Hudba, drogy a alkohol boli mojím životom

MOJI rodičia sú domorodí Američania. Otec, ktorý pred štyrmi rokmi zomrel, bol Čipevaj z ostrova Sugar Island (Michigan, USA). Moja matka pochádza z kanadskej provincie Ontario a patrí k indiánskemu kmeňu Otavov a Odžibvov. Po otcovi som príslušníkom kmeňa čipevajských Indiánov v Sault Sainte Marie. Pod vplyvom katolíckej misie a internátnych škôl sme boli vychovávaní ako katolíci, čo znamenalo chodiť každú nedeľu na omšu.

Moje detstvo v indiánskej rezervácii bolo prosté a šťastné. Z pohľadu dieťaťa letá boli dlhé, pomalé a pokojné. Žili sme v odľahlej oblasti — v dome sme nemali tečúcu vodu ani toaletu a kúpali sme sa v jazere alebo v koryte. Naším ihriskom bola voľná príroda. Našimi hračkami boli kone, dobytok a iné zvieratá na farme. Niekedy som si želal, aby bol celý svet takýto navždy.

Problémy pri dospievaní

Keď som vyrastal a chodil do štátnej školy, navštevoval som rezerváciu len občas. Väčšinu času mi zaberala škola, šport a hudba. Ako teenagera šesťdesiatych rokov ma formoval duch tej doby. Keď som mal 13 rokov, súčasťou môjho života boli drogy a alkohol. Vtedy bolo v móde búriť sa proti spoločnosti a ja som nenávidel všetko, čoho sa spoločenský poriadok zastával. Nemohol som pochopiť, prečo si ľudia navzájom tak neľudsky ubližujú.

Približne v tom čase som dostal svoju prvú gitaru. Naša rodina bola rodinou hudobníkov. Otec bol klaviristom a vedel stepovať a jeho bratia tiež obľubovali hudbu. A keď sa otecko zišiel so strýkmi, takmer do rána sme hrali jigy a tancovali. Mal som to veľmi rád. Zakrátko som sa naučil hrať na gitare a pridal som sa k rockandrollovej kapele. Hrávali sme na školských večierkoch a pri iných príležitostiach. Tak som sa dostal do barov a nočných klubov, čo, samozrejme, znamenalo ešte viac alkoholu a drog. Marihuana a metamfetamín („rýchlik“) boli súčasťou môjho spôsobu života.

Vojenská služba vo Vietname

Keď som mal 19 rokov, bol som už ženatý a zakrátko som sa mal stať otcom. V tom istom čase som bol odvedený k americkému námorníctvu. To bolo na mňa priveľa. Aby som situáciu zvládol, 24 hodín denne som bol pod vplyvom drog a alkoholu.

Pridelili ma do výcvikového tábora odvedencov pre námorné vojsko v San Diegu (Kalifornia) a potom na ďalší pechotný výcvik na základni Camp Pendleton (Kalifornia). Stal som sa vyškoleným príslušníkom spojovacieho vojska. To bolo koncom roku 1969. No skutočná skúška mala ešte len prísť — služba vo Vietname. Tak som ako 19-ročný, niekoľko mesiacov po skončení strednej školy, stál na červenej pôde Vietnamu. Podobne ako mnohých domorodých Američanov k službe ma podnecovala láska k vlasti, a to aj napriek nespravodlivosti, ktorú na nás spoločnosť páchala ako na členoch menšiny.

Mojím prvým pridelením bola Prvá námorná letka blízko mesta Da Nang. Asi 50 mužov — v skutočnosti chlapcov — bolo zodpovedných za udržiavanie komunikačného systému pre vojenský tábor. Zodpovedali sme za oblasť od DMZ (demilitarizovanej zóny) medzi Severným a Južným Vietnamom až asi 80 kilometrov južne od Da Nangu.

V Da Nangu sa zhromažďovali utečenci a okolo mesta vyrastali štvrte z chatrčí. Bolo tam aj veľa sirotincov. Hlboko sa ma dotkol pohľad na malé deti, z ktorých mnohé boli zmrzačené. Pripadalo mi zvláštne, že to boli takmer samé dievčatá alebo len malí chlapci. Čoskoro som zistil, prečo je to tak. Chlapci, ktorí mali viac ako 11 rokov, bojovali vo vojne. Neskôr som stretol mladého vietnamského vojaka a opýtal som sa ho, koľko má rokov. „Štrnásť,“ znela odpoveď. Už tri roky bojoval vo vojne! To ma ohromilo. Pripomenulo mi to môjho 14-ročného brata, lenže môj brat nebol plne zamestnaný zabíjaním, ale dorasteneckou baseballovou ligou.

Počas mojej služby v námorníctve sa mi v mysli vynárali otázky, ktoré si vyžadovali odpoveď. Jedného večera som išiel do kostola, ktorý bol v našom tábore. Katolícky kaplán kázal o Ježišovi, pokoji a láske! Chcelo sa mi kričať. Jeho kázeň bola úplným protikladom všetkého, čo sa tam dialo. Po bohoslužbe som sa ho opýtal, ako môže ospravedlniť to, že je kresťanom a súčasne bojuje v tejto vojne. Jeho odpoveď? „Nuž, vojak, toto je predsa náš spôsob, ako bojujeme za Pána.“ Odišiel som a povedal som si, že s cirkvou nechcem mať nikdy viac nič spoločné.

Keď sa mi vojenská služba skončila, vedel som, že mám šťastie, že som nažive; no duševne a morálne som veľmi trpel. Denne počuť, vidieť a cítiť vojnu a smrť — to hlboko zapôsobilo na moju mladú myseľ a srdce. Hoci sa to stalo pred vyše 25 rokmi, zdá sa mi, že sú to spomienky z predchádzajúceho dňa.

Usilujem sa prispôsobiť životu v civile

Po návrate domov som sa zameral na svoju hudobnú kariéru. Môj súkromný život bol rozháraný — bol som ženatý a mal som dieťa, a stále som užíval veľké množstvo drog a veľa som pil. Vzťahy medzi manželkou a mnou sa vyostrili a výsledkom bol rozvod. To bolo azda najskľučujúcejšie obdobie môjho života. Začal som sa izolovať a hľadať útechu mimo domu, ako pstruh loviaci v odľahlých oblastiach Minnesoty a horného Michiganu.

Roku 1974 som sa presťahoval do Nashvillu (Tennessee) s úmyslom pokračovať v kariére hudobníka ako gitarista a spevák. Hrával som v mnohých nočných kluboch, vždy dúfajúc, že preniknem do hlavného hudobného prúdu. Bolo to však veľmi náročné — bolo tak veľa talentovaných gitaristov, a všetci sa snažili stať slávnymi hudobníkmi.

Avšak práve vtedy, keď som sa dostal do situácie, že sa veci naozaj začali obracať v môj prospech a pocítil som možnosť dosiahnuť úspech ako profesionál, stalo sa niečo, čo mnou otriaslo.

Nebezpečný spôsob života

Išiel som navštíviť starého známeho, s ktorým som obchodoval s drogami. Vo dverách ma privítal s brokovnicou. Časť tela mal v sadre a ústa mal zdrôtované, lebo mal zlomenú sánku. Rozprávajúc cez zaťaté zuby mi povedal, čo sa stalo. Zaplietol sa s drogovou mafiou v Nashville, o čom som nevedel, a zmizlo pritom veľké množstvo kokaínu. Drogoví baróni obvinili jeho. Poslali vymáhačov čiže gangstrov, aby ho zbili. Povedali, aby vrátil kokaín alebo zaplatil jeho predajnú hodnotu 20 000 dolárov. V nebezpečenstve nebol len on, ale aj jeho manželka a dieťa. Povedal mi, že nie je pre mňa bezpečné, aby ma s ním videli, a že by som asi mal odísť. Pochopil som to a odišiel som.

Po tomto incidente som sa trochu obával o svoj život. Bez toho, žeby som si to uvedomil, stal som sa súčasťou sveta, v ktorom vládne násilie. Väčšina ľudí, ktorých som v hudobných a drogových kruhoch poznal, nosila zbraň. Takmer som si aj ja kúpil na svoju ochranu revolver kalibru 0,38. Uvedomil som si, že čím viac sa dostávam do hlavného prúdu hudobného priemyslu, tým vyššiu cenu musím zaplatiť. Rozhodol som sa teda opustiť Nashville a plánoval som odísť do Brazílie študovať latinsko-americkú hudbu.

Veľa otázok, málo odpovedí

Napriek svojim negatívnym skúsenostiam s náboženstvom som pociťoval silnú túžbu uctievať Boha. A ešte stále som mal otázky, ktoré neboli zodpovedané. Začal som teda hľadať pravdu. Chodil som do rôznych nezávislých náboženských skupín, no moja nespokojnosť pretrvávala. Spomínam si na návštevu jedného kostola v Minnesote. Pastor skrátil kázeň, lebo futbalové mužstvo Minnesota Vikings hralo v ten deň zápas. Všetkých nás povzbudil, aby sme išli domov a modlili sa za víťazstvo Vikingov! Vstal som a odišiel. Plytké zmýšľanie, ktoré spája Boha s povrchnými športovými súťažami, ma dodnes zlostí.

Keď som pracoval v Duluthe (Minnesota), istý priateľ mi nechal v byte časopis Strážna veža. Prečítal som si v ňom rozbor 24. kapitoly Matúšovho evanjelia, a znelo to pravdivo. Podnietilo ma to zamyslieť sa: ‚Kto sú títo Jehovovi svedkovia? Kto je Jehova?‘ Odpovede som dostal až v roku 1975. Ten istý priateľ mi dal knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životua a Bibliu.

V ten večer som si knihu začal čítať. Už na konci prvej kapitoly som vedel, že som našiel pravdu. Bolo to tak, akoby mi niekto odstránil z mysle závoj. Prečítal som celú knihu a nasledujúci deň som išiel k susedom naproti, ktorí boli svedkami, a požiadal som ich, aby so mnou študovali Bibliu.

Vzdal som sa plánov odcestovať do Brazílie a začal som chodiť na zhromaždenia do sály Kráľovstva. S Jehovovou pomocou som skončil s drogami a alkoholom, oslobodiac sa tak po dvanástich rokoch závislosti. O niekoľko mesiacov som sa už zúčastňoval služby z domu do domu.

Stál som však pred jedným problémom. Nikdy som nemal stále zamestnanie a samotná myšlienka byť pripútaný k nejakému pevnému rozvrhu ma odpudzovala. Teraz som sa musel stať zodpovedným človekom, lebo do môjho života opäť vstúpila Debi. Chodil som s ňou už predtým; no išla študovať na vysokú školu, aby mohla byť učiteľkou, a ja som sa chcel stať hudobníkom. Teraz aj ona prijala biblickú pravdu a cítili sme k sebe náklonnosť. Zosobášili sme sa a v roku 1976 sme sa v meste Sault Sainte Marie (Ontario, Kanada) stali pokrstenými svedkami. Časom sme mali štyri deti — troch chlapcov a dievča.

Aby som sa mohol postarať o rodinu, otvoril som si obchod s hudobninami a vyučoval som džezovú improvizáciu a hru na gitare. Spravoval som aj malé nahrávacie štúdio a príležitostne som hrával v nočných kluboch. Potom sa mi prekvapivo naskytli príležitosti vrátiť sa na výslnie sveta profesionálnej hudby. Tri razy mi ponúkli sprevádzať na gitare slávnych umelcov nahrávajúcich platne. Bola to moja veľká šanca — v priebehu dvoch rokov už tretia. Dostal som ponuku odísť do Los Angeles (Kalifornia) a hrať v slávnej džezovej skupine. No vedel som, že by to znamenalo návrat k častému cestovaniu, koncertom a nahrávkam v štúdiu. Premýšľal som o tejto ponuke asi päť sekúnd a zdvorilo som povedal: „Nie, ďakujem.“ Už len spomienka na predošlý spôsob života s drogami, alkoholom a nebezpečenstvom hroziacim od gangstrov mi pomohla uvedomiť si, že to jednoducho nestojí za to. Môj nový kresťanský život s manželkou a deťmi znamená pre mňa oveľa viac.

Niekoľko rokov som pracoval ako televízny technik pre vzdelávacie a dokumentárne programy, ktoré vysielala televízna stanica PBS (Public Broadcasting Service). V mojej súčasnej práci koordinujem videokomunikáciu s rezerváciou Hopi pre istú univerzitu v severnej Arizone.

Vraciam sa späť k svojmu ľudu

Odvtedy, čo som sa oddal Jehovovi Bohu, prešlo dvadsať rokov. Dvadsať rokov trvá aj moje šťastné manželstvo. Debi, náš 19-ročný syn Dylan a 16-ročná dcéra Leslie slúžia celým časom. Dylan teraz slúži v tlačiarenskom farmárskom komplexe spoločnosti Watchtower vo Wallkille (New York). Naši dvaja mladší chlapci, 12-ročný Casey a 14-ročný Marshall, sa oddali Jehovovi a nedávno boli pokrstení.

Pred tromi rokmi sme prijali pozvanie presťahovať sa tam, kde je väčšia potreba kresťanských zvestovateľov, a prišli sme do mesta Keams Canyon (Arizona), aby sme slúžili navajským a hopijským Indiánom. Som starším v zbore. Je radosťou žiť opäť medzi domorodými Američanmi. Kontrast medzi tunajšou kultúrou a životnými podmienkami a typickými podmienkami amerického predmestia v nás vyvoláva pocit, akoby sme boli misionármi. Opustili sme veľký, pohodlný dom a prišli sme bývať sem — všetci šiesti — do oveľa menšieho mobilného domu. Život je tu ťažší. Veľa domov nemá vnútri inštaláciu a toaletu má iba vonku. Niektoré rodiny prekonávajú v zime veľké vzdialenosti iba preto, aby si zaobstarali drevo a uhlie. Voda sa čerpá zo spoločných studní. Mnohé cesty sú prašné a nie sú vyznačené na mape. Ako dieťa rezervácie som to všetko považoval za normálne. Teraz si moja rodina i ja uvedomujeme, koľko namáhavej práce a energie treba na to, aby sa urobili každodenné domáce práce nevyhnutné pre život.

I keď majú Indiáni v rezerváciách vlastnú správu, majú tie isté problémy, ktoré postihujú všetky vlády — vnútorné konflikty, protekcionárstvo, nedostatok finančných prostriedkov, sprenevery, ba i zločinnosť medzi úradníkmi a vodcami. Indiáni majú problémy s alkoholizmom, zneužívaním drog, nezamestnanosťou, domácim násilím, ako i problémy v manželstve a v rodine. Niektorí ešte stále obviňujú za svoju súčasnú situáciu bieleho muža, ale bieleho muža postihujú tie isté ťažkosti. No napriek nátlaku rodiny, priateľov a členov vlastného klanu mnohí domorodí Američania priaznivo reagujú na biblické vzdelávacie dielo Jehovových svedkov. Chápu, že priateľstvo s Bohom je hodné každej obete. Mnohí cestujú vyše 120 kilometrov tam a 120 kilometrov späť, aby sa dostali na kresťanské zhromaždenia. Sme šťastní, že sa delíme o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve s Navajmi a Hopijmi.

Teším sa na deň, keď Jehovovo panstvo ‚privedie skazu na tých, ktorí kazia zem‘ a keď bude celé poslušné ľudstvo žiť spolu v mieri a v súlade ako jedna zjednotená rodina. Vtedy bude život taký, ako som si to želal, keď som bol čipevajským chlapcom v Kanade. (Zjavenie 11:18; 21:1–4) — Rozprával Burton McKerchie.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 13]

Hľadal som odpovede na svoje otázky o Bohu

[Obrázky na strane 15]

Hore: Moja rodina, vľavo je navajský priateľ

Dole: Náš mobilný dom blízko sály Kráľovstva