Tasmánia — malý ostrov, nezvyčajný príbeh

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

„TEJTO krajine, keďže je prvou krajinou, na ktorú sme narazili v južných moriach a o ktorej nevie žiaden európsky národ, sme dali meno Anthoony van Diemenslandt na počesť [nášho] ctihodného generálneho guvernéra.“ To sú slová Holanďana Abela Tasmana, ktoré napísal 25. novembra 1642, deň po tom, čo zbadal ostrov Tasmánia, druhý najstarší austrálsky štát.a Tasman nevidel žiadnych ľudí, ale videl dym vzdialených ohňov a na blízkych stromoch zárezy vzdialené od seba 1,5 metra. Nech tieto zárezy urobil ktokoľvek, napísal Tasman, buď mal neobvyklý spôsob šplhania, alebo to bol obor! Zárezy boli skutočne urobené na šplhanie.

Potom sa zem van Diemena na 130 rokov vytratila z trás prieskumných moreplavcov, kým ju nenavštívil Francúz Marion du Fresne a Angličan Tobias Furneaux. Kapitán James Cook tam prišiel v roku 1777 a podobne ako du Fresne sa stretol so zvláštnymi ostrovanmi, aborigincami. Jeho návšteva však bola začiatkom tragédie. „Niektorým národom [Cook] otvoril cestu k civilizácii a náboženstvu,“ hovorí John West v diele The History of Tasmania, „[ale] pre túto rasu [aborigincov] bol poslom smrti.“ Čo viedlo k takému tragickému výsledku?

Tasmánia sa stáva „väznicou impéria“

Deportácia alebo vyhnanstvo bolo britským prostriedkom disciplinovania a Tasmánia sa stala jednou z britských trestaneckých kolónií. V rokoch 1803 až 1852 bolo pre rôzne zločiny — od ukradnutia modlitebnej knižky po znásilnenie — vypovedaných z Anglicka do Tasmánie okolo 67 500 mužov, žien, a dokonca detí — niektorých aj sedemročných. No väčšina trestancov pracovala pre usadlíkov alebo na vládnych projektoch. „Menej ako 10 percent... niekedy videlo trestaneckú osadu zvnútra,“ hovorí The Australian Encyclopaedia, „a mnohí, ktorí ju naozaj videli, tam boli len na krátky čas.“ Port Arthur na Tasmánskom polostrove bol hlavnou trestaneckou osadou, ale najhorší trestanci boli posielaní do Macquarie Harbour, ktorý sa uchoval v mysliach ľudí ako „zasvätený umeniu mučenia“. Vstup cez úžinu do prístavu dostal hrozivé pomenovanie Pekelné brány.

V knihe This Is Australia Dr. Rudolph Brasch hovorí o ďalšej dôležitej stránke vznikajúcej kolónie — o jej duchovnosti, vlastne o nedostatku duchovnosti. Píše: „Náboženstvo v Austrálii [samozrejme, vrátane Tasmánie] bolo od začiatku zanedbávané a ignorované a väčšinou používané a zneužívané vládnucou triedou na jej vlastný prospech. Kolónia bola založená bez modlitby a zdá sa, že prvá bohoslužba na austrálskej pôde bola neskorším nápadom.“ Zatiaľ čo puritáni v Severnej Amerike stavali kostoly, „prví usadlíci v južnom svete“, hovorí sa v diele The History of Tasmania, „svoj prvý kostol podpálili, aby unikli jeho nudnému navštevovaniu“.

Táto už vtedy chorá morálka bola ešte viac nakazená množstvom rumu. Pre civilistov a podobne i pre vojakov bol rum „istou cestou k bohatstvu“, hovorí historik John West.

Občas bol však nedostatok jedla. Počas týchto období slobodní trestanci a usadlíci používali pri love tej istej zveri, ktorú hľadali aj domorodci s kopijami, strelné zbrane. Pochopiteľne, napätie sa zväčšovalo. Teraz si predstavte, ako sa k tejto výbušnej zmesi pripája povýšenectvo bielej rasy, množstvo rumu a nezlučiteľné kultúrne rozdiely. Európania si vyznačili kolíkmi hranice a postavili si ploty; domorodci lovili a zbierali plody voľne. Stačila už len iskra.

Zánik pôvodných obyvateľov

Iskra preskočila v máji 1804. Ozbrojený oddiel mužov vedený poručíkom Moorom začal bezdôvodne strieľať na veľkú skupinu loviacich domorodcov, mužov, žien a detí — pričom mnohých zabil alebo zranil. Začala sa „čierna vojna“ — kopije a kamene kontra guľky.

Mnohí Európania sa od vraždenia domorodcov dištancovali. Guvernér Sir George Arthur bol taký zarmútený, že vyjadril ochotu urobiť všetko, aby ‚nahradil škody, ktoré vláda neúmyselne spôsobila domorodcom‘. Preto dal pokyny na ich „sústredenie“ a „scivilizovanie“. V kampani nazvanej „čierna čiara“ postupovalo okolo 2000 vojakov, usadlíkov a trestancov cez buš v snahe pochytať domorodcov a premiestniť ich inde, kde by sa im neubližovalo. Ale táto úloha sa skončila pokorujúcim neúspechom; chytili jednu ženu a chlapca. Potom George A. Robinson, popredný stúpenec Wesleyho, volil miernejší prístup a to fungovalo. Domorodci mu dôverovali a prijali jeho ponuku premiestniť sa na Flindersov ostrov severne od Tasmánie.

Marjorie Barnardová vo svojej knihe A History of Australia hovorí o tom, čo Robinson dosiahol: „Hoci si to sám pravdepodobne veľmi neuvedomoval, jeho zmierenie sa v skutočnosti prejavilo ako judášske. Nešťastní domorodci boli izolovaní na Flindersovom ostrove v Bassovom prielive s Robinsonom ako svojím ochrancom. Tu chradli a umierali.“ Tam, kde utíchla mušketa, prevzala úlohu nútená zmena spôsobu života a stravovania. Jeden zdroj hovorí, že „posledným pravým tasmánskym domorodcom bola Fanny Cochrane Smithová, ktorá zomrela v Hobarte v roku 1905“. Autority sa v tomto rozchádzajú. Niektorí poukazujú na Truganini, ženu, ktorá zomrela v Hobarte v roku 1876, iní na ženu, ktorá zomrela na Kengurom ostrove v roku 1888. Potomkovia tasmánskych domorodcov, miešanci, ešte žijú a majú dnes dobré podmienky. Táto správa bola pripísaná na nekončiaci sa zoznam hrubého zaobchádzania a vhodne sa nazýva „najväčšou štátnou tragédiou“. Navyše podčiarkuje biblickú pravdu, že „človek panoval nad človekom na jeho škodu“. — Kazateľ 8:9.

Viditeľné kontrasty Tasmánie

Dnes, pokým nenavštívite múzeum, knižnicu alebo zrúcaniny väzníc, sotva budete niečo vedieť o krste ohňom, ktorým prešiel tento krásny ostrov. Tasmánia je približne rovnako vzdialená od rovníka na juh, ako sú Rím, Sapporo a Boston od neho vzdialené na sever. A podobne ako po historickej, i po zemepisnej stránke je v Tasmánii mnoho ostrých kontrastov, hoci žiadne miesto na ostrove nie je od mora vzdialené viac ako 115 kilometrov.

Z celého územia Tasmánie zaberajú 44 percent lesy a 21 percent národný park. To je zriedkavý pomer! Podľa The Little Tassie Fact Book (Malá kniha faktov o Tasmánii) „západná Tasmánia, patriaca do svetového dedičstva, je jedným z posledných veľkých nenarušených území divočiny na svete v miernom pásme“. Jazerá zásobované dažďovou vodou a vodou z topiaceho sa snehu, rieky a vodopády — plné pstruhov — vyživujú lesy eufórií (Euphoria Tirucalli), eukalyptov a iných stromov čeľade myrtovitých, akácií, sasafrasov (Doryphora sassafras), stromov druhu Eucryphia lucida, fylokládov (Phyllocladus trichomanoides) a stromov druhu Dacrydium Franklinii, ak spomenieme iba niektoré. Nie div, že výhľad, ktorý umožňujú vysoko položené planiny stredozápadných náhorných plošín a štíty často pokryté snehom, láka milovníkov prírody, aby sem prišli opäť.

Ale ochrana „svetového dedičstva“ nebola presadená bez boja. A ľudia zaujímajúci sa o životné prostredie stále bojujú proti záujmom ťažobného a papierenského priemyslu a výroby elektrickej energie vo vodných elektrárňach. Mesačná krajina v okolí Queenstownu, baníckeho mesta, je silnou pripomienkou následkov bezohľadného využívania prírodných zdrojov.

Aj tamojšie zvieratá trpeli — obzvlášť vlkovec čiže tasmánsky tiger, žltohnedý vačkovec podobný psovi. Pre tmavé priečne pruhy na chrbte a zadku si vyslúžil meno tiger. Žiaľ, tento chudý, plachý mäsožravec dostával chuť na hydinu a ovce. V roku 1936 vyhynul, pretože bola vypísaná odmena za jeho zabitie.

Iný jedinečný tasmánsky vačkovec, tasmánsky diabol, je ďaleko od vyhynutia. Toto svalnaté 6- až 8-kilogramové zviera živiace sa zdochlinami dokáže za pomoci svojich silných čeľustí a zubov zjesť celú mŕtvu kenguru aj s lebkou.

Tasmánia je tiež známa krátkochvostým víchrovníkom tenkozobým čiže baraním vtákom. Keď tento vták opustí Tasmanovo more, prakticky obletí Pacifik a každý rok sa vráti na to isté piesočné hniezdisko — čo je výkon, ktorý je skutočne na česť jeho Projektanta a Tvorcu.

Blízko jeho nočných kolónií žije iný vták — vták, ktorý „lieta“ pod vodou — roztomilý jednokilogramový batôžtek kožušiny s malým zobákom, nazývaný tučniak modrý. Tento najmenší zo všetkých tučniakov je aj najhlučnejší! Jeho prejavy majú rôznu intenzitu, pričom niekedy jeho hlas a rýchle pohyby tela pôsobia vzrušene. Keď je párik naladený romanticky, môže dokonca predvádzať dueto, čím si potvrdzuje vzájomnú oddanosť. No je smutné, že mnohé z nich zabijú rybárske siete, olejové škvrny, predmety z umelej hmoty, ktoré mylne považujú za potravu, alebo psy a divé mačky.

Pokojnejšia stránka ostrova

Rozhliadnite sa na sever alebo na východ z okraja Centrálnej plošiny a uvidíte civilizovanejšiu tvár Tasmánie s obrábanými, čokoládovo sfarbenými poľami, kľukatými riekami a potokmi, alejami stromov a smaragdovými pastvinami, na mnohých miestach s ovcami a dobytkom. Levanduľové farmy blízko mesta Lilydale na severe, ktoré sú v januári v plnom kvete, dopĺňajú túto mozaiku vidieka pastelovou svetlofialovou farbou a vábivou vôňou.

Po oboch stranách rieky Derwent, nie veľmi ďaleko od jabloňových sadov, pre ktoré si Tasmánia vyslúžila pomenovanie Jabloňový ostrov, sa rozkladá hlavné mesto Hobart s počtom obyvateľov okolo 182 000. Jeho dominantou je obrovský pochmúrny vrch Wellington, vysoký 1270 metrov. V jasný deň poskytuje tento strážca, ktorý má často nasadenú snehovú čiapku, príležitosť vidieť mesto ležiace pod ním z vtáčej perspektívy. Mesto Hobart sa rozhodne veľmi zmenilo od roku 1803, keď sa poručík John Bowen a jeho 49-členná skupina vrátane 35 trestancov prvýkrát vylodili na brehu Risdonskej zátoky. Je pravda, že tu už nie sú plachty plachetníc a nepočuť už vŕzganie trámov, ale raz do roka usporadúvané náročné preteky jácht zo Sydney do Hobartu pripomínajú tie predošlé dni, keď sa lode s farebnými plachtami a aerodynamickými trupmi ženú pred pokrikujúcim davom priamo do srdca Hobartu.

Od krajiny prenasledovania k duchovnému raju

Geoffrey Butterworth, jeden z 2447 delegátov oblastného zjazdu Jehovových svedkov „Zbožná bázeň“, ktorý sa konal v roku 1994 v Launcestone, si spomína: „Pamätám si, keď v celej Tasmánii nebolo viac ako 40 svedkov.“ Teraz je tu asi 26 zborov a 23 sál Kráľovstva.

„Ale časy neboli vždy také priaznivé,“ dodáva Geoff. „Napríklad v roku 1938 Tom Kitto, Rod McVilly a ja sme nosili pútače, ktoré ohlasovali verejnú biblickú prednášku ‚Pozrite sa skutočnostiam do tváre‘. Bolo to bodavé odhaľovanie falošného náboženstva, vysielané z Londýna rozhlasom. Keď som sa pripájal k svojim spoločníkom, práve ich napadla skupina mladých. A polícia sa na to len pozerala! Bežal som im pomôcť a čoskoro som dostal úder. No jeden muž ma chytil zozadu za košeľu a ťahal ma preč. Ale nebil ma. Namiesto toho kričal: ‚Nechajte ich!‘ Potom mi potichu povedal: ‚Viem, aké je to byť prenasledovaný, kamarát, ja som Ír.‘“

Jehova požehnal týchto prvých priekopníkov, pretože teraz sa dobré posolstvo o Božom Kráľovstve dostáva do všetkých častí tohto ostrova, na ktorom žije 452 000 ľudí. Mnohí potomkovia niekdajších trestancov a aborigincov očakávajú, že opäť privítajú na očistenej zemi všetkých — čiernych aj bielych —, ktorí tak nespravodlivo zomreli v tých krutých raných dňoch, pretože Biblia sľubuje „vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých“. (Skutky 24:15) Táto náprava bude taká dôkladná, že „skoršie veci sa nebudú [ani] pripomínať“. — Izaiáš 65:17.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapy/obrázky na strane 25]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Hore: Vrch Cradle a jazero Dove

Vpravo hore: Tasmánsky diabol

Vpravo dole: Dažďový prales na juhozápade Tasmánie

Austrália

TASMÁNIA

[Prameň ilustrácií]

Tasmánsky diabol a mapa Tasmánie: Department of Tourism, Sport and Recreation – Tasmania; Mapa Austrálie: Mountain High Maps® Copyright © 1995 Digital Wisdom, Inc.