Moja dlhá cesta od života a smrti v Kambodži

ROZPRÁVA WATHANA MEAS

PÍSAL sa rok 1974 a ja som bojoval v Kambodži proti Červeným Khmérom. Bol som dôstojníkom kambodžskej armády. V jednej bitke sme zajali vojaka, ktorý patril k Červeným Khmérom. To, čo mi povedal o plánoch Pol Pota do budúcnosti, zmenilo môj život. Začala sa moja dlhá cesta, jednak v doslovnom a jednak v duchovnom zmysle.a

Dovoľte mi však, aby som vám porozprával, ako sa moja odysea začala. Narodil som sa v roku 1945 v Phnompenhe, v krajine, ktorá sa v khmérskom jazyku nazýva Kampučia (Kambodža). Moja matka mala významné postavenie v tajnej polícii. Bola zvláštnou agentkou princa Norodoma Sihanuka, panovníka krajiny. Keďže zostala so mnou sama a bola veľmi zaneprázdnená, považovala si za povinnosť dať ma do budhistickej svätyne, kde som mal získať vzdelanie.

Moja budhistická minulosť

Ako osemročný som začal žiť u popredného budhistického mnícha. Odvtedy až do roku 1969 som istý čas trávil v chráme a istý čas doma. Mních, ktorému som slúžil, sa volal Chuon Nat a v tom čase bol najvýznamnejšou budhistickou autoritou v Kambodži. Istý čas som pracoval ako jeho tajomník a pomáhal som mu pri preklade budhistickej svätej knihy „Tri koše“ (Tipitaka, v sanskrte Tripitaka) zo starovekého indického jazyka do khmérčiny.

V roku 1964 som bol prijatý za mnícha a ako mních som slúžil až do roku 1969. Počas tohto obdobia ma znepokojovalo množstvo otázok, napríklad: Prečo je vo svete toľko utrpenia a ako sa začalo? Videl som, ako sa ľudia mnohými spôsobmi snažia zapáčiť svojim bohom, no nevedia, ako by bohovia mohli vyriešiť ich problémy. V budhistických spisoch som nenachádzal uspokojivú odpoveď a rovnako ju nenachádzali ani ostatní mnísi. Bol som taký sklamaný, že som sa rozhodol opustiť svätyňu a nebyť už mníchom.

Nakoniec som v roku 1971 vstúpil do kambodžskej armády. Asi v tom istom roku ma poslali do Vietnamu, a keďže som bol vzdelaný, povýšili ma do hodnosti podporučíka a pridelili do zvláštnych oddielov. Bojovali sme proti komunistickým Červeným Khmérom a vojskám Vietkongu.

Vojna a zmeny v Kambodži

Stal som sa drsným vojnovým veteránom. Zvykol som si vidieť smrť takmer denne. Sám som sa zúčastnil 157 bitiek. Raz sme boli vyše mesiaca hlboko v džungli obkľúčení Červenými Khmérmi. Viac než 700 mužov zomrelo. Prežilo asi 15 vojakov — bol som jedným z nich a bol som ranený. No vyviazol som živý.

Pri inej príležitosti sme v roku 1974 zajali vojaka, ktorý patril k Červeným Khmérom. Keď som ho vypočúval, povedal mi, že Pol Pot plánuje zlikvidovať všetkých vládnych úradníkov vrátane tých, ktorí slúžia v armáde. Povedal mi, aby som všetko nechal tak a utiekol. Ďalej mi poradil: „Ustavične si meň meno. Nepripusti, aby sa niekto dozvedel, kto vlastne si. Správaj sa ako neinformovaný a nevzdelaný človek. Nikomu nehovor o svojom predošlom živote.“ Keď som ho prepustil, aby sa vrátil domov, jeho výstraha mi zostala hlboko v mysli.

Nám vojakom povedali, že bojujeme za svoju vlasť, a my sme predsa zabíjali Kambodžanov. Červení Khméri, komunistická frakcia usilujúca sa o získanie moci, pochádzali z nášho národa. V skutočnosti väčšina z deviatich miliónov obyvateľov Kambodže sú Khméri, hoci väčšina z nich nepatrí k Červeným Khmérom. Nedávalo to žiaden zmysel. Zabíjali sme nevinných roľníkov, ktorí nemali zbrane a o vojnu sa nezaujímali.

Návrat z boja bol vždy srdcervúcim zážitkom. Boli tam manželky a deti, ktoré s úzkosťou čakali, či sa ich manžel alebo otec vráti. Mnohým som musel povedať, že členovia ich rodiny boli zabití. V takejto situácii mi porozumenie budhizmu neposkytovalo nijakú útechu.

Spomínam si, ako sa veci v Kambodži zmenili. Pred rokom 1970 bol v krajine relatívny pokoj a bezpečie. Väčšina ľudí nevlastnila zbraň; ak ste nemali povolenie, bolo to protizákonné. Lúpeže a krádeže sa vyskytovali zriedkavo. Ale keď sa povstaním Pol Pota a jeho oddielov začala občianska vojna, všetko sa zmenilo. Zbrane boli všade. Dokonca dvanásť- a trinásťroční chlapci prechádzali vojenským výcvikom a učili sa strieľať a zabíjať. Pol Potovi ľudia presvedčili niektoré deti, aby zabili vlastných rodičov. Jeho vojaci týmto deťom hovorili: „Keď milujete svoju vlasť, musíte nenávidieť svojich nepriateľov. Ak vaši rodičia pracujú pre vládu, sú našimi nepriateľmi a vy ich musíte zabiť — alebo budete zabití vy.“

Pol Pot a čistky

Roku 1975 Pol Pot vyhral vojnu a Kambodža sa stala komunistickou krajinou. Pol Pot začal likvidovať všetkých študentov, učiteľov, vládnych úradníkov a každého, kto mal vzdelanie. Keď ste nosili okuliare, mohli ste byť zabitý, lebo sa usudzovalo, že ste vzdelaný! Pol Potov režim prinútil väčšinu ľudí, aby sa vysťahovali z miest, a presídlil ich na vidiek, kde pracovali ako roľníci. Všetci sa museli rovnako obliekať. Museli sme pracovať 15 hodín denne bez dostatku jedla, bez lekárskej starostlivosti, bez oblečenia a spali sme 2 alebo 3 hodiny. Rozhodol som sa opustiť svoju vlasť skôr, než bude príliš neskoro.

Pamätal som si radu vojaka, ktorý patril k Červeným Khmérom. Zahodil som všetky fotografie, doklady a všetko, čo by ma mohlo prezradiť. Vykopal som jamu a niektoré svoje doklady som zahrabal. Potom som putoval na západ smerom k Thajsku. Bolo to nebezpečné. Musel som sa vyhýbať cestným zátarasám a byť skutočne opatrný počas hodín, keď platil zákaz vychádzania, lebo cestovať mohli iba vojaci Červených Khmérov, ktorí mali úradné povolenie.

Išiel som do jednej oblasti a nejaký čas som tam žil u priateľa. Potom Červení Khméri presídlili všetkých obyvateľov do inej oblasti. Začali zabíjať učiteľov a lekárov. Unikol som aj s troma priateľmi. Skryli sme sa v džungli a jedli sme ovocie, ktoré sme našli na stromoch. Napokon som prišiel do dedinky v provincii Battambang, v ktorej žil jeden môj priateľ. Na moje prekvapenie som tam našiel aj bývalého vojaka, ktorý mi poradil, ako uniknúť! Keďže som ho pustil na slobodu, skrýval ma tri mesiace v jame. Istému dieťaťu nariadil, aby mi nosilo jedlo, ale aby sa nepozeralo do jamy.

Časom som mohol utiecť a našiel som aj svoju matku, tetu a sestru, ktoré boli tiež na úteku smerom k hraniciam Thajska. Bolo to pre mňa smutné obdobie. Matka bola chorá a napokon v utečeneckom tábore zomrela na chorobu a nedostatok jedla. No v mojom živote sa predsa len objavil lúč svetla a nádeje. Zoznámil som sa so Sopheap Um, ženou, ktorá sa stala mojou manželkou. Spoločne s mojou tetou a sestrou sme cez thajské hranice utiekli do utečeneckého tábora OSN v Thajsku. Naša rodina zaplatila počas občianskej vojny v Kambodži vysokú cenu. Stratili sme 18 členov rodiny vrátane môjho brata a švagrinej.

Nový život v Spojených štátoch

V utečeneckom tábore si overili našu minulosť a OSN sa snažila nájsť pre nás sponzora, aby sme mohli odísť do Spojených štátov. Napokon sa to podarilo! Roku 1980 sme prišli do mesta St. Paul v Minnesote. Vedel som, že ak mám v tejto novej krajine uspieť, musím sa čo najrýchlejšie naučiť po anglicky. Môj sponzor ma poslal do školy na niekoľko mesiacov, hoci som mal študovať dlhšie. Namiesto toho mi našiel prácu údržbára v hoteli. No s mojou obmedzenou znalosťou angličtiny to bola komédia plná omylov. Majiteľ ma požiadal, aby som priniesol rebrík, a ja som priniesol odpadky!

Návšteva, ktorá vzbudila strach

Roku 1984 som pracoval v nočnej zmene a cez deň som spal. Bývali sme v časti mesta, kde vládlo značné napätie medzi Ázijčanmi a černochmi. Zločiny a drogy boli na dennom poriadku. Jedno ráno ma manželka o desiatej hodine zobudila a povedala mi, že pri dverách stojí černoch. Bola vyľakaná, lebo si myslela, že nás iste prišiel okradnúť. Pozrel som sa cez priezor vo dverách a videl som pekne oblečeného černocha s aktovkou a s ním belocha. Zdalo sa mi, že je všetko v poriadku.

Opýtal som sa ho, čo predáva. Ukázal mi výtlačky časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Ničomu som nerozumel. Snažil som sa ich odmietnuť, lebo pred niekoľkými mesiacmi som bol podvedený a musel som zaplatiť 165 dolárov za súbor piatich kníh od protestantského obchodníka. Tento černoch mi však ukázal obrázky v časopisoch. Boli také príjemné a krásne! A ten muž mal taký široký, priateľský úsmev. Tak som mu dal jeden dolár a časopisy som si vzal.

Asi o dva týždne prišiel opäť a opýtal sa ma, či mám kambodžskú Bibliu. Náhodou som jednu mal — dostal som ju od nazarénskej cirkvi, i keď som jej nerozumel. No veľmi na mňa zapôsobilo, že k mojim dverám prišli dvaja muži rôznej rasy. Potom sa ma opýtal: „Chcete sa naučiť po anglicky?“ Pravdaže som chcel, no vysvetlil som mu, že nemám peniaze na to, aby som si za hodiny angličtiny platil. Povedal mi, že ma bude učiť zadarmo a bude pritom používať publikácie založené na Biblii. Hoci som nevedel, aké náboženstvo reprezentuje, pomyslel som si: ‚Aspoň nemusím platiť a budem sa učiť čítať a písať po anglicky.‘

Učím sa angličtinu a spoznávam Bibliu

Išlo mi to pomaly. Ukázal mi prvú knihu Biblie, 1. Mojžišovu, a ja som potom po khmérsky povedal „Lo ka bat“. Povedal „Biblia“ a ja som povedal „Kompí“. Začal som robiť pokroky a mal som motiváciu. Zvykol som si brať do práce svoj anglicko-khmérsky slovník, časopis Strážna veža, Bibliu — Preklad nového sveta a kambodžskú Bibliu. Cez pracovné prestávky som študoval a učil sa po anglicky, slovo za slovom, porovnávaním jednotlivých publikácií. Tento pomalý proces spoločne s týždenným štúdiom trval vyše troch rokov. No konečne som vedel čítať po anglicky!

Moja manželka ešte stále chodila do budhistickej svätyne a nechávala tam jedlo pre predkov. Samozrejme, ten, kto mal z toho úžitok, boli muchy. Mal som veľa hlboko zakorenených zlých zvykov, ktoré súviseli s obdobím, keď som bol v armáde a bol som budhistom. Keď som bol mníchom, ľudia mali vo zvyku prinášať obete vrátane cigariet. Verili, že keď mních tie cigarety vyfajčí, je to tak, akoby ich vyfajčili predkovia. A tak som sa stal obeťou návyku na nikotín. Potom, v armáde, som veľa pil a fajčil ópium, aby som si dodal odvahu do boja. Keď som začal študovať Bibliu, musel som urobiť veľa zmien. Vtedy som zistil, že modlitba je veľkou pomocou. V priebehu niekoľkých mesiacov som svoje zlé návyky prekonal. Ako sa to len páčilo ostatným členom rodiny!

Roku 1989 som bol v Minnesote pokrstený ako svedok. Približne v tom čase som sa dozvedel, že v kalifornskom meste Long Beach je kambodžská skupina svedkov a žije tam aj veľa Kambodžanov. Po rozhovore s manželkou sme sa rozhodli, že sa presťahujeme do Long Beach. To bola rozhodujúca zmena! Najprv bola pokrstená moja sestra, potom teta (ktorá má dnes 85 rokov) a moja manželka. Nasledovali naše tri deti. Moja sestra sa napokon vydala za svedka, ktorý teraz slúži v zbore ako starší.

Tu v Spojených štátoch sme prešli mnohými skúškami. Zakúsili sme vážne finančné problémy a určité zdravotné ťažkosti, no držali sme sa biblických zásad a vždy sme vkladali svoju dôveru v Jehovu. On požehnal moje úsilie aj v duchovnej oblasti. Roku 1992 som bol vymenovaný za služobného pomocníka v zbore a v roku 1995 som sa stal starším v Long Beach.

Teraz sa moja dlhá cesta, ktorá sa začala vtedy, keď som bol budhistickým mníchom a potom dôstojníkom na bojiskách Kambodže zmietanej vojnou, skončila pokojom a šťastím v našom novom domove a krajine. A máme našu novonájdenú vieru v Jehovu Boha a Krista Ježiša. Bolí ma, keď si pomyslím, že ľudia v Kambodži sa ešte stále navzájom zabíjajú. To je ešte väčší dôvod, aby som spolu s rodinou očakával a oznamoval sľúbený nový svet, v ktorom vojny prestanú a všetci ľudia budú skutočne milovať svojho blížneho ako sami seba! — Izaiáš 2:2–4; Matúš 22:37–39; Zjavenie 21:1–4.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa/obrázok na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

VIETNAM

LAOS

THAJSKO

KAMBODŽA

Battambang

Phnompenh

V čase, keď som bol budhistickým mníchom

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázok na strane 18]

S rodinou pred sálou Kráľovstva