Ako som prekonal neodkladnú operáciu
„POVIEM vám to otvorene: máte zhubný nádor. Ak ho včas neodstránime, poškodí ďalšie životne dôležité orgány. Preto vám odporúčam amputáciu nohy.“
Lekárove slová ma zasiahli ako vedro studenej vody, ako hovorievame tu v Peru. Mal som iba 21 rokov. Mesiac predtým som začal pociťovať bolesť v ľavom kolene a liečili ma na reumatizmus. O niekoľko dní som však sotva mohol stáť.
V tom čase som slúžil ako služobník celým časom z radov Jehovových svedkov v Andách v centrálnej časti Peru. Keď som sa vrátil do rodného mesta Huancayo, na ceste do Limy na pobreží ma sprevádzala matka. Tam ma 22. júla 1994 prijali do najlepšej nemocnice na liečbu rakoviny v krajine a tam som sa tiež dozvedel, že moja choroba sa nazýva osteosarkóm.
Vec svedomia
Zakrátko ma informovali, že nemocnica nerobí operácie bez použitia krvi. Jeden lekár dokonca povedal: „Bol by som radšej, keby ste zomreli doma, než by som vás mal mať na svedomí.“ No miestny výbor pre styk s nemocnicami (VSN), skupina Jehovových svedkov, ktorá podporuje spoluprácu medzi nemocnicou a pacientom, zakročil v môj prospech. Výsledkom bolo to, že hlavný chirurg nemocnice dal povolenie na túto operáciu s tým, že ju môže uskutočniť ktorýkoľvek lekár jeho tímu, ktorý chce prijať túto náročnú úlohu. Jeden lekár bol ochotný a hneď ma pripravili na operáciu.
Pred operáciou ma prišlo navštíviť veľa ľudí. Prišiel ku mne kňaz s Bibliou v ruke a povedal, že moja choroba je trestom od Boha. Naliehal, aby som prijal akúkoľvek liečbu, ktorá mi môže zachrániť život. Povedal som mu, že som rozhodnutý dodržať biblický príkaz ‚zdržiavať sa krvi‘. — Skutky 15:19, 20, 28, 29.
Prišli aj zdravotné sestry a šomrali: „Aké pochabé, aké pochabé!“ Prišli aj skupiny lekárov. Chceli vidieť mladého muža, ktorý odmietol prijať transfúziu krvi pri operácii, pri ktorej považovali krv za nevyhnutnú. Pre mňa však boli najdôležitejšími návštevníkmi moji spolukresťania a príbuzní. Tieto mnohé povzbudzujúce návštevy značne zapôsobili aj na zdravotné sestry.
Úspešná liečba bez krvi
Iba niekoľko minút predtým, než ma uspali, som počul jedného anestéziológa povedať: „Nezodpovedám za to, čo sa stane!“ No anestéziologička, ako aj môj chirurg a správa nemocnice rešpektovali moju žiadosť o operáciu bez krvi. Ďalšie, čo som počul, bola anestéziologička, ktorá hovorila: „Samuel, prebuďte sa. Ste po operácii.“
Hoci mi amputovali celú nohu, začal som pociťovať silnú bolesť tam, kde predtým bola. Chcel som si utíšiť bolesť masírovaním stehna, ktoré som, samozrejme, už nemal. Prežíval som zvláštny jav známy ako fantómová bolesť. Skutočne som pociťoval bolesť a bola to mučivá bolesť, hoci mi úd, z ktorého bolesť zdanlivo prichádzala, amputovali.
Ďalším krokom bolo, že mi naordinovali chemoterapiu. Vedľajším účinkom tejto liečby je strata červených a bielych krviniek a krvných doštičiek, ktoré sú nevyhnutné na zrážanie krvi. Znamenalo to, že ďalšia skupina lekárov musela byť informovaná o mojom odmietnutí prijať transfúziu krvi. VSN sa opäť skontaktoval so zodpovednými pracovníkmi a lekári súhlasili s liečbou bez krvi.
Nasledovali obvyklé vedľajšie účinky chemoterapie — vypadali mi vlasy, pociťoval som nevoľnosť, depresiu a zvracal som. Informovali ma tiež o tom, že existuje 35-percentné nebezpečenstvo krvácania do mozgu. Nezdržal som sa, aby som sa jedného lekára neopýtal, čo ma vlastne zabije — rakovina, či chemoterapia.
Po prvej dávke chemoterapie lekári povedali, že mi nemôžu dať druhú dávku, kým mi najprv transfúziou nezlepšia krvný obraz. Jeden lekár mi zlostne povedal, že keby mohol, uspal by ma a dal by mi krv. Povedal som mu, že skôr než by sa to stalo, odmietol by som pokračovať v chemoterapii. Tento lekár vyjadril obdiv nad mojím pevným postojom.
Súhlasil som s tým, že na zlepšenie krvného obrazu prijmem erytropoetín. Keď mi ho podali, krvný obraz sa mi zlepšil. Potom mi niekoľko dní podávali chemoterapiu do žily. Ležal som tam a premýšľal: ‚Bude to táto dávka, ktorá mi spôsobí krvácanie do mozgu?‘ Bol som rád, keď sa podávanie všetkých liekov skončilo bez akýchkoľvek škodlivých následkov.
Predtým než som bol operovaný, zaužívaným postupom tejto nemocnice bolo odmietnuť pacientov, ktorí nechceli prijať transfúziu krvi. Ale tento postup sa teraz zmenil. V skutočnosti deň po mojej operácii môj chirurg uskutočnil ďalšiu operáciu bez použitia krvi a tentoraz pacient nebol Jehovovým svedkom! Dnes už veľa lekárov v tejto nemocnici úzko spolupracuje s VSN a súhlasili s prijímaním pacientov, ktorí chcú bezkrvnú operáciu.
Prispôsobujem sa obmedzeniam
Už od útleho detstva ma učili Božím cestám. Som presvedčený, že to mi pomohlo v kritickom čase držať sa svojho presvedčenia založeného na Biblii. No v poslednom čase som bol nešťastný, že nemôžem robiť v Božej službe toľko, koľko by som si želal. Zveril som sa so svojimi pocitmi strýkovi, ktorý je kresťanským starším. Pripomenul mi, že aj apoštol Pavol mal to, čo nazval ‚ostňom v tele‘, a že mu to bránilo, aby slúžil Bohu tak plne, ako by si bol želal. Ale Pavol robil toľko, koľko mohol. (2. Korinťanom 12:7–10) Pripomienka môjho strýka mi úžasne pomohla.
Nedávno som si bol vyskúšať umelú nohu. Dúfam, že mi umožní, aby som mohol rozšíriť svoju službu nášmu Bohu, Jehovovi. Som vďačný, že som si v kritickom zdravotnom stave udržal čisté svedomie. Verím, že ak zostanem aj naďalej verný, Jehova ma odmení zdravým telom a večným životom na rajskej zemi, kde bolesť a utrpenie už viac nebude. — Zjavenie 21:3, 4. — Rozprával Samuel Vila Ugarte.