Zoznámte sa s týmto vtákom s dlhými mihalnicami

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Južnej Afrike

„JE VIAC než možné, že ste nás ešte nikdy nestretli. Patríme medzi vtáky a veľa ľudí nás pozná ako zoborožky tmavé.

Okrem nášho nápadného vzhľadu by sme vás rady upozornili na niekoľko ďalších zaujímavostí o nás. Napríklad, čo do veľkosti sme takmer ako morky a podobne ako ony, ani my toho veľa nenalietame.

Svojím charakteristickým ťažkopádnym kolísavým krokom sa túlame po oblastiach strednej a juhovýchodnej Afriky. Ak nás niekedy stretnete, nemôžete nás nespoznať, keďže máme na hrdle typické svietivo červené kožné laloky, lysinky okolo očí a, samozrejme, úžasné dlhé mihalnice!

My zoborožky tmavé sa rozmnožujeme len veľmi pomaly — z jedného kuriatka vychováme mladého operenca priemerne len raz za šesť rokov. V období rozmnožovania mužská časť nášho rodu zabezpečí hojnosť suchého lístia na vystieľanie hniezd, ktoré si obyčajne staviame v dutinách stromov alebo skál. Potom zase ženská časť nášho rodu počas 40 dní starostlivo opatruje znášku vajec. Spolu s ostatnými členmi nášho rodinného klanu pobehujeme sem a tam, aby sme ‚budúcej matke‘ zabezpečili stály prísun červov, lariev a ďalších lahôdok. Všetci sme od radosti celí bez seba, keď tri mesiace po vyliahnutí mládež opustí hniezdo a pripojí sa k nášmu rodinnému klanu.

Naša cesta k dospelosti je pomalá — trvá nám to najmenej šesť rokov, kým dosiahneme úplnú dospelosť. A niektorým z nás to môže trvať ešte dlhšie, kým sa im podarí založiť si vlastnú rodinu. Prirodzene, skutočnosť, že žijeme dosť dlho (mnohé z nás žijú 30 rokov), nám dáva dostatok času na odovzdanie našich génov ďalším generáciám.

Ako vidíte, sme tvory orientované na rodinný život a tvoríme skupiny nie viac ako ôsmich vtákov žijúcich a pracujúcich spolu. Každá rodina pôsobí na území asi 100 štvorcových kilometrov v oblastiach afrických saván, lesov a pastvín. V niektorých častiach južnej Afriky sme však stratili až 70 percent nášho životného priestoru pre rozširovanie poľnohospodárstva a osídľovanie ľuďmi.

Svoj revír si chránime veľmi starostlivo a na jeho hraniciach pravidelne hliadkujeme. O svoju potravu — hady, larvy, korytnačky a hmyz — nie sme ochotné deliť sa, a to ani so zoborožkami z iných rodín. Pri svojej útočnosti v snahe odohnať votrelcov však niekedy samy zo seba urobíme hlupákov. Ako? Keď napríklad vidíme svoj vlastný obraz v okenných tabuliach, často na okno útočíme, považujúc obraz za nejakého votrelca. Je len prirodzené, že keď naším dlhým a tvrdým zobákom vrazíme do okna, okno sa rozbije. Pre množstvo rozbitých okien si už niektorí ľudia dali na okná pletivo, za čo sme, samozrejme, veľmi vďačné!

Nanešťastie, sú tu aj smrteľné nebezpečenstvá, ktoré nám robia starosti. Niektorí ľudia nás vytláčajú z nášho pôvodného životného prostredia. Ďalší na nás strieľajú z pušiek. Farmári často kladú otrávené návnady pre šakaly a iné zvieratá, ktoré považujú za nežiaduce. Ako však my máme vedieť, že tá návnada je otrávená? Niekedy farmári jed zakopávajú, zjavne preto, aby nás pred ním chránili. Ale pretože my si obyčajne potravu vyhrabávame svojimi dlhými zobákmi, často si takto v istom zmysle kopeme vlastný hrob, keď vyhrabeme otrávenú potravu.

Niektorí ľudia sa usilovne snažia chrániť nás pred týmito nebezpečenstvami. Dúfame, že neskončíme tak, ako skončil náš vtáčí kolega dront nelietavý maurícijský — vyhynutím. Kedykoľvek sa teda náhodou ocitnete v našom teritóriu a začujete naše hlboké volanie uu–uu-uuuuuu uu–uu–uuuuuu, určite nás vyhľadajte. Zažmurkáme na vás svojimi dlhými mihalnicami a privítame vás v kráľovstve zoborožky tmavej.“