a išli svojou cestou. Udržiavame s nimi pravidelný kontakt a všetky ich milujeme,“ hovorí Ruth. No žiaľ, obidve adoptované deti majú vážne problémy. Prečo?

„Náš lekár nám povedal, že prostredie je pre dieťa to najdôležitejšie,“ hovorí Graham, ktorý je teraz presvedčený, že dôležitú úlohu hrajú aj zdedené vlastnosti. Dodáva: „Ale aké bolo zdravie matky, ktorá dieťa nosila? Drogy, alkohol a tabak, ako dnes vieme, môžu ovplyvniť nenarodené dieťa. Odporúčam, aby boli obidvaja rodičia, a ak je to možné, aj starí rodičia podrobení dôkladnému vyšetreniu, skôr než sa adopcia uskutoční.“

Petrova matka sa opäť vydala a Peter trpel telesným i psychickým týraním od nevlastného otca. Keď mal tri roky, bol adoptovaný. „Odmietol som svojich adoptívnych rodičov vo chvíli, keď sme vyšli zo súdnej siene,“ povedal Peter. Dodal: „Zničil som všetko, čo sa mi dostalo do rúk. Keď som zaspal, mal som strašné nočné mory. Keď sa teraz pozerám späť, vidím, ako veľmi som bol rozrušený. Keď sa moji adoptívni rodičia rozviedli, išlo to so mnou od zlého k horšiemu — drogy, krádeže, vandalizmus, každodenné orgie.

Keď som mal 27 rokov, nevidel som žiaden dôvod, aby som žil ďalej, a pokúsil som sa o samovraždu. Potom mi jedného dňa nejaký cudzí človek podal traktát založený na Biblii, v ktorom sa písalo, že táto zem sa čoskoro stane rajom. Toto posolstvo sa mi zapáčilo. Bol v ňom zvuk pravdy. Začal som čítať a študovať Bibliu a začal som robiť aj zmeny v živote a vo svojej povahe, ale opakovane som upadal do starých spôsobov. Vďaka mnohému povzbudzovaniu a užitočnému kresťanskému spoločenstvu sa dnes cítim šťastnejší a istejší v službe Bohu, než by som si to pred niekoľkými rokmi čo len vo sne predstavoval. Dokázal som dokonca obnoviť láskyplný vzťah k matke, čo je nádherné.“

Buďte realistickí

Keď ide o adopciu, city sa zintenzívňujú. Extrémy lásky a vďačnosti sa prejavujú spolu so zatrpknutosťou a nevďačnosťou. Edgar Wallace napríklad nikdy neodpustil svojej matke, že sa ho vzdala, ako označil jej konanie. V poslednom roku svojho života ho prišla navštíviť, váhavo hľadajúc dajakú finančnú pomoc, ale Edgar, ktorý bol vtedy už bohatý, ju príkro odmietol. Krátko nato, keď sa dozvedel, že jeho matka mala byť pochovaná v hrobe pre chudobných a iba láskavosť priateľov, ktorí zaplatili za jej pohreb, tomu zabránila, hlboko ľutoval svoju bezcitnosť.

Ľudia, ktorí uvažujú o adopcii, musia byť pripravení realisticky riešiť problémy a náročné situácie, ktoré môžu vzniknúť. Deti nie sú vždy vďačné za to, čo ich rodičia — adoptívni alebo vlastní — pre nich robia, nech sú okolnosti akokoľvek priaznivé. Biblia v skutočnosti hovorí, že v našich dňoch budú ľudia „bez prirodzenej náklonnosti“ a budú „nevďační“ a „neverní“. — 2. Timotejovi 3:1–5.

Naproti tomu, keď otvoríte svoj domov — a svoje srdce — dieťaťu, ktoré potrebuje rodičov, môže to byť pozitívnym, obohacujúcim zážitkom. Cathy napríklad je svojim adoptívnym rodičom veľmi vďačná za to, že jej poskytli kresťanský domov a starali sa o jej telesné a duchovné potreby. — Pozri rámček „Vydarilo sa nám to“ na strane 8.

Keď rodičia takýchto detí opisujú, čo si myslia o svojich adoptívnych synoch a dcérach, môžu si právom pripomenúť slová žalmistu: „Deti sú darom od Pána; sú skutočným požehnaním.“ — Žalm 127:3, Today’s English Version.

[Poznámka pod čiarou]