Rastúci počet utečencov

PREVAŽNÁ časť ľudských dejín bola poznačená vojnami, hladom a prenasledovaním. V dôsledku toho tu vždy boli ľudia, ktorí potrebovali azyl. História ukazuje, že krajiny a národy v minulosti poskytovali azyl tým, ktorí ho potrebovali.

Zákony umožňujúce azyl mali v úcte starovekí Aztékovia, Asýrčania, Gréci, Hebreji, moslimovia a ďalší. Grécky filozof Platón pred vyše 23 storočiami napísal: „Cudzinec, izolovaný od svojich krajanov a od svojej rodiny, by mal byť objektom väčšej lásky zo strany ľudí i bohov. Preto sa musia urobiť všetky opatrenia, aby voči cudzincom nebolo páchané žiadne bezprávie.“

V 20. storočí počet utečencov prudko stúpol. V úsilí postarať sa o 1,5 milióna utečencov, ktorí zostali po druhej svetovej vojne, bol v roku 1951 založený Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Predpokladaná dĺžka pôsobenia tejto organizácie bola tri roky, čo bol odhad na základe predstavy, že existujúci utečenci sa zakrátko začlenia do spoločnosti, v ktorej našli azyl. Myslelo sa, že potom bude možné organizáciu rozpustiť.

V priebehu desaťročí však počet utečencov vytrvalo rástol. V roku 1975 ich počet dosiahol 2,4 milióna. V roku 1985 ich bolo 10,5 milióna. V roku 1995 počet osôb, ktoré dostali ochranu a pomoc od UNHCR, prudko stúpol na 27,4 milióna!

Mnohí dúfali, že obdobie po skončení studenej vojny otvorí cestu k vyriešeniu celosvetového problému utečencov, no nestalo sa tak. Naopak, národy sa začali rozdeľovať podľa historickej alebo etnickej príslušnosti, čo viedlo k mnohým konfliktom. Keď zúrili vojny, ľudia utekali, pretože vedeli, že ich vlády ich buď nemôžu, alebo nebudú chrániť. Napríklad v roku 1991 takmer dva milióny Iračanov húfne utekalo do susedných krajín. Potom z bývalej Juhoslávie utieklo asi 735 000 utečencov. V roku 1994 prinútila občianska vojna v Rwande viac ako polovicu zo 7,3 milióna obyvateľov krajiny utiecť zo svojich domovov. Okolo 2,1 milióna Rwanďanov hľadalo útočište v susedných afrických krajinách.

Prečo sa tento problém zhoršuje?

Je niekoľko činiteľov, ktoré prispievajú k rastúcemu počtu utečencov. Na niektorých miestach, ako je napríklad Afganistan a Somálsko, došlo ku kolapsu vlády týchto krajín. Záležitosti tak zostali v rukách ozbrojených milícií, ktoré bez zábran plienia krajinu, spôsobujúc paniku a útek.

Na iných miestach sú príčinou konfliktu zložité etnické alebo náboženské nezhody a v takom konflikte prvoradým cieľom bojujúcich strán je vyhnať civilné obyvateľstvo. Pokiaľ ide o vojnu v bývalej Juhoslávii, jeden predstaviteľ OSN sa v roku 1995 ponosoval: „Pre mnohých ľudí je dosť ťažké pochopiť príčiny tejto vojny — kto bojuje a aké sú dôvody boja. Dochádza tu k hromadnému odchodu z jednej strany a potom o tri týždne k hromadnému odchodu z druhej strany. Je to veľmi ťažké pochopiť aj pre ľudí, ktorí by tomu mali rozumieť.“

Mimoriadne ničivé moderné zbrane — raketomety, riadené strely, delostrelectvo a podobne — zväčšujú krviprelievanie a rozširujú sféru konfliktu. A výsledok? Stále viac utečencov. V poslednom čase asi 80 percent utečencov vo svete utieklo z rozvojových krajín do susedných krajín, ktoré sú tiež rozvojové a slabo vybavené na to, aby sa mohli postarať o ľudí hľadajúcich azyl.

V mnohých konfliktoch sa problém zväčšuje nedostatkom potravín. Keď ľudia hladujú — azda preto, že konvoje so zásielkami materiálnej pomoci sú zablokované — sú donútení sťahovať sa. Noviny The New York Times uvádzajú: „Na miestach, ako je napríklad Africký roh, kombinácia sucha a vojny tak spustošila zem, že už viac nie je schopná uživiť ľudí. To, či státisíce ľudí, ktorí odchádzajú, utekajú pred hladom alebo pred vojnou, nie je podstatná otázka.“

Nežiaduce milióny

Hoci myšlienka azylu je teoreticky v úcte, obrovský počet utečencov naháňa národom strach. Podobná situácia bola v starovekom Egypte. Keď Jakob a jeho rodina hľadali útočište v Egypte, aby unikli ničivému účinku hladu trvajúceho sedem rokov, boli uvítaní. Faraón im dal na bývanie ‚tú najlepšiu časť krajiny‘. — 1. Mojžišova 47:1–6.

Časom sa však Izraeliti stali početnými, „takže sa nimi naplnila krajina“. Egypťania na to teraz reagovali drsne, ale „čím viac ich [Egypťania] utláčali, tým viac sa [Izraeliti] množili a tým viac sa ďalej rozširovali, takže mali chorobný strach zo synov Izraela“. — 2. Mojžišova 1:7, 12.

Podobne aj dnes národy pociťujú „chorobný strach“, keď sa počet utečencov neustále znásobuje. Hlavný dôvod ich obáv je ekonomický. Sýtiť, šatiť, ubytovávať a chrániť milióny utečencov stojí veľa peňazí. V období rokov 1984 až 1993 ročné výdavky UNHCR vzrástli zo 444 miliónov dolárov na 1,3 miliardy. Väčšinu peňazí darujú bohatšie krajiny, pričom niektoré z nich bojujú s vlastnými ekonomickými problémami. Darcovské krajiny si niekedy povzdychnú: ‚Len ťažko dokážeme pomôcť bezdomovcom na našich uliciach. Ako môžeme byť zodpovední za bezdomovcov celej planéty, najmä keď je pravdepodobné, že tento problém bude skôr rásť, než sa zmenšovať?‘

Čo sťažuje situáciu?

Utečenci, ktorí prichádzajú do bohatej krajiny, často zisťujú, že ich situáciu skomplikovali tisícky ľudí, ktorí sa presťahovali do tej istej krajiny z ekonomických dôvodov. Títo ekonomickí prisťahovalci nie sú utečencami unikajúcimi pred vojnou alebo prenasledovaním či hladom. Nie, títo sem prišli hľadať lepší život — život bez chudoby. Keďže často predstierajú, že sú utečenci, čím robia problémy azylovým organizáciám nepravdivými tvrdeniami, pre skutočných utečencov je potom ťažšie dosiahnuť, aby boli nestranne vypočutí.a

Prílev utečencov a imigrantov bol prirovnaný k dvom prúdom, ktoré roky plynuli do bohatých krajín vedľa seba. Ale stále prísnejšie zákony o imigrácii zastavili prúd ekonomických imigrantov. Tak sa imigranti stali súčasťou prúdu utečencov a tento prúd sa rozvodnil a spôsobil záplavu.

Keďže ekonomickí prisťahovalci vedia, že preskúmanie ich žiadosti môže trvať niekoľko rokov, usudzujú, že sú v situácii, v ktorej môžu len získať. Ak ich žiadosť o azyl bude prijatá, získajú, pretože budú môcť zostať v ekonomicky vyspelejšej krajine. Ak bude ich žiadosť odmietnutá, nič nestratia, pretože zarobia nejaké peniaze a vyškolia sa v určitej práci, čo si budú môcť so sebou odniesť.

Keď sa rastúci počet utečencov spolu s podvodníkmi vydá na cestu, mnohé krajiny zatvárajú pred nimi dvere. Niektorí uzavreli pred utečencami hranice. Iné krajiny zaviedli zákony a postupy, ktoré rovnako účinne znemožňujú utečencom vstup. A ďalšie krajiny násilne vracajú utečencov do krajín, z ktorých utiekli. Jedna publikácia UNHCR poznamenala: „Trvalý rast počtu skutočných utečencov, ako aj ekonomických emigrantov kladie veľké nároky na 3500-ročnú tradíciu poskytovania azylu a privádza ju takmer ku kolapsu.“

Nenávisť a strach

Problém utečencov zhoršuje prízrak xenofóbie — strachu z cudzincov a nenávisti voči nim. V mnohých krajinách si ľudia myslia, že cudzinci ohrozia ich národnú identitu, kultúru a zamestnanie. Niekedy takýto strach vyjadrujú násilím. Časopis Refugees hovorí: „Na európskom kontinente dochádza každé tri minúty k rasistickému útoku a až príliš často sú terčom násilia ubytovacie strediská pre azylantov.“

Jeden plagát v strednej Európe vyjadruje pocity silného nepriateľstva, nepriateľstva, ktoré sa stále viac šíri v mnohých krajinách sveta. Jeho posolstvo nenávisti je namierené proti cudzincom: „Sú nechutným a boľavým vredom na tele nášho národa. Etnická skupina bez akejkoľvek kultúry, mravných alebo náboženských ideálov, kočovná luza, ktorá len lúpi a kradne. Špinaví a zavšivavení, zapĺňajú naše ulice a stanice. Nechajte ich, nech si zbalia svoje špinavé handry a nech navždy odídu!“

Väčšina utečencov by si, samozrejme, nepriala nič viac ako „navždy odísť“. Túžia ísť domov. Ich srdce si túžobne praje žiť pokojným, normálnym životom so svojou rodinou a priateľmi. Ale nemajú žiaden domov, do ktorého by mohli ísť.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 6]

Kritická situácia utečencov

„Vedeli ste, že státisíce utečeneckých detí chodia každý večer spať hladné? Alebo že len jedno utečenecké dieťa z ôsmich bolo niekedy v škole? Väčšina týchto detí nikdy nebola v kine alebo v parku, a už vôbec nie v múzeu. Mnohé vyrastajú za ostnatým drôtom alebo v izolovaných táboroch. Nikdy nevideli kravu alebo psa. Príliš veľa utečeneckých detí si myslí, že zelená tráva je niečo na jedenie, a nie niečo, na čom sa má šantiť a behať. Utečenecké deti sú tou najsmutnejšou časťou mojej práce.“ — Sadako Ogatová, vysoká komisárka OSN pre utečencov.

[Prameň ilustrácie]

U.S. Navy photo

[Rámček na strane 8]

Ježiš bol utečencom

Jozef a Mária bývali so svojím synom Ježišom v Betleheme. Astrológovia z Východu sem prišli s darmi zlata, kadidla a myrhy. Po ich odchode sa Jozefovi zjavil anjel, ktorý mu povedal: „Vstaň, vezmi dieťatko a jeho matku a uteč do Egypta a zostaň tam, kým ti nepoviem, lebo Herodes sa chystá hľadať dieťatko, aby ho zahubil.“ — Matúš 2:13.

Všetci traja ihneď hľadali azyl v cudzej krajine — stali sa utečencami. Herodes zúril, že mu astrológovia neoznámili, kde sa nachádza Ten, o ktorom bolo predpovedané, že sa stane kráľom Židov. Po bezvýslednom pokuse zabiť Ježiša nariadil svojim mužom, aby zabili všetkých malých chlapcov v Betleheme a jeho okolí.

Jozef zostal so svojou rodinou v Egypte, až kým sa mu znovu vo sne nezjavil Boží anjel. Anjel povedal: „Vstaň, vezmi dieťatko a jeho matku a vydaj sa na cestu do izraelskej krajiny, lebo tí, ktorí hľadali dušu dieťatka, sú mŕtvi.“ — Matúš 2:20.

Jozef mal, samozrejme, v úmysle usadiť sa v Judei, kde žili pred útekom do Egypta. Ale vo sne bol upozornený, že by to bolo nebezpečné. A tak hrozba násilia znovu ovplyvnila ich život. Jozef, Mária a Ježiš cestovali na sever do Galiley a usadili sa v meste Nazaret.

[Obrázky na strane 7]

V nedávnych rokoch milióny ľudí utiekli do iných krajín, aby si zachránili život

[Pramene ilustrácií]

Hore vľavo: Albert Facelly/​Sipa Press

Hore vpravo: Charlie Brown/​Sipa Press

Dole: Farnood/​Sipa Press

[Prameň ilustrácie na strane 4]

Chlapec vľavo: UN PHOTO 159243/​J. Isaac