Siať so slzami, žať s radosťou

„UŽITE si dôchodok v slnečnom Španielsku!“ Milióny Európanov sa chopili tejto lákavej ponuky a presťahovali sa tam. Keď som mal 59 rokov, aj ja som sa rozhodol všetko predať a presťahovať sa z Anglicka do Španielska, ale ja som hľadal niečo viac než len slnko a voľný čas.

Rozhodol som sa ísť do Santiaga de Compostela — jedného z najdaždivejších miest Španielska — pretože mojím cieľom bolo slúžiť ako služobník celým časom, a nie oddychovať na slnku. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi ma okolnosti prinútili opustiť evanjelizačnú službu v Španielsku, kam som odišiel slúžiť, pretože tam bola väčšia potreba služby. Vždy bolo mojím zámerom vrátiť sa tam, a teraz sa mi to konečne podarilo.

Ale prispôsobovanie sa nebolo také jednoduché, ako som si myslel. Prvý mesiac bol strašný! Nepamätám sa, že by som bol niekedy v živote taký unavený. Býval som v päťposchodovom dome, kde nebol výťah. Každý deň som s námahou chodil kopcovitými ulicami Santiaga, vystupoval som nespočetnými schodišťami v snahe kázať dobré posolstvo čo najväčšiemu počtu ľudí. Po tomto vyčerpávajúcom mesiaci ma prepadli pochybnosti. Rozhodol som sa správne? Nie som proste príliš starý pre tento druh činnosti?

V ďalšom mesiaci som však spozoroval, že sa mi vracia sila. Bolo to skoro ako druhý dych u bežca na dlhé trate. V skutočnosti som vstúpil do jedného z najšťastnejších období svojho života. Po mnohých rokoch siatia plného sĺz som začal zažívať radosť zo žatvy. (Žalm 126:5) Dovoľte, aby som to vysvetlil.

Čas radosti

Spolu s manželkou Pat sme sa do Španielska presťahovali v roku 1961. V tom čase tu nebola služba Jehovových svedkov zákonne uznaná. Napriek tomu bolo naším kazateľským pridelením slnečné mesto Sevilla, kde sa nás na kazateľskom diele zúčastňovalo len asi 25.

Jedného dňa som sa v službe rozprával s Francúzom, ktorý líčil dom. Nasledujúci deň prišla k mojej manželke a ku mne jedna pani a spýtala sa, či sme sa predchádzajúci deň rozprávali s nejakým maliarom. Povedala, že to bol jej manžel Francisco. Tak presne jej nás opísal, že nás okamžite spoznala. „Teraz je doma, ak by ste ho chceli navštíviť,“ povedala nám.

Ihneď sme toto pozvanie prijali a onedlho s nami celá rodina študovala Bibliu. O nejaký čas sa Francisco z ekonomických dôvodov vrátil do Francúzska. Mali sme obavy. Stratí spojenie so svedkami? Avšak krátko po jeho odchode sme od neho dostali list, pri ktorom sme si vydýchli. Uviedol v ňom, že jeho nový šéf sa ho pýtal, koľko náboženstiev je v Španielsku.

„Nuž, sú dve, katolícke a protestantské,“ opatrne odpovedal Francisco. Keďže naše dielo stále nebolo legalizované, myslel si, že by nebolo múdre povedať viac.

„Ste si tým istý?“ spýtal sa ho šéf.

„Nuž, v skutočnosti sú tri,“ odpovedal Francisco, „a ja patrím k tomu tretiemu — k Jehovovým svedkom.“

„To je dobre,“ odpovedal jeho šéf. „Ja som služobný pomocník v tvojom zbore!“ Ešte v ten večer bol Francisco na zborovom zhromaždení Jehovových svedkov.

V roku 1963 sme boli zo Sevilly preradení do Valencie a krátko nato do Barcelony. Tam som dostal školenie, aby som mohol slúžiť ako cestujúci služobník. Potom sme boli poslaní späť do Valencie, aby sme slúžili v krajskej službe v tej oblasti. Ale po niekoľkých rokoch na tomto nádhernom poli činnosti začala mať Pat problémy s udržiavaním rovnováhy. Čoskoro jej robilo problém chodiť. Začal sa teda čas, keď sme ‚siali so slzami‘. — Žalm 126:5.

Čas sĺz

Neochotne sme opustili Španielsko, aby sme v Anglicku vyhľadali lekársku pomoc. A príčina Patiných príznakov? Roztrúsená skleróza, degeneračná choroba, ktorá človeka postupne viac a viac ničí. Po čase môže pre vedľajšie účinky a sprievodné ťažkosti nastať smrť.

Prežívali sme veľmi ťažké obdobie, v ktorom sme museli život prispôsobiť tejto chorobe a naučiť sa s ňou žiť. Ale z toho všetkého sme sa poučili o pravdivosti žalmistových slov: „Sám Jehova ho bude podporovať [každého, kto si počína ohľaduplne voči poníženému] na lôžku v jeho chorobe.“ — Žalm 41:3.

V priebehu asi desiatich rokov sme sa sťahovali z jedného domu do druhého. Pat bola veľmi citlivá na hluk, a tak sme sa snažili nájsť pre ňu nejaké ideálne miesto na bývanie — no nakoniec sme zistili, že je to nemožné. Pat si musela zvyknúť na používanie vozíka. Hoci mohla variť a vykonávať mnoho ďalších prác, bola veľmi skľúčená, pretože nebola dosť pohyblivá. Keďže kedysi bola veľmi aktívna, táto fyzická neschopnosť bola pre ňu stále zdrojom citových stresov.

Sila so slzami

Naučil som sa, ako pomôcť Pat vstať, sadnúť si, obliecť sa, umyť sa, dostať sa do postele a z postele. Pravidelné navštevovanie kresťanských zhromaždení bolo skutočným problémom. Príprava na ne si vyžadovala veľké úsilie. Ale vedeli sme, že jediný spôsob, ako sa udržať duchovne silní, je stretávať sa s našimi kresťanskými bratmi.

Jedenásť rokov som sa o Pat staral doma, pričom cez deň som pracoval ako projektant. Napokon sme si uvedomili, že pre jej zhoršujúci sa zdravotný stav potrebuje odbornú starostlivosť, ktorú som jej nebol schopný poskytnúť. A tak bola cez týždeň v nemocnici a cez víkend som sa o ňu staral doma.

Každú nedeľu po obede som vzal Pat na verejné zhromaždenie a na štúdium Strážnej veže, čo boli v tom čase jediné zhromaždenia, ktorých sa mohla zúčastňovať. Potom som ju vzal späť do nemocnice. Takýto rozvrh bol pre mňa veľmi vyčerpávajúci, ale bol užitočný, pretože udržiaval Pat duchovne silnou. Niekedy som uvažoval, ako dlho to budem môcť vydržať, ale Jehova mi dal silu pokračovať. Každú sobotu ráno, predtým než som vyzdvihol Pat z nemocnice, som viedol skupinu do kazateľskej služby. Zistil som, že v tomto traumatickom čase mi môj kresťanský spôsob života pomohol pokračovať ďalej.

Medzitým Pat robila v kázaní dobrého posolstva, čo mohla. V nemocnici začala dve biblické štúdiá so zdravotnými sestrami, ktoré sa o ňu starali. Jedna, ktorá sa volala Hazel, napredovala ďalej a oddala sa Jehovovi. Žiaľ, Pat sa nemohla zúčastniť na Hazelinom krste, pretože krátko predtým, 8. júla 1987, zomrela.

Patina smrť bola časom tak úľavy, ako aj žiaľu. Bolo úľavou vidieť koniec jej utrpenia, ale cítil som hlboký žiaľ nad stratou svojej spoločníčky. Jej smrť vo mne zanechala obrovskú prázdnotu.

Opäť radosť

Hoci sa to môže zdať čudné, spolu s Pat sme sa rozhodli, čo budem robiť ďalej. Keďže sme obaja vedeli, že jej život sa blíži ku koncu, rozprávali sme sa o tom, ako by som mohol po jej smrti čo najlepšie slúžiť Jehovovi. Naším spoločným rozhodnutím bolo, že by som sa mal vrátiť späť do Španielska k práci, ktorú sme boli prinútení opustiť.

Tri mesiace po Patinej smrti som odcestoval do kancelárie odbočky Jehovových svedkov v Španielsku, aby som zistil, kde by som mohol najlepšie slúžiť. Dostal som pridelenie ako zvláštny priekopník a bol som pridelený do starobylého daždivého mesta Santiago de Compostela.

Onedlho som dostal správu z kancelárie odbočky s adresou človeka zaujímajúceho sa o pravdu, ktorý sa volal Maximino. Po tom, čo som sa ho tri týždne pokúšal nájsť doma, som sa s ním napokon stretol. Maximino, ktorý upratoval v miestnej nemocnici, dostal traktát Život v pokojnom novom svete a potom požiadal o knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji.a Keď som ho navštívil, mal túto knihu už trikrát prečítanú. Ospravedlnil sa, že Bibliu veľa nečítal — ‚starú časť‘ mal prečítanú len raz a ‚novú časť‘ dvakrát. To všetko prečítal, kým čakal na niekoho, kto ho navštívi.

Povedal mi tiež, že išiel do sály Kráľovstva s úmyslom zúčastniť sa na jednom z našich zhromaždení. No keďže bol veľmi plachý, nevošiel na miesto zhromaždenia. Začal som s ním biblické štúdium a v tom istom týždni sa zúčastnil na zhromaždeniach. Dychtivo prijímal pravdu, ale mal skutočný problém s bojom proti závislosti od tabaku. S Jehovovou pomocou sa napokon dokázal vzdať fajčiarskeho návyku a teraz je pokrsteným svedkom.

Ďalšia radosť, ďalšie slzy

Len rok po mojom návrate do Španielska som dostal ponuku, aby som opäť slúžil ako cestujúci dozorca. Ale predtým než som prijal toto pridelenie, nastal v mojom živote nečakaný obrat. Stretol som priekopníčku, ktorá sa volala Paquita a slúžila blízko Santiaga. Bola vdova a v službe celým časom strávila mnoho rokov. Čoskoro sme zistili, že máme veľa spoločného. V roku 1990, len šesť mesiacov po tom, čo som začal s krajskou službou, sme sa zosobášili — opäť radosť.

Paquita podobne ako ja ‚siala so slzami‘. Jej prvé pridelenie zvláštnej priekopníčky bolo poznačené tragédiou. Pri prevážaní nábytku do Orense, nového domova, jej manžel zomrel pri dopravnej nehode — približujúci sa kamión prešiel do jeho jazdného pruhu. Paquita a jej desaťročná dcéra už boli v Orense, keď dostali správu o jeho smrti. Napriek tejto hroznej strate Paquita začala svoje pridelenie podľa plánu, dva dni po pohrebe.

Paquita pokračovala v službe celým časom niekoľko rokov. Vtedy ju opäť postihla tragédia. Ďalšia dopravná nehoda vzala život jej dcére, ktorá mala vtedy 23 rokov. Bolesť bola veľká a čas trápenia sa predĺžil. Tak ako predtým, jej kresťanský spôsob života a podpora, ktorú dostala od spolukresťanov, boli rozhodujúce pri jej zotavovaní. S Paquitou som sa zoznámil v roku 1989, len dva roky po smrti jej dcéry.

Od našej svadby v roku 1990 sme slúžili v krajskej službe v Španielsku. Hoci bolo týchto niekoľko posledných rokov jedným z najuspokojujúcejších období nášho života, neľutujeme, že sme prežili skúšky. Sme presvedčení, že nás formovali pozitívnym spôsobom. — Jakub 1:2–4.

Poučenie, ktoré som získal

Myslím si, že aj tie najtvrdšie skúšky majú pozitívne stránky, pretože sme nimi poučovaní. Predovšetkým ma skúšky naučili, aká dôležitá je empatia, vlastnosť, ktorú kresťanský dozorca veľmi potrebuje. Nedávno som sa napríklad rozprával s kresťanským bratom, ktorý má invalidného syna. Veľmi dobre som vedel, aké veľké úsilie vynakladá každý týždeň, keď berie svojho syna na všetky zhromaždenia. Po našom rozhovore mi poďakoval a povedal, že to bolo prvýkrát, keď niekto skutočne chápal ťažkosti, ktorým čelí spolu s manželkou.

Ďalším dôležitým poučením, ktoré som získal, bolo spoliehať sa na Jehovu. Keď všetko ide dobre, možno máme sklon spoliehať sa na vlastnú silu a schopnosti. Keď však ťažké skúšky pokračujú rok čo rok a vlastnou silou si s nimi nedokážete poradiť, naučíte sa opierať o Jehovu. (Žalm 55:22) Božia pomocná ruka mi umožnila pokračovať.

To samozrejme neznamená, že všetko išlo vždy hladko. Musím priznať, že počas choroby mojej prvej manželky som sa niekedy hneval a moja situácia ma skľučovala, najmä keď som bol unavený. Potom som sa za svoje pocity cítil vinný. Rozprával som sa o tom s jedným súcitným starším, ktorý mal v liečení pacientov s dlhotrvajúcimi chorobami profesionálne skúsenosti. Uistil ma, že som si v rámci svojich možností počínal dobre a že pre nedokonalých ľudí je normálne dopúšťať sa v tomto smere chýb, keď čelia dlhotrvajúcemu citovému napätiu.

Hoci sa spolu s Paquitou nesmierne tešíme z našej služby celým časom, nemyslím si, že budeme niekedy považovať naše požehnania za samozrejmé. Jehova nás mnohými spôsobmi odmenil a dal nám uspokojujúcu prácu, ktorú môžeme robiť spoločne. Veľa rokov sme obaja siali so slzami, ale teraz vďaka Jehovovi žneme s radostným volaním. — Rozprával Raymond Kirkup.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Spolu s Paquitou sa tešíme zo služby