Telesne postihnutý — no predsa schopný jazdiť
„MÔŽEM jazdiť autom!“ Tieto slová vám nemusia znieť nijako mimoriadne, ale na mňa hlboko zapôsobili. Päťdesiatročný muž, ktorý ich vyslovil, bol predo mnou na zemi. Ešte ako dieťa dostal detskú obrnu; odvtedy mu nohy iba trochu podrástli. Malé a neužitočné boli skrížené pod jeho telom. Nadobudol však veľkú silu v rukách a v ramenách, lebo sa roky pohyboval iba pomocou rúk. A to, že vôbec nepociťoval sebaľútosť, ma zahanbilo — najmä šťastie a hrdosť v jeho hlase, keď hovoril, že dokáže jazdiť autom.
Nuž viete, keď som mal 28 rokov, aj ja som dostal detskú obrnu. Zdrvila ma správa, že bez barlí už nebudem môcť chodiť. Jednoduché slová toho muža mi pomohli vyrovnať sa s depresiou. Presviedčal som sám seba, že keď on, ktorý je na tom oveľa horšie než ja, mohol prekonať svoje problémy, prečo by som to podobne nemohol urobiť aj ja? Hneď tam som sa rozhodol, že aj ja budem opäť jazdiť autom!
Nebolo to také jednoduché
Bolo to takmer pred štyridsiatimi rokmi. Keď ste vtedy chceli ako telesne postihnutý jazdiť — nebolo to nič pre bojazlivých. Moje upravené auto bolo dômyselným vynálezom! Bola v ňom barla, ktorá mi zapadla do jamky pod ľavým plecom a viedla dole k pedálu spojky. Spojku som stláčal pohybom ľavého pleca dopredu. Páka zo starého Fordu model T slúžila ako akcelerátor a bola ovládaná ručne; brzda sa tiež ovládala ručnou pákou. Viete si predstaviť, ako som jazdil? Ľavým plecom som pohyboval dopredu a dozadu, ľavou rukou som riadil a brzdil a pravá ruka bola zamestnaná riadením, pridávaním plynu a ukazovaním smeru! (V Austrálii jazdíme po ľavej strane cesty.) Vtedy autá ešte nemali smerovky.
Som vďačný, že tie dni, keď som jazdil pomocou tohto ťažkopádneho zariadenia, sú minulosťou. Dnes, s automatickou prevodovkou a smerovkami ovládanými prstom, sa jazdenie veľmi zjednodušilo. Technický pokrok umožnil jazdiť mnohým telesne postihnutým ľuďom. Niektoré zariadenia, ktoré sa bežne používajú, sú opísané v rámčeku na strane 14.
Osobné odporučenie
Ak ste telesne postihnutý a pomýšľate na to, že si dáte auto prispôsobiť pre seba, dôrazne vám radím, aby ste sa obrátili na odborníka v tejto oblasti. Môže zariadiť, aby bolo celé ovládanie auta skontrolované, a zaistila sa tak vaša ochrana ako vodiča i ochrana vašich spolujazdcov. Pre prípad nehody je dôležité mať združené poistenie u niektorej uznávanej poisťovacej spoločnosti.
Vo všeobecnosti môže byť rozumným bezpečnostným opatrením, aby ste jazdili so spoločníkom. Staré príslovie rozvážne radí: „Dvaja sú lepší ako jeden, lebo spoločne môžu pracovať efektívnejšie. Keď jeden z nich spadne, druhý mu môže pomôcť. Ale keď je niekto sám a spadne, je to veľmi zlé, lebo nemá nikoho, kto by mu pomohol.“ (Kazateľ 4:9, 10, Today’s English Version) Spoločník môže byť veľkou pomocou v prípade nehody, pri poruche motora alebo keď dostanete defekt. Niektorí invalidní vodiči majú v aute prenosný telefón. A keď je to potrebné, môžu jazdiť sami a s väčšou istotou.
Je tiež praktické, keď invalidný vodič vstúpi do klubu cestnej služby pre motoristov, aby sa rýchle dovolal pomoci, či už vo dne alebo v noci. Ročný poplatok je obyčajne nízky — malá cena za pokoj mysle, ktorý môže poskytnúť.
Je samozrejmé, že my, invalidní vodiči, by sme mali uznať svoje obmedzenie a podľa toho aj jazdiť. Nemusíme jazdiť agresívne, aby sme dokázali, že vieme jazdiť tak dobre ako ostatní. Mnohí invalidní vodiči majú na svojom vozidle značku, ktorá upozorňuje, že vodič je telesne postihnutý. To je jednoducho upozornenie, že taký vodič je možno opatrný a jazdí trochu pomalšie než ostatní. Nenaznačuje to, že by ostatní vodiči mali udržiavať odstup. Podľa mojej skúsenosti stlačiť brzdu v skutočnosti trvá telesne postihnutému vodičovi zriedkavo dlhšie než vodičovi, ktorý nie je postihnutý, a to najmä od zavedenia moderných zariadení.
Jazdiť, či nie — zodpovedné rozhodnutie
Ak ste telesne postihnutý a rád by ste jazdili autom, mali by ste k veci pristupovať s najväčšou vážnosťou. Najprv sa poraďte so svojím lekárom a s členmi rodiny. Mohli by ste uvažovať aj o týchto otázkach: Je naozaj potrebné, aby som jazdil? Zvládnem prípadnú nehodu? Dokážem prekonať všetky obavy? Aké to má výhody? Umožní mi schopnosť jazdiť zaradiť sa opäť do pracovného procesu? Môže mi to pomôcť viac sa stýkať s inými ľuďmi?
Veľmi dôležité je vedieť aj to, kedy prestať jazdiť. Pre každého vodiča, postihnutého či zdravého, raz nastane deň, keď ho zhoršený úsudok a spomalené reflexy donútia urobiť také rozhodnutie. Ak by ten čas pre vás nastal, pamätajte, že nemôžete myslieť iba na seba. Myslíte aj na tých, ktorých milujete — na svoju rodinu a tiež na blížnych, na ostatných vodičov na cestách? Mohol by váš sťažený spôsob riadenia predstavovať pre nich reálne nebezpečenstvo?
V niektorých krajinách, ako napríklad v mojej vlasti, v Austrálii, každý invalidný vodič nad 65 rokov si môže obnoviť vodičský preukaz vždy iba na jeden rok — a to musí najprv dostať od lekára potvrdenie, že nemá žiadne ďalšie zdravotné ťažkosti, ktoré by ešte viac ovplyvňovali jeho schopnosť jazdiť.
Moje auto a služba
V tomto rýchlom veku sa v niektorých krajinách automobil stal pre kresťanov skutočnou nevyhnutnosťou. Autá im pomohli dostať sa s dobrým posolstvom o Božom Kráľovstve k tisícom, možno k miliónom ľudí. (Matúš 24:14) Auto je pomocníkom najmä pre postihnutých, ako som ja. Moje vozidlo, prispôsobené mojim potrebám, mi umožňuje rozprávať iným o mojom presvedčení, že čoskoro príde nový svet, kde nebudú nehody, choroby a nijakí telesne postihnutí. (Izaiáš 35:5, 6) Niektorí telesne postihnutí ľudia mohli slúžiť dokonca ako evanjelisti celým časom.
Jedna Jehovova svedkyňa z Iowy (USA), odkázaná na invalidný vozík, to dokázala robiť mnoho rokov. Hovorí, že vlastná malá dodávka jej veľmi pomáha; jeden spolusvedok navrhol špeciálne ovládanie, napríklad zdvihák, ktorý ju vyzdvihne do auta. Keď je už dnu, presunie sa z vozíka na sedadlo vodiča. Hovorí: „Takto môžem chodiť do služby a pravidelne navštevovať ľudí v ich domovoch. Obyčajne vediem niekoľko biblických štúdií.“
V mojom prípade, hoci nie som schopný byť v službe celým časom, bolo moje upravené vozidlo neoceniteľným pomocníkom v kazateľskej činnosti. Celé roky som chodieval od dverí k dverám o barlách, no ako čas plynul, zaťažovanie rúk a pliec si tiež vyžiadalo svoju daň. A tak som si musel nájsť menej namáhavý spôsob. Či už pracujem v meste alebo na vidieku, vyberám si domy s príjazdovou cestou, aby som mohol zastať autom blízko pri dverách.
Pri prvej návšteve obyčajne vyjdem z auta, idem k dverám o barlách a krátko vysvetlím účel svojej návštevy. Ak majiteľ domu prejaví záujem o posolstvo, snažím sa nadviazať priateľský vzťah, takže pri nasledujúcich návštevách si môžem dovoliť klaksónom oznámiť svoju prítomnosť — potom je rad na domácich, aby prišli ku mne.
Tento spôsob sa osvedčil. Mnohí majitelia domu, bez toho, že by sa cítili nepríjemne, si na chvíľu prisadnú ku mne do auta, a takto v pohodlí, chránení pred rozmarmi počasia, sa môžeme rozprávať. Vždy je niekoľko majiteľov domov, ktorí moju návštevu vítajú a tešia sa na rozhovor o povzbudzujúcom biblickom posolstve a na to, že dostanú najnovšie čísla Strážnej veže a Prebuďte sa!
Samozrejme, situácia každého telesne postihnutého človeka je odlišná. Ale jazdenie vám možno prinesie rovnaký úžitok, ako prinieslo mne: opäť som nadobudol sebadôveru, nezávislosť, príležitosť pomáhať iným a veľkú radosť z toho, že môžem povedať: „Idem autom!“ — Rozprával Cecil W. Bruhn.
[Rámček na strane 14]
Ako sú autá prispôsobené pre telesne postihnutých
VÄČŠINA invalidných vodičov používa ruky na to, čo nemôže robiť nohami. Jeden typ ručného ovládania je mimoriadne vhodný. Je to páka, ktorá je šikovne umiestnená pod volantom a vyčnieva zo stĺpika riadenia. Z tejto páky vedie oceľová tyč dole k brzdovému pedálu. Potlačením páky dopredu sa brzdí.
Na toto prídavné zariadenie je upevnený aj kábel ovládajúci plynový pedál. Páka má teda dve možnosti pohybu: smerom dopredu na brzdenie a smerom hore na akceleráciu. Tento pohyb si vyžaduje málo sily. Jednoznačnou výhodou tohto druhu ručného ovládania je to, že nijako neobmedzuje iných, aby jazdili autom bežným spôsobom. Okrem toho sa toto prídavné zariadenie dá ľahko preložiť do iného auta.
Pre tých, ktorí majú menej sily v rukách, dostať iný typ tohto ručného ovládania. Funguje podobne, pohyb dopredu na brzdenie, ale na stlačenie páky smerom dole — na akceleráciu — stačí iba váha ruky.
Ako je to s invalidným vozíkom?
Telesne postihnutý vodič stojí aj pred ďalším problémom: čo s invalidným vozíkom? Veľa mladých vodičov si kupuje dvojdverové kupé, ktoré im umožňuje zodvihnúť vozík do priestoru za sedadlom vodiča. To si samozrejme vyžaduje poriadne silné ruky a ramená. Tí, čo nemajú dosť sily, musia čakať na láskavého okoloidúceho, ktorý im vozík do auta naloží.
Jednou alternatívou je nakladač vozíka, veľká laminátová škatuľa na streche vozidla. Stisnutím tlačidla malý motorček pomaly preklopí autobox tak, aby sa pomocou kladiek dal do nej vozík vsunúť. Keď už je vozík naložený, autobox opäť leží naplocho na streche auta. Jeden typ takého nakladača, ktorý dostať v Austrálii, možno vhodne napojiť na zapaľovač cigariet v aute.
Nevýhodou nakladača je to, že pri jazde zvyšuje odpor vzduchu, čo zvyšuje spotrebu paliva asi o 15 až 20 percent. Navyše, aj cena samotného zariadenia môže byť značne vysoká. No i tak mnohí považujú nakladacie zariadenia za hodné tej ceny, a to pre nezávislosť, ktorú poskytujú. Jedna invalidná žena povedala: „Teraz môžem ísť kamkoľvek sama, nikto nemusí ísť so mnou ani ma čakať na mieste, kam idem, aby mi pomohol vyložiť invalidný vozík.“
[Obrázok na strane 13]
Môžem vydávať svedectvo z auta