Ako vojna ničí deti

TEN boj, jeden z mnohých v občianskej vojne v Sierre Leone, sa odohral začiatkom roku 1995. Keď zbrane utíchli, štvorročná Tenneh, ktorej rodičia už vo vojne zomreli, bola ranená. V hlave za pravým okom jej uviazla guľka. Hrozilo nebezpečenstvo, že guľka spôsobí infekciu, tá sa rozšíri do mozgu a usmrtí ju.

O šestnásť mesiacov zariadili istí britskí manželia, aby Tenneh odletela na operáciu do Anglicka. Tím lekárov guľku odstránil a všetci sa tešili, že operácia sa podarila a mladý život bol zachránený. Túto radosť však kalilo vedomie, že Tenneh bola sirotou, na ktorú nikto nemal strieľať.

Zbrane, hlad a choroby

Hoci Tenneh zasiahla zablúdená guľka, čím ďalej tým viac detí nie je náhodnými obeťami, ale cieľom. Keď vypuknú etnické nepokoje, nestačí pozabíjať dospelých; deti nepriateľa sa považujú za budúcich nepriateľov. Roku 1994 jeden politický komentátor v rozhlasovom vysielaní v Rwande povedal: „Aby ste mohli vyhubiť veľké potkany, musíte pozabíjať malé.“

Väčšina detí, ktoré zomierajú vo vojnách, však nie je obeťou bômb či guliek, ale skôr hladu a chorôb. Napríklad vo vojnách v Afrike prišlo o život následkom nedostatku potravín a nedostatočných zdravotníckych služieb asi 20 ráz viac ľudí než vo vlastných bojoch. Prerušenie dodávky základných životných potrieb je vojnovou taktikou neľútostne uplatňovanou v dnešnej modernej dobe. Vojská posejú veľké plochy úrodnej zeme pozemnými mínami, zničia zásoby obilia a vodné systémy a skonfiškujú humanitnú pomoc. Zdemolujú zdravotnícke centrá a rozoženú zdravotnícky personál.

Takáto taktika najviac postihuje deti. Napríklad od roku 1980 do roku 1988 zomrelo počas vojny v Angole 330 000 a v Mozambiku 490 000 detí.

Bez domova, bez rodiny

Vo vojne sa veľa detí stáva sirotami, lebo rodičia prídu o život, ale stáva sa to aj preto, že rodiny sú rozptýlené. Na celom svete muselo zo svojich domovov utiecť pred hroziacim násilím asi 53 miliónov ľudí. To je asi jeden zo 115 obyvateľov zeme! Najmenej polovica z toho sú deti. V panike vznikajúcej pri úteku sú deti často oddelené od svojich rodičov.

Následkom konfliktu v Rwande bolo do konca roku 1994 asi 114 000 detí oddelených od svojich rodičov. Podľa prieskumu z roku 1995 každé piate dieťa v Angole zažilo to isté. Pre mnohé deti, najmä pre celkom malé deti, je trauma spôsobená tým, že nie sú s rodičmi, horšia než samotný vojnový rozruch.

Zabíjané pozemnými mínami

Na celom svete sa státisíce detí chodí von hrať, pásť dobytok, zbierať palivové drevo alebo sadiť plodiny a sú zabíjané vybuchujúcimi pozemnými mínami. Pozemné míny usmrtia mesačne 800 ľudí. V 64 krajinách je v zemi zakopaných dovedna asi 110 miliónov pozemných mín. Samotná Kambodža je posiata asi siedmimi miliónmi takých mín; na každé dieťa pripadajú dve.

Vyše 40 krajín vyrába asi 340 typov mín rôznych tvarov a farieb. Niektoré vyzerajú ako kamene, iné ako ananásy, ďalšie ako malé zelené motýle, ktoré sa ticho znášajú na zem z helikoptér bez toho, aby vybuchli. Správy ukazujú, že niektoré pozemné míny, navrhnuté tak, aby vyzerali ako hračky, boli umiestnené blízko škôl a ihrísk, kde ich nachádzajú ženy a deti.

Výroba protipechotnej míny stojí len asi tri doláre, no nájsť a zneškodniť mínu stojí od 300 do 1000 dolárov. Roku 1993 bolo odstránených asi 100 000 pozemných mín, ale dva milióny ďalších bolo položených. Všetky sú trpezlivými zabijakmi, ktorí nikdy nespia a nerozlišujú vojaka od dieťaťa, nepoznajú nijaké mierové zmluvy a zostávajú aktívne až 50 rokov.

V máji 1996, dva roky od rokovaní v Ženeve vo Švajčiarsku, sa medzinárodným vyjednávačom nepodarilo dosiahnuť globálny zákaz používania pozemných mín. Hoci používanie niektorých druhov mín vylúčili a ďalších obmedzili, o úplnom zákaze používania sa bude uvažovať opäť až na nasledujúcej konferencii, naplánovanej na rok 2001. Medzitým pozemné míny zabijú ďalších 50 000 ľudí a 80 000 zmrzačia. Mnohí z nich budú deti.

Mučenie a znásilňovanie

V nedávnych vojnách boli deti mučené buď preto, aby boli rodičia potrestaní, alebo preto, aby sa o rodičoch získali informácie. Niekedy, v atmosfére konfliktu naplnenej krutosťou, sú deti mučené bez príčiny, iba pre zábavu.

Sexuálne násilie vrátane znásilňovania je vo vojne bežné. V bojoch na Balkáne bolo súčasťou taktiky znásilniť dospievajúce dievčatá a donútiť ich vynosiť dieťa nepriateľa. Podobne v Rwande využívali vojaci znásilňovanie ako zbraň na ničenie rodinných pút. Pri niektorých útokoch bolo znásilnené takmer každé mladistvé dievča, ktoré tento útok prežilo. Veľa dievčat, ktoré otehotneli, bolo rodinami a komunitami odvrhnutých. Niektoré dievčatá svoje deti opustili, iné spáchali samovraždu.

Citová úzkosť

Deti často zažívajú cez vojnu strašnejšie veci, než sú najhoršie nočné mory mnohých dospelých. Napríklad v Sarajeve ukázal prieskum zahŕňajúci 1505 detí, že prakticky všetky zažili delostreleckú paľbu. Na vyše polovicu detí strieľali a dve tretiny sa ocitli v takej situácii, keď čakali, že budú zabité.

Jeden prieskum zahŕňajúci 3000 detí v Rwande odhalil, že 95 percent bolo počas tejto genocídy svedkom násilia a zabíjania a takmer 80 percent stratilo niektorých členov rodiny. Takmer jedna tretina detí bola svedkom znásilnenia alebo sexuálneho útoku a viac ako tretina detí videla, ako sa iné deti zúčastňujú zabíjania alebo bitiek. Také zážitky deformujú mladé mysle a srdcia. Jedna správa o traumatizovaných deťoch v bývalej Juhoslávii uviedla: „Spomienky na udalosti pretrvávajú... zapríčiňujú strašné nočné mory, každodenné neodbytné spomienky na traumatické udalosti, spôsobujú obavy, neistotu a zatrpknutosť.“ Po genocíde v Rwande jeden psychológ Národného traumatického centra oznámil: „K príznakom prejavujúcim sa u detí patria nočné mory, ťažkosti s koncentráciou, depresie a pocit beznádeje, čo sa týka budúcnosti.“

Ako možno deťom pomôcť?

Mnohí výskumníci sú presvedčení, že trauma sa nestratí, keď deti svoje city a spomienky dusia v sebe. Uzdravovanie sa často začína vtedy, keď dieťa čelí zlým spomienkam tak, že sa so súcitným a informovaným dospelým porozpráva o tom, čo sa stalo. „Boj je na polovicu vyhratý, keď sa nám podarí podnietiť utrápené deti, aby sa otvorili a voľne vyrozprávali,“ povedala istá sociálna pracovníčka v západnej Afrike.

Inou dôležitou pomocou v liečbe citovej bolesti je pevná jednota a podpora rodiny a komunity. Podobne ako všetky deti, aj obete vojny potrebujú lásku, porozumenie a súcit. Existuje však ozajstný dôvod veriť, že všetky deti majú nádej tešiť sa z radostnej budúcnosti?

[Rámček/obrázok na strane 8]

Vyzeralo to ako lopta

V Laose išlo jedno dievča s bratom pásť byvola. Dievča zbadalo v priekope niečo, čo vyzeralo ako lopta. Zodvihlo to a hodilo svojmu bratovi. Dopadlo to na zem, vybuchlo a na mieste brata zabilo.

[Rámček na strane 9]

Iba jedna z tisícov

Keď sa začali boje v tej časti Angoly, kde žila Maria, táto 12-ročná sirota bola znásilnená a otehotnela. Keď boje zosilneli, Maria utiekla a išla 300 kilometrov pešo do bezpečnej zóny, kde sa dostala do centra pre deti bez domova. Keďže bola taká mladá, pôrod sa začal predčasne a bol veľmi ťažký. Dieťa, ktoré sa narodilo, žilo iba dva týždne. O týždeň zomrela aj Maria. Maria je iba jedna z tisícov detí, ktoré boli v nedávnych vojnách mučené a znásilnené.

[Rámček/obrázok na strane 9]

Deformované mysle a srdcia

Prípad osemročnej Shabany z Indie jasne ukazuje, ako na deti často násilie zapôsobí. Videla, ako dav ubil jej otca na smrť a potom sťal matku. Jej myseľ a srdce otupeli, potláčajúc hrôzu a stratu. „Rodičia mi nechýbajú,“ hovorí monotónnym hlasom bez akejkoľvek známky citu. „Nemyslím na nich.“