Smrtiaci vírus postihuje Zair

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AFRIKE

KIKWIT v Zaire je mesto rozkladajúce sa na okraji tropického dažďového pralesa. Štyridsaťdvaročný Gaspard Menga Kitambala, ktorý žil mimo mesta, bol jediným svedkom Jehovu vo svojej rodine. Menga bol predavačom dreveného uhlia. Pripravoval ho hlboko v lese, potom ho zviazal do balíka a na hlave odniesol do mesta Kikwit.

Dňa 6. januára 1995 sa Menga cítil chorý. Cestou z lesa domov dva razy spadol. Keď sa dostal domov, povedal, že ho bolí hlava a má teplotu.

Niekoľko nasledujúcich dní sa mu stav zhoršoval. Dňa 12. januára ho rodina dopravila do Všeobecnej nemocnice v Kikwite. Svedkovia z Mengovho zboru pomáhali rodine starať sa oňho v nemocnici. Žiaľ, jeho stav sa ďalej zhoršoval. Začal zvracať krv. Krv mu nezvládnuteľne tiekla aj z nosa a uší. Dňa 15. januára zomrel.

Čoskoro ochoreli ďalší členovia Mengovej rodiny, ktorí sa dotýkali jeho tela. Do začiatku marca zomrelo 12 osôb, ktoré boli s Mengom v blízkom kontakte. Zomrela aj jeho manželka a dve zo šiestich detí.

V polovici apríla ochoreli členovia nemocničného personálu a ďalší a zomierali veľmi podobným spôsobom ako Menga a jeho rodina. Choroba sa rýchle rozšírila do ďalších dvoch miest tej oblasti. Bolo zrejmé, že je potrebná pomoc zvonka.

Profesor Muyembe, popredný mikrobiológ v Zaire, prišiel do Kikwitu 1. mája. Neskôr pre časopis Prebuďte sa! povedal: „Dospeli sme k záveru, že Kikwit trpí dvoma epidémiami: jednou bola hnačka zapríčinená baktériami a druhou bola silná hemoragická horúčka zapríčinená vírusom. Samozrejme, túto diagnózu sme potrebovali potvrdiť. Preto sme pacientom urobili odber krvi a krv poslali do Centier pre sledovanie chorôb (CDC) v Atlante (USA).“

CDC potvrdili podozrenie profesora Muyembeho a ďalších lekárov. Chorobou bola Ebola.

Smrteľná choroba

Vírus Ebola je strašný. Dokáže rýchle zabíjať. Neexistuje proti nemu vakcína a nie je známy nijaký spôsob liečby postihnutých.

Ebola bola po prvý raz zistená v roku 1976. Choroba dostala meno podľa rieky v Zaire a postihla južný Sudán a zakrátko aj severný Zair. V malom rozsahu vypukla opäť roku 1979 v Sudáne. Potom, okrem niekoľkých ojedinelých prípadov ľudí, ktorí zomierali na príznaky podobné Ebole, sa choroba na niekoľko rokov stratila.

Vírus Ebola je taký smrtonosný, že vedci v Atlante ho skúmajú v laboratóriu s maximálnymi bezpečnostnými opatreniami. Laboratórium je vybavené ventilačným systémom, ktorý nedovolí uniknúť nijakým vírusom, ktoré sa prenášajú vzduchom. Skôr než vedci vstúpia do laboratória, oblečú si ochranné „kozmické obleky“. Keď z laboratória odchádzajú, osprchujú sa v dezinfekčnom prostriedku. Tímy lekárov, ktorí prišli do Kikwitu, priniesli so sebou ochrannú výstroj — rukavice a čiapky na jednorazové použitie, ochranné okuliare a špeciálne kombinézy, ktorými vírusy nemôžu prenikať.

V protiklade k tomu väčšina obyvateľov Kikwitu nemala na svoju ochranu ani znalosti, ani výstroj. Iní vedome riskovali alebo prišli o život pri starostlivosti o svojich milovaných chorých. Priatelia a rodina nosili chorých a mŕtvych na chrbte alebo na pleciach bez akejkoľvek ochrany. Výsledkom boli strašné straty na životoch; vírus usmrtil celé rodiny.

Zvládnutie epidémie

Medzinárodná komunita reagovala na volanie o pomoc z Kikwitu tak, že darovala peniaze a zdravotnícke vybavenie. Tímy výskumníkov prišli lietadlom z Európy, z Južnej Afriky a zo Spojených štátov. Ich príchod mal dvojaký účel: po prvé, pomôcť zvládnuť epidémiu, a po druhé, zistiť, kde vírus v čase medzi jednotlivými epidémiami prežíval.

Aby zdravotnícki pracovníci pomohli zastaviť epidémiu, prehľadávali jednu ulicu za druhou, aby našli každého, kto mal príznaky tejto choroby. Chorí boli prevezení do nemocnice, kde mohli byť v karanténe a kde mohlo byť o nich bezpečne postarané. Zomrelých zabalili do plastikových plachiet a rýchle pochovali.

S cieľom poskytnúť presné informácie o chorobe bola pre zdravotníckych pracovníkov i pre širokú verejnosť zorganizovaná rozsiahla kampaň. Jej súčasťou bola vážna výstraha pred pochovávaním mŕtvych tradičnými spôsobmi, pri ktorých rodiny mŕtvych obradne umývajú a pripravujú na pohreb.

Hľadanie zdroja nákazy

Vedci chceli zistiť, odkiaľ vírus pochádza. Dosiaľ vieme toto: Vírusy nie sú voľne žijúce organizmy, nie sú schopné samostatne prijímať potravu a tekutiny ani rozmnožovať sa. Aby prežili a mohli sa rozmnožovať, musia vniknúť do živých buniek a využívať ich zložitú štruktúru.

Keď sa vírus dostane do organizmu zvieraťa, často vzniká vzťah vzájomnej koexistencie — zviera neusmrtí vírus a vírus neusmrtí zviera. No keď sa človek dostane do kontaktu s infikovaným zvieraťom a vírus sa nejako prenesie na človeka, vírus sa môže stať smrtonosným.

Keďže vírus Ebola usmrcuje ľudí a opice tak rýchle, vedci usudzujú, že vírus musí prežívať v inom organizme. Keď zdravotnícki pracovníci zistia, ktorý druh organizmu vírus prenáša, potom budú môcť vírus účinne ovládnuť a podniknúť preventívne opatrenia a v budúcnosti predísť epidémiám. Nezodpovedanou otázkou o víruse Ebola zostáva: Kde vírus prežíva obdobie medzi dvoma epidémiami, ktoré postihnú ľudí?

Aby výskumníci mohli na túto otázku odpovedať, musia vystopovať vírus k jeho zdroju. Snahy určiť, ktoré zviera je hostiteľom, boli pri predošlých epidémiách neúspešné. Ale epidémia v Kikwite poskytla novú príležitosť.

Vedci usúdili, že prvou obeťou epidémie v Kikwite bol Gaspard Menga. Ale ako sa infikoval? Ak to bol nejaký živočích, aký druh to bol? Je logické, že odpoveď bolo možné nájsť v lese, kde Menga pracoval. Na miestach, kde Menga pracoval a kde pripravoval drevené uhlie, nastavili tímy zberateľov 350 pascí. Chytili hlodavce, piskory, ropuchy, jašterice, hady, komáre, mušky, kliešte, ploštice, vši, piesočné blchy a blchy — dovedna 2200 malých zvierat a 15 000 exemplárov hmyzu. Vedci vyzbrojení ochrannými oblekmi usmrcovali zvieratá pomocou anestetického plynu. Vzorky tkanív potom poslali do Spojených štátov, kde môžu byť preskúmané, či sa v nich nenachádza vírus.

Keďže miesta, kde sa môže vírus skrývať, sú takmer neobmedzené, nie je isté, či zdroj bude nájdený. Dr. C. J. Peters, ktorý vedie špeciálne patogénne oddelenie CDC, povedal: „Nemyslím, že naša terajšia šanca nájsť hostiteľa vírusu Ebola je viac ako 50-percentná.“

Epidémia sa končí

Dňa 25. augusta bolo zverejnené oficiálne vyhlásenie, že epidémia sa skončila, lebo 42 dní — čo je dvojnásobok maximálneho inkubačného času — sa nevyskytli žiadne nové prípady. Prečo sa epidémia nešírila ďalej? Jedným činiteľom bolo úsilie medzinárodnej lekárskej komunity epidémiu potlačiť. Ďalším činiteľom, ktorý prispel k skráteniu trvania epidémie, bola prudkosť samotnej choroby. Pretože sa objavila a usmrcovala tak rýchle a prenášala sa iba priamym kontaktom, nerozšírila sa na veľký počet ľudí.

Úradné záznamy ukazujú, že touto chorobou sa nakazilo 315 osôb a 224 z nich zomrelo — čo je 77-percentná úmrtnosť. Ebola teraz nie je aktívna. V Jehovovom novom svete sa už nikdy neobjaví. (Pozri Izaiáša 33:24.) Medzitým sa ľudia pýtajú: ‚Objaví sa Ebola znova a bude opäť zabíjať?‘ Pravdepodobne áno. Ale nikto nevie kde a kedy.

[Rámček na strane 25]

Epidémia Eboly a iné choroby

Ebola je zabijak, no väčšou hrozbou pre Afričanov sú menej zvláštne choroby. Počas epidémie Eboly si potichu vyberali svoju daň iné choroby. Nedávno bolo oznámené, že niekoľko sto kilometrov východne od Kikwitu bolo 250 ľudí postihnutých detskou obrnou. Na severozápade, v Mali, zúrila smrteľná forma malárie. Na juhu, v Angole, bolo 30 000 ľudí postihnutých spavou chorobou. V rozsiahlej oblasti západnej Afriky tisíce ľudí zomierali na epidémiu meningitídy. Noviny The New York Times napísali: „V mysliach Afričanov vzniká znepokojujúca otázka, prečo sa svedomia sveta sotva dotkne nejaké z každodenných smrtiacich [afrických] stretnutí s chorobami, ktorým sa zväčša dá predísť.“

[Obrázok na strane 24]

Vedci hľadajú zdroj smrtiacej nákazy