Plienenie dažďových pralesov

KDE bolo, tam bolo, bol raz jeden smaragdovozelený pás, ktorý obopínal našu planétu. Tvorili ho stromy každého druhu a vinuli sa ním široké rieky.

Bola to ríša krásy a rozmanitosti, akoby obrovský prírodný skleník. Žila tam polovica všetkých druhov zvierat, vtákov a hmyzu sveta. No hoci to bola najbohatšia oblasť na zemi, bola zároveň veľmi zraniteľná — zraniteľnejšia, ako si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Tropický dažďový prales — tak ho dnes nazývame — sa zdal nezmerný a takmer nezničiteľný. Ale nezničiteľný nebol. Dažďový prales začal miznúť najprv z karibských ostrovov. Už v roku 1671 — desať rokov predtým ako vyhynul dront nelietavýa — pohltili plantáže cukrovej trstiny prales na ostrove Barbados. Ďalšie ostrovy v tejto oblasti zažili niečo podobné, akúsi predzvesť celosvetového trendu, ktorý sa v 20. storočí tak zrýchlil.

Dnes tropické dažďové pralesy pokrývajú iba 5 percent povrchu zeme, na rozdiel od 12 percent pred sto rokmi. A každý rok padne za obeť vytínaniu alebo spaľovaniu pralesná plocha 130 000 štvorcových kilometrov, čo je viac ako rozloha Anglicka. Táto desivá miera ničenia predstavuje hrozbu, že dažďový prales — spolu s jeho obyvateľmi — nakoniec postihne rovnaký osud, aký postihol dronta nelietavého. „Nemožno s istotou povedať, že prales zanikne do nejakého konkrétneho roku, ale ak sa situácia nezmení, potom prales určite zanikne,“ varuje Philip Fearnside, výskumník dažďového pralesa v Brazílii. Diana Jean Schemová publikovala v októbri minulého roku túto správu: „Údaje z posledných týždňov naznačujú, že vypaľovanie pralesa v Brazílii prerástlo v tomto roku do väčších rozmerov než v Indonézii, kde sa veľké mestá dusili pod pokrývkou dymu, ktorý sa rozšíril aj do ďalších krajín... Vypaľovanie v amazonskej oblasti vzrástlo podľa údajov zo satelitu o 28 percent v porovnaní s minulým rokom a údaje o odlesňovaní v roku 1994 — najnovšie dostupné — ukazujú 34-percentný nárast od roku 1991.“

„Stromy rastúce na púšti“

Prečo však pralesy, ktoré boli ešte pred sto rokmi takmer nedotknuté, dnes tak rýchlo zanikajú? Lesy mierneho pásma, ktoré pokrývajú 20 percent zemského povrchu, sa za posledných 50 rokov výraznejšie nezmenšili. Čo teda robí dažďové pralesy takými zraniteľnými? Odpoveď spočíva v ich jedinečnej povahe.

Arnold Newman v knihe Tropical Rainforest (Tropický dažďový prales) hovorí, že dažďový prales bol výstižne opísaný ako „stromy rastúce na púšti“. Vysvetľuje, že v niektorých častiach povodia Amazonky a na Borneu „veľké pralesy na naše prekvapenie rastú dokonca na takmer čistom bielom piesku“. A hoci väčšina dažďových pralesov možno nerastie na piesku, podklad skoro všetkých pralesov tvorí veľmi neúrodná a veľmi tenká povrchová vrstva pôdy. Hoci povrchová vrstva pôdy v lese mierneho pásma môže byť až 2 metre hrubá, v dažďovom pralese zriedka presahuje hrúbku 5 centimetrov. Ako sa však môže tejto najbujnejšej vegetácii na zemi dariť v takom neúrodnom prostredí?

Rozuzlenie tejto záhady našli vedci v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch nášho storočia. Zistili, že prales sa doslova živí sám sebou. Väčšina výživných látok, ktoré rastliny potrebujú, pochádza z organickej hmoty vrstvy napadaných listov a haluzí, ktorá pokrýva pôdu pralesa a ktorú — vďaka stálemu teplu a vlhkosti — rýchlo rozkladajú termity, huby a iné organizmy. Nič nevyjde navnivoč; všetko je recyklované. Prostredníctvom transpirácie a odparovania z „baldachýnu“ horných vrstiev môže dažďový prales recyklovať až 75 percent vody z dažďových zrážok. Oblaky, ktoré pri tomto procese vznikajú, potom prales opäť zavlažujú.

No tento podivuhodný systém má aj svoju Achillovu pätu. Ak ho poškodíte príliš, nedokáže sa uzdraviť. Vyrúbte malú časť dažďového pralesa a za niekoľko rokov sa obnoví; no zrovnajte so zemou veľkú plochu pralesa a už nikdy sa z toho nemusí spamätať. Silné dažde odplavia výživné látky a horúce slnko spáli tenučkú povrchovú vrstvu pôdy natoľko, že nakoniec tam bude rásť podradná tráva.

Pôda, stavebné drevo a hamburgery

Rozvojovým krajinám chudobným na poľnohospodársku pôdu sa tieto obrovské plochy nedotknutého pralesa javia ako stvorené na využitie. „Jednoduchým“ riešením bolo povzbudiť chudobných roľníckych bezzemkov, aby vyrúbali časti pralesa a aby si vykolíkovali svoje podiely — niečo podobné ako osídlenie amerického Západu európskymi prisťahovalcami. Následky však boli katastrofálne tak pre prales, ako aj pre farmárov.

Bujný dažďový prales možno vyvoláva dojem, že v ňom bude rásť čokoľvek. No hneď ako sú stromy vyťaté, ilúzia bezhraničnej úrodnosti sa rýchlo vytráca. Victoria, Afričanka obrábajúca malý pozemok, ktorý jej rodina získala nedávno pri vytínaní pralesa, tento problém vysvetľuje:

„Môj svokor práve vyťal a vypálil tento pás pralesa, aby som mohla pestovať podzemnicu olejnú, kasavu a trochu banánov. Tento rok by som mala mať veľmi dobrú úrodu, ale o dva alebo o tri roky bude pôda vyčerpaná, a tak budeme musieť vyrúbať ďalší pás. Je to ťažká práca, ale je to jediný spôsob, ako môžeme prežiť.“

Na svete je najmenej 200 miliónov roľníkov živiacich sa rúbaním a vypaľovaním pralesa podobne ako Victoria a jej rodina! A tí majú na svedomí 60 percent z každoročne vyrúbanej plochy pralesa. A hoci by títo kočovní pestovatelia uprednostnili nejakú ľahšiu formu roľníctva, nemajú na výber. Tvárou v tvár každodennému boju o prežitie považujú ochranu dažďového pralesa za luxus, ktorý si proste nemôžu dovoliť.

Kým väčšina roľníkov vytína prales preto, aby mohli pestovať poľnohospodárske plodiny, iní to robia preto, aby získali pastviny. V dažďových pralesoch Strednej a Južnej Ameriky je chov dobytka ďalšou významnou príčinou odlesňovania. Hovädzie mäso z tohto dobytka obvykle skončí v Severnej Amerike, kde je v reštauráciách s rýchlym občerstvením veľký dopyt po lacnom mäse na hamburgery.

Chovatelia dobytka však spejú k tomu istému problému ako drobní roľníci. Pasienok, ktorý vzíde z popola dažďového pralesa, dokáže sýtiť dobytok sotva dlhšie ako päť rokov. Premieňať dažďový prales na hamburgery možno prináša niekoľkým ľuďom zisk, ale je to nepochybne jeden z najnehospodárnejších spôsobov výroby potravín, aké kedy ľudstvo vymyslelo.b

Ďalšou závažnou hrozbou pre dažďový prales je drevorubačstvo. To neznamená, že drevorubačstvo samo osebe ničí dažďový prales. Niektoré spoločnosti vytínajú niekoľko komerčne zaujímavých druhov stromov takým spôsobom, že prales sa z toho rýchlo zotaví. No dve tretiny z plochy 45 000 štvorcových kilometrov, ktorú ročne drevorubačské spoločnosti vyrúbu, sú natoľko vyrúbané, že iba jeden z piatich stromov pralesa zostáva nepoškodený.

„Desí ma pohľad na to, ako je taký úžasný prales ničený nekontrolovaným vytínaním,“ hovorí s povzdychom botanik Manuel Fidalgo. „Hoci je pravda, že vo vyrúbanej časti sa môžu ujať iné rastliny a stromy, predsa je tento nový porast iba druhoradým lesom — a navyše je oveľa chudobnejší na počet druhov. Potrvá to storočia alebo aj tisícročia, kým sa pôvodný prales zregeneruje.“

Drevorubačské spoločnosti urýchľujú ničenie pralesa aj iným spôsobom. Pastieri dobytka a kočovní roľníci vstupujú do pralesa najmä po cestách, ktoré tam vyrúbali drevorubači. Odpad, ktorý za sebou drevorubači zanechávajú, niekedy vedie k vzniku lesných požiarov, ktoré zničia ešte väčšiu časť pralesa, ako zničili drevorubači vytínaním. Na Borneu len jeden taký požiar v roku 1983 pohltil plochu jedného milióna hektárov pralesa.

Čo sa robí na ochranu pralesa?

Vzhľadom na tieto hrozby sa podnikajú isté kroky na ochranu zostávajúcich pralesov. Je to však gargantuovská úloha. Národné parky môžu chrániť len malé a izolované časti dažďového pralesa, no aj na území mnohých parkov stále pokračuje lov, drevorubačstvo a činnosť roľníkov živiacich sa vytínaním a vypaľovaním pralesa. Rozvojové krajiny nemajú dosť peňazí na spravovanie národných parkov.

Vlády sužované nedostatkom financií sa dajú ľahko zlákať medzinárodnými spoločnosťami k tomu, aby predávali právo na výrub stromov v pralesoch — v niektorých prípadoch je to jeden z mála dostupných národných zdrojov na splatenie zahraničných dlhov. A milióny kočovných roľníkov nemajú kam inam ísť, iba hlbšie a hlbšie do dažďového pralesa.

Je však ochrana dažďového pralesa až taká dôležitá, keď svet zápasí s toľkými problémami? O čo by sme prišli, keby pralesy zanikli?

[Poznámky pod čiarou]