Pôdu stále obrábajú koňmi

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

NIEKTORÝM sa môže zdať ťažké uveriť, že v tomto veku vyspelej technológie existujú farmári, ktorí pôdu stále obrábajú koňmi. Ale sú miesta, kde sa skupiny robustných ťažných koní používajú namiesto traktorov.

Iste, farmy sa už len zriedkavo obrábajú koňmi. Je však niečo, čo hovorí za používanie koní.

Použitie v poľnohospodárstve

Už oddávna sa kone používali na nosenie bremien i ako ťažné zvieratá. Sú spomenuté v kronikách Sumerov, Chetitov, Egypťanov i Číňanov. Ale celé stáročia sa v poľnohospodárstve používali len v obmedzenej miere. Bolo to preto, lebo o voloch sa hovorilo, že je lacnejšie ich živiť, a keď už ďalej nie sú schopné pracovať, môžu rodine poslúžiť ako potrava. Voly sú však pomalšie ako kone.

Asi v 19. storočí kôň prevládol v obrábaní zeme v mnohých západných krajinách. Jeden zdroj to sčasti pripisuje „vynájdeniu dômyselnejších farmárskych zariadení, lepšie prispôsobených rýchlej, vyrovnanej činnosti koňa ako pomalšie sa pohybujúcemu volovi“.

Po čase sa také plemená ako clydesdal v Škótsku, suffolk a shire v Anglicku a percheron najmä vo Francúzsku uplatnili v poľnohospodárskom živote. Tieto pomalé, ale silné kone boli krížené s ľahšími, aby sa tak vyšľachtil kôň s trochu menšou silou, ale s väčšou rýchlosťou. Takto špeciálne šľachtené zvieratá sa nazývali ťažné kone, čo poukazovalo na ich schopnosť ťahať ťažké náklady.

Kôň porovnávaný s traktorom

Je jasné, že nebol vyšľachtený nijaký kôň, ktorý by sa mohol vyrovnať ťahacej sile moderného traktora. Ale možno vás prekvapí, akú veľkú silu majú kone! V roku 1890 dva ťažné kone clydesdal utiahli plne naložený zabrzdený vagón! A v roku 1924 dvojica anglických koní shire predviedla rovnako pôsobivý výkon, keď dokázala utiahnuť asi 50 ton!

Ťažné kone sú aj inteligentné a iniciatívne. Napríklad skupinu koní, ktorá orie pole, netreba takmer vôbec riadiť, ak majú dobrého vodiaceho koňa. Vodiaci kôň povedie skupinu, vyorávajúc brázdu po celý deň. Predpokladá sa, že skupiny môžu vyorať výnimočne rovné riadky preto, že kone majú klapky na očiach a nemôžu sa pozerať dozadu, čo často majú vo zvyku ľudia, ktorí pracujú na traktore.

A navyše, pri žatve sú kone univerzálnejšie než traktor. Ich schopnosť otočiť sa presne o 90 stupňov — a keď je to potrebné, aj o 180 stupňov — znamená, že počas poľnohospodárskych prác nevynechajú žiadnu časť poľa.

Skupiny koní v činnosti

Pohľad na skupinu koní, ktorá reaguje na príkazy svojho pohoniča, je pôsobivý. Skupina je vycvičená, aby reagovala na konkrétne povely konkrétnym správaním, hoci sa používaný presný jazyk a vyjadrenia líšia podľa pohoniča. Kone si zvyknú na slovník a tón hlasu určitého pohoniča. Charakteristické hvizdnutie spolu s povzbudzujúcimi slovami pohoniča môžu byť pre kone signálom, aby sa pohli.

V Austrálii je kôň v skupine napravo (z pohľadu pohoniča) známy ako vonkajší kôň a kôň naľavo ako bližší kôň. Toto označenie pravdepodobne pochádza zo zvyku starých pohoničov, ktorí pri práci so skupinou obyčajne kráčali po ľavej strane.

Aké vzrušujúce je pozerať sa na rad desiatich koní, keď sa otáčajú o 90 stupňov, čím reagujú na povely pohoniča! Najbližší kôň musí urobiť malé krôčiky vzad, kým zvyšok skupiny okolo neho odpochoduje štvrť kruhu, aby sa otočili doľava. Keď sa majú otočiť doprava, vonkajší kôň musí urobiť malé krôčiky vzad. Tam, kde je suchšie podnebie, je dosť vzrušujúce pozorovať skupinu, ako mizne v oblaku prachu, a potom, keď je obrat dokončený, sa opäť objaví ako dupotajúca hradba konských tiel!

Každý kôň má svoje meno a reaguje naň podľa tónu hlasu pohoniča. Ak jeden kôň spomalí, ostrý, karhavý tón pri vyslovení jeho mena je obyčajne všetko, čo je potrebné. V začiatkoch výcviku sa kone často musia naučiť, že taký tón je sprevádzaný šľahnutím palicou či bičom. Keď sa to však raz naučia, tvrdšia disciplína je potrebná len zriedka, ak vôbec niekedy.

Typický pracovný deň

Farmár možno vstáva okolo piatej ráno, aby nakŕmil kone a sám sa naraňajkoval, kým sa kone kŕmia. Kone sa učia dobre sa napiť predtým, ako sa začne denná práca, lebo do obeda už piť nedostanú. Každého koňa pred zapriahaním vykefujú. Tým sa predchádza zápalom kože a je to pre ne príjemné. Kone sa obyčajne zhromaždia okolo a trpezlivo čakajú, kým na ne príde rad. Potom dostanú postroj a sú spoločne zapriahnuté. Toto všetko môže trvať hodinu alebo i viac; závisí to od veľkosti skupiny. Na jedlo uprostred dňa sa pre kone pripravujú aj nosné vrecká. Napokon, pohonič nie je jediný, kto si zaslúži prestávku na obed!

Skupina bez sťažovania sa namáhavo pracuje osem alebo desať hodín, a ak chomút a postroj dobre sadnú, kone nekončia deň s boľavými odretými plecami. Keď sa začne zvečerievať, človek i zviera sú šťastní, že mieria domov, aby sa v pokoji najedli, dostatočne napili a príjemne si odpočinuli.

Tí, ktorí stále obrábajú pôdu koňmi, môžu pohotovo povedať, že je to oveľa príjemnejšie ako celý deň počúvať hučanie strojov. Pokoj spôsobuje, že sa farmár cíti súčasťou krajiny. Pozornejšie si môže všímať stvorenie okolo seba — zvuk hrabajúcich vtákov, ako prezerajú čerstvo poprevracanú pôdu vo vyoraných brázdach; vôňu vlhkej trávy; praskanie námrazy, ako pluh reže zmrznutú zem v chladné ráno — drobné veci, ktoré zostávajú nepovšimnuté, keď je farmár bombardovaný hlukom traktora.

Je pravda, že traktory môžu pracovať 24 hodín denne, čo je pre kone nemožný výkon. Je tiež pravda, že traktory môžu obrobiť viac pôdy a potrebujú menšiu údržbu. Ale žiaden traktor nikdy nevytvoril rozkošného maličkého potomka, a to je len jedno z potešení, ktoré robia prácu s koňmi neporovnateľnou. Pohonič sa pri práci môže tešiť aj z „rozhovoru“ s koňmi. A ony odpovedajú svojou poslušnosťou, svojimi vztýčenými ušami, aby zachytili každé jeho slovo.

Farmárstvo je namáhavá a občas únavná práca. Avšak tí, ktorí stále orú polia starodávnym spôsobom, koňmi, môžu mať hodne radosti z takej úzkej spolupráce s týmito silnými, pracovitými zvieratami Božieho stvorenia.

[Obrázok na strane 26]

Kone môžu byť univerzálnejšie ako traktor