Zápas o odstránenie zločinnosti

„MLADÍ ľudia tvrdia, že nuda je hlavnou príčinou zločinnosti mladistvých,“ hlásal titulok v popredných britských novinách. „Vina za vzrast násilia sa pripisuje sporom v domácnosti,“ hovorili iné noviny. A tretie noviny uviedli: „Závislosť ‚dáva podnet k tisícom zločinov‘.“ Filipínsky časopis Philippine Panorama odhaduje, že 75 percent všetkých násilných zločinov v Manile spáchali tí, čo zneužívajú drogy.

K roznecovaniu kriminálneho správania môžu prispievať aj ďalšie faktory. „Chudoba sa nachádza hneď vedľa veľkého bohatstva.“ To je faktor, o ktorom sa zmienil nigérijský generálny inšpektor polície. Ako ďalšie faktory sa uvádzajú tlak vrstovníkov a mizivé vyhliadky na získanie zamestnania, absencia silných právnych odstrašujúcich prostriedkov, všeobecný úpadok rodinných hodnôt, nedostatok úcty k autorite a zákonu a príliš veľa násilia vo filmoch a na videokazetách.

Ešte ďalším faktorom je skutočnosť, že mnohí ľudia už neveria, že zločinnosť sa nevypláca. Istý sociológ na Univerzite v Bologni v Taliansku poznamenal, že za obdobie mnohých rokov „počet ohlásených krádeží a počet osôb, ktoré z nich boli usvedčené, mali opačný trend“. Poznamenal tiež, že „počet usvedčení v pomere k celkovému počtu ohlásených krádeží prudko klesol z 50 na 0,7 percenta“.

Smutné, ale pravdivé sú slová diela The New Encyclopædia Britannica: „Zdá sa, že rastúca zločinnosť je charakteristickým znakom všetkých moderných industrializovaných spoločností, a nemožno poukázať na žiaden vývoj zákona alebo penológie, ktorý by mal na tento problém významný vplyv... Nie je dôvod predpokladať, že v modernej urbanizovanej spoločnosti, v ktorej sú dominantnými hodnotami ekonomický rast a osobný úspech, nebude miera zločinnosti aj naďalej stúpať.“

Je tento názor príliš negatívny?

Je však situácia naozaj až taká zlá? Vari neprichádzajú z niektorých miest správy o poklese zločinnosti? Áno, je to tak, ale štatistiky môžu byť zavádzajúce. Napríklad keď bol na Filipínach uvedený do platnosti úradný zákaz nosenia strelných zbraní, objavila sa správa, že zločinnosť poklesla o 20 percent. Ale časopis Asiaweek vysvetlil, že jeden vládny úradník je presvedčený, že zlodeji áut a bankoví lupiči prestali kradnúť autá a vykrádať banky a „presedlali na únosy ľudí“. Menej bankových lúpeží a krádeží áut síce spôsobilo pokles celkového počtu zločinov, ale tento pokles stratil mnoho zo svojho významu vzhľadom na štvornásobný vzrast počtu únosov!

O situácii v Maďarsku časopis HVG napísal: „V porovnaní s prvou polovicou roku 1993 počet zločinov klesol o 6,2 percenta. Polícia však zabudla uviesť, že tento pokles... nastal hlavne vďaka administratívnym zmenám.“ Peňažná hodnota, od ktorej boli prípady krádeží, podvodov alebo vandalizmu registrované v predchádzajúcom období, bola zvýšená o 250 percent. A tak majetkové zločiny, pri ktorých výška škody bola pod touto úrovňou, sa už neregistrujú. No a keďže majetkové zločiny tvoria tri štvrtiny všetkých zločinov spáchaných v tejto krajine, pokles zločinnosti bol sotva skutočný.

Dopracovať sa k presným údajom o počte zločinov je nesporne náročné. Jednou z príčin je skutočnosť, že mnoho zločinov — v niektorých kategóriách možno až 90 percent — zostáva neohlásených. Avšak dohadovať sa o tom, či zločinnosti ubúda alebo pribúda, v skutočnosti nie je podstatné. Ľudia túžia po tom, aby bola zločinnosť odstránená, a nie iba zredukovaná.

Vlády sa o to usilujú

Jeden prieskum Spojených národov z roku 1990 odhalil, že rozvinutejšie krajiny vydávajú na boj proti zločinnosti priemerne 2 až 3 percentá svojho ročného rozpočtu, kým rozvojové krajiny vydávajú ešte viac, priemerne 9 až 14 percent. Na niektorých miestach hrá hlavnú úlohu zvyšovanie počtu členov policajných síl a ich lepšie vybavenie. Ale výsledky sú sporné. Niektorí maďarskí občania sa sťažujú: „Nikdy nie je dosť policajtov na chytanie zločincov, ale vždy je ich dosť na chytanie tých, čo sa dopustili dopravného priestupku.“

Mnohé vlády v poslednom čase uznali za potrebné schváliť prísnejšie zákony o zločinnosti. Napríklad, keďže „únosy sú na vzostupe v celej Latinskej Amerike“, hovorí časopis Time, tamojšie vlády na to odpovedali zákonmi, ktoré sú „prísne i neúčinné zároveň... Schvaľovanie zákonov je totiž jedna vec,“ pripúšťa tento časopis, „ich uplatňovanie je druhá vec.“

Odhaduje sa, že vo Veľkej Británii existovalo v roku 1992 viac ako 100 000 programov takzvaných občianskych hliadok, ktoré zabezpečovali ochranu najmenej štyrom miliónom domácností. Podobné programy boli zavedené v Austrálii v polovici osemdesiatych rokov. Ich cieľom je — ako hovorí Austrálsky inštitút kriminológie — redukovať zločinnosť „zvyšovaním uvedomelosti občanov v otázkach verejnej bezpečnosti, zlepšovaním postojov a správania obyvateľov v súvislosti s ohlasovaním zločinov a podozrivých udalostí v susedstve a znižovaním miery bezbrannosti voči zločinu pomocou označovania majetku a inštalovania účinných bezpečnostných zariadení.“

Na niektorých miestach sa používa aj televízia s uzavretým okruhom na prepojenie policajných staníc s budovami obchodných spoločností. Polícia, banky a obchody používajú videokamery ako prostriedky na odstrašovanie zločincov alebo ako nástroj na identifikáciu priestupníkov zákona.

V Nigérii má polícia kontrolné stanovištia na diaľniciach v snahe dochytiť lupičov a zlodejov áut. Vláda ustanovila špeciálnu komisiu na kontrolu obchodných praktík, aby bojovala proti podvodom. Výbory pre vzťahy medzi políciou a verejnosťou, ktoré sú tvorené zástupcami komunít, informujú políciu o kriminálnej činnosti a o ľuďoch pochybného charakteru.

Návštevníci Filipín si môžu všimnúť, že domácnosti vo všeobecnosti nie sú ponechané bez dozoru a že mnohí ľudia majú strážnych psov. Obchodníci zamestnávajú súkromných strážnikov, aby chránili svoje podniky. Bezpečnostné zariadenia proti kradnutiu áut sa veľmi dobre predávajú. Ľudia, ktorí si to môžu dovoliť, sa sťahujú do obytných komplexov neprístupných verejnosti, ktoré sú prísne chránené.

Londýnske noviny The Independent uviedli takýto komentár: „Ako dôvera vo vládu zákona upadá, občania si v rastúcom počte prípadov organizujú vlastný systém obrany svojich komunít.“ A stále viac ľudí sa ozbrojuje. Odhaduje sa napríklad, že v Spojených štátoch každá druhá domácnosť vlastní aspoň jednu strelnú zbraň.

Vlády stále vyvíjajú nové metódy boja proti zločinnosti. Ale V. Vsevolodov z Akadémie vnútorných záležitostí na Ukrajine poukazuje na to, že podľa zdrojov OSN je talentovaných ľudí, ktorí vynachádzajú „unikátne spôsoby zločineckej činnosti“, tak veľa, že „školenie pracovníkov na presadzovanie zákona“ s nimi nemôže držať krok. Prezieraví zločinci tiež „prepierajú“ obrovské sumy peňazí tým, že ich investujú opäť do obchodnej sféry a do sféry sociálnych služieb, a tak splývajú so spoločnosťou a „zaisťujú si vysoké postavenie v spoločnosti“.

Strata dôvery

Stále väčší počet ľudí v niektorých krajinách dokonca začína veriť, že samotná vláda prispieva k tomuto problému. Časopis Asiaweek citoval vedúceho jednej protizločineckej jednotky: „Približne 90 % všetkých podozrivých, ktorých zatýkame, tvoria príslušníci policajných alebo vojenských jednotiek.“ Či už je to pravda alebo nie, správy, ako je táto, podnietili jedného zákonodarcu k takémuto komentáru: „Ak tí, ktorí sa prísahou zaviazali, že sa budú zastávať zákona, sú sami priestupníkmi zákona, potom je naša spoločnosť vo vážnych ťažkostiach.“

Korupčné aféry, do ktorých boli zapletení aj vysokí úradníci, otriasajú vládami v rôznych častiach sveta, čo ešte viac podkopáva dôveru občanov. Okrem toho, že ľudia stratili vieru v schopnosť vlád potlačiť zločinnosť, teraz pochybujú aj o ich rozhodnutí to urobiť. Istý pedagóg sa spýtal: „Ako môžu tieto autority teraz bojovať proti zločinnosti, keď samy sú až po krk v bahne zločinu?“

Vlády prichádzajú a odchádzajú, no zločinnosť zostáva. A predsa, čoskoro príde čas, keď zločinnosť už nebude!

[Obrázky na strane 7]

Prostriedky na odstrašovanie zločincov: kamera a monitor televízie s uzavretým okruhom, oceľová roleta a strážnik s vycvičeným psom

[Obrázok na strane 8]

Zločinnosť robí z ľudí väzňov vo vlastnom byte