Sme našimi génmi na niečo predurčení?

„PREDTÝM sme si mysleli, že náš osud je vo hviezdach. Teraz vieme, že vo veľkej miere je náš osud v našich génoch.“ To povedal James Watson, ktorý bol citovaný na začiatku knihy Exploding the Gene Myth od Ruth Hubbardovej a Elijaha Walda. Avšak hneď pod Watsonovým citátom je výrok R. C. Lewontina, Stevena Rosa a Leona J. Kamina: „O žiadnom závažnom spoločenskom správaní si nemôžeme myslieť, že je vložené do našich génov tak, že nemôže byť formované spoločenskými podmienkami.“

Obálka tejto knihy stručne uvádza niečo z jej obsahu a v úvode je rozhodujúca otázka: „Je správanie človeka geneticky podmienené?“ Inými slovami, je správanie človeka úplne určené génmi, ktorými sa prenášajú dedičné biologické vlastnosti a rysy organizmu? Malo by byť nejaké nemorálne správanie prijateľné na základe toho, že je geneticky dané? Malo by sa so zločincami zaobchádzať ako s obeťami ich genetického kódu, takže by si mohli uplatňovať nárok na menšiu zodpovednosť pre genetickú predispozíciu?

Nemožno poprieť, že vedci urobili v tomto storočí veľa užitočných objavov. Medzi tieto objavy patrí fascinujúca DNA, takzvaný plán našej genetickej stavby. Informácie, ktoré obsahuje genetický kód, upútali pozornosť vedcov i laikov. Čo v skutočnosti odhalili výskumy na poli genetiky? Ako sú výsledky výskumov použité na podporu modernej teórie naprogramovania alebo predurčenia?

Ako je to s neverou a homosexualitou?

Podľa článku uverejneného v novinách The Australian niektoré genetické výskumy potvrdzujú, že „nevera je pravdepodobne zakódovaná v našich génoch... Zdá sa, že je určené, aby naše neverné srdcia boli takými.“ Len si predstavme, aké ďalekosiahle škody na manželských a rodinných vzťahoch by mohol spôsobiť tento postoj tým, že poskytuje zadné dvierka každému, kto sa chce dožadovať priznania menšej zodpovednosti za promiskuitný spôsob života!

Časopis Newsweek priniesol článok o homosexualite pod titulkom: „Vrodená, alebo vypestovaná?“ Článok uvádzal: „Veda a psychiatria sa snažia dať zmysel novému výskumu, ktorý naznačuje, že homosexualita môže byť vecou genetiky, a nie výchovy... V spoločenstve homosexuálov mnohí vítajú náznak toho, že homosexualita sa začína v chromozómoch.“

Článok potom cituje Dr. Richarda Pillarda, ktorý povedal: „Genetický prvok v sexuálnej orientácii hovorí: ‚Nie je to chyba a nie je to tvoja chyba.‘“ Frederick Whitam, výskumník v oblasti homosexuality, ktorý takisto podporil tento argument „nie vlastnou vinou“, poznamenáva, že „ľudia majú sklon s úľavou si vydýchnuť, keď sa povie, že homosexualita je biologická záležitosť. Rodinám a homosexuálom to prináša úľavu od pocitu viny. Znamená to tiež, že spoločnosť sa nemusí znepokojovať niečím takým, ako sú homosexuálni učitelia.“

Niekedy je takzvaný dôkaz, že homosexuálne sklony sú predurčené génmi, predkladaný prostredníctvom oznamovacích prostriedkov ako faktický a nezvratný, a nie ako možnosť a ako niečo vyvrátiteľné.

Časopis New Statesman & Society prijíma zdržanlivo niektoré nadnesené výroky: „Oslepený čitateľ môže ľahko prehliadnuť povrchnosť tohto súčasného skutočného fyzického dôkazu — alebo v skutočnosti úplnú absenciu základu pre vedecky neslýchané tvrdenie, že promiskuita ‚je zakódovaná v mužských génoch a naprogramovaná v mozgu muža‘.“ V knihe Cracking the Code (Rozlúštenie génu) David Suzuki a Joseph Levine vyjadrujú svoje znepokojenie nad súčasným genetickým výskumom: „Hoci je možné tvrdiť, že gény ovplyvňujú správanie vo všeobecnom zmysle, je niečo celkom iné ukázať, že nejaký konkrétny gén — alebo pár génov či dokonca tucet génov — skutočne ovláda konkrétne detaily reakcie zvieraťa na jeho prostredie. V tejto veci je poctivé sa opýtať, či niekto našiel, v prísne molekulárnom zmysle lokalizovania a manipulácie, nejaké vlákna DNA, ktoré predispozične ovplyvňujú konkrétne správanie.“

Gény alkoholizmu a zločinnosti

Štúdium alkoholizmu už roky fascinuje mnohých výskumníkov v oblasti genetiky. Niektorí tvrdia, že štúdie ukazujú, že za alkoholizmus je zodpovedná prítomnosť alebo absencia určitých génov. Napríklad časopis The New England Journal of Medicine v roku 1988 uviedol, že „za posledné desaťročie priniesli tri nezávislé výskumy presvedčivý dôkaz, že alkoholizmus je dedičná črta“.

Ale niektorí odborníci v oblasti závislosti teraz namietajú proti názoru, že alkoholizmus je vo veľkej miere ovlyvnený biologickými faktormi. Jedna správa v novinách The Boston Globe z 9. apríla 1996 uviedla: „Na dohľad nie je žiaden gén alkoholizmu a niektorí výskumníci uznávajú, že pravdepodobne to maximum, čo zistia, bude genetická predispozícia, ktorá umožňuje niektorým ľuďom piť veľa bez toho, že by boli podnapití — čo je črta, ktorá ich môže predisponovať na alkoholizmus.“

Noviny The New York Times priniesli správu o konferencii na Marylandskej univerzite pod názvom „Význam a hodnota výskumu genetiky a kriminálneho správania“. Myšlienka génu kriminality je príťažlivo jednoduchá. Zdá sa, že mnohí komentátori chcú ísť s prúdom. Jeden autor vedeckých článkov v časopise The New York Times Magazine povedal, že zlo je možno „vtlačené do špirál chromozómov, ktoré nám naši rodičia odovzdávajú pri počatí“. Článok v The New York Times uviedol, že neustále rozhovory o génoch zločinnosti vytvárajú dojem, že zločinnosť má „spoločný pôvod — nejakú abnormalitu mozgu“.

Jerome Kagan, psychológ na Harvardovej univerzite, predpovedá, že príde čas, keď sa genetickými testami budú identifikovať deti, ktoré majú násilnícke sklony. Niektorí ľudia sa domnievajú, že môže existovať nádej na kontrolu zločinnosti prostredníctvom biologickej manipulácie namiesto spoločenskej reformy.

Keď je reč o týchto špekuláciách o genetickom základe správania, vyjadrenia sú často nejasné a neurčité. Kniha Exploding the Gene Myth hovorí o štúdii Lincolna Eavesa, psychogenetika, ktorý povedal, že našiel dôkaz genetickej príčiny depresie. Keď Eaves urobil prieskum u žien, u ktorých sa predpokladal sklon k depresiám, „naznačil, že depresívne názory a správanie [žien] mohli zvýšiť pravdepodobnosť, že k takýmto náhodným problémom dôjde“. O aké „náhodné problémy“ išlo? Pozorované ženy boli „znásilnené, prepadnuté alebo vyhodené zo zamestnania“. Boli teda tieto traumatické udalosti spôsobené depresiou? „Aká je to logika?“ pokračuje kniha. „Ženy boli znásilnené, prepadnuté alebo vyhodené zo zamestnania a trpeli depresiou. Čím traumatickejšie udalosti zažili, tým vážnejšia bola depresia... Možno by stálo za to hľadať genetickú spojitosť, keby [Eaves] zistil, že depresia nesúvisela so žiadnou životnou skúsenosťou.“

Tá istá publikácia hovorí, že takéto výklady sú „typické pre väčšinu súčasných správ o genetike [správania], tak v masmédiách, ako i vo vedeckých časopisoch. Obsahujú zmiešaninu zaujímavých faktov, nepodložených dohadov a neuváženého zveličovania dôležitosti génov v našom živote. Význačnou črtou väčšiny týchto výkladov je ich neurčitosť.“ Pokračuje: „Je veľký rozdiel medzi uvádzaním spojitosti medzi génmi a stavmi, ktoré vyplývajú z Mendelovho vzoru dedičnosti, a používaním hypotetických genetických ‚sklonov‘ na vysvetľovanie zložitých stavov, ako je rakovina alebo vysoký krvný tlak. Vedci robia prirýchle závery, keď tvrdia, že genetický výskum môže pomôcť vysvetliť ľudské správanie.“

Avšak vzhľadom na všetko, čo už bolo uvedené, ešte stále zostávajú tak často kladené otázky: Prečo niekedy zisťujeme, že sa v našom živote náhle prejaví iný vzorec správania? A akú kontrolu máme nad takými situáciami? Ako získavame a udržiavame si kontrolu nad svojím životom? Nasledujúci článok môže poskytnúť niekoľko užitočných odpovedí na tieto otázky.

[Rámček/obrázok na strane 6]

Génová terapia — splnili sa očakávania?

Ako je to s génovou terapiou — so zavedením korektívnych génov do tela pacientov a s vyliečením ich vrodených genetických chorôb? Vedci si pred niekoľkými rokmi robili v tomto smere veľké nádeje. „Je génová terapia technológiou, ktorej čas teraz nastal?“ pýta sa časopis The Economist zo 16. decembra 1995 a píše: „Súdiac podľa verejných výrokov tých, ktorí ju [génovú terapiu] praktizujú, a podľa veľkej pozornosti tlače, by si to človek mohol myslieť. Ale tím popredných amerických vedcov si dovoľuje nesúhlasiť. Harold Varmus, vedúci Národného inštitútu zdravia (NIH), požiadal štrnástich význačných vedcov, aby túto oblasť posúdili. Po siedmich mesiacoch uvažovania povedali v správe publikovanej minulý týždeň, že hoci je génová terapia sľubná, jej výsledky boli do dnešného dňa ‚nadhodnocované‘.“ Robili sa testy u 597 pacientov trpiacich na deficit adenozíndezaminázy (ADA) alebo na jednu z desiatky ďalších chorôb, o ktorých sa predpokladá, že sa dajú liečiť pridaním cudzích génov. „Podľa tohto tímu ani jeden z pacientov nemal zjavný úžitok z účasti na takomto experimente,“ uvádza The Economist.

[Obrázky na strane 7]

Napriek tomu, čo niektorí azda vyhlasujú o genetickej predispozícii, ľudia si môžu vybrať, ako sa budú správať