Kartografia — kľúč k poznaniu sveta
Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Kanade
„Raj je niekde na Ďalekom východe. Jeruzalem je stredom všetkých národov a krajín, a samotný svet je plochý disk obklopený oceánmi vody. Takto videli mnísi, stredovekí tvorcovia máp, svet, v ktorom žili.“
TIETO slová použili vydavatelia v úvode diela The Reader’s Digest Great World Atlas. Takéto náboženské presvedčenie, ktoré sa nezakladá na Biblii, čiastočne vysvetľuje, prečo kartografia (čiže vypracúvanie máp) urobila počas raného stredoveku len malý pokrok.
Mapy sú základom znalostí zemepisu, ktorý sám osebe je nevyhnutne potrebný na pochopenie sveta okolo nás. Avšak zemepisná gramotnosť v prípade mnohých ľudí v porovnaní so stredovekom veľmi nevzrástla. Približne pred sto rokmi použil spisovateľ Mark Twain vymyslenú postavu Hucka Finna, aby poukázal na tento problém v jeho dňoch. Vysoko v balóne uisťoval Huck svojho priateľa Toma Sawyera, že ešte nedorazili do štátu Indiana, lebo zem je stále zelená. Huck si všimol, že na mape bola Indiana vyznačená ružovou farbou.
Ani nie tak dávno jeden učiteľ na americkej strednej škole otváral úvodnú hodinu vyučovania zemepisu tak, že požiadal nejakého študenta, aby na mape sveta ukázal Spojené štáty. Takto začínal ročník desať rokov. Uviedol, že ani raz počas toho obdobia nedokázal prvý — alebo druhý — študent ukázať Spojené štáty! Možno ešte prekvapujúcejšie je, že „traja z desiatich Američanov nevedia na mape rozlíšiť sever od juhu“, ako to uviedol časopis Time.
História vypracúvania máp
Vypracúvanie máp je jedným z najstarobylejších a najzvláštnejších spôsobov komunikácie. Mapy sa tesali do skál, vyrezávali do dreva; kreslili sa do piesku, na papier a na pergamen; maľovali sa na kože a na látku; a dokonca sa ručne vytvárali na snehu.
The World Book Encyclopedia datuje najstaršiu známu mapu približne do roku 2300 pred n. l. a opisuje ju ako „malú hlinenú tabuľku z Babylónie, ktorá pravdepodobne zobrazuje pozemok v nejakom údolí obklopenom horami“. Babylončania používali podobné nákresy mestských múrov na hlinených tabuľkách v čase raných snáh o rozvoj spoločnosti.
Grécky geograf druhého storočia Ptolemaios Alexandrijský vedel, že zem je guľatá, ako to v ôsmom storočí pred n. l. odhalila aj Biblia, keď o Bohu hovorila ako o ‚Tom, ktorý býva nad kruhom zeme‘. (Izaiáš 40:22) Podľa časopisu Equinox patria Ptolemaiove nákresy „k prvým zaznamenaným pokusom v kozmografii — v mapovaní tvaru známeho sveta“.
O Ptolemaiových mapách vedelo málo ľudí, kým neboli koncom pätnásteho storočia vytlačené v atlase. Odvtedy sa stali zdrojom zemepisných údajov pre takých moreplavcov, ako boli Kolumbus, Cabot, Magalhães, Drake a Vespucci. Ptolemaiova mapa sveta pripomínajúca glóbus sa dokonca ponáša na súčasné mapy, hoci na jeho mape bol eurázijský kontinent prehnane veľký. Ako poznamenáva Reader’s Digest Atlas of the World, tento nepomer „viedol k tomu, že Kolumbus podcenil vzdialenosť do Ázie, keď sa vydal cez Atlantik, a preto si neuvedomil, že objavil Nový svet ležiaci medzi Európou a Áziou“. Amerika — tento takzvaný Nový svet pomenovaný podľa Ameriga Vespucciho — bola prvýkrát zakreslená do mapy sveta v roku 1507.
Plavby, ktoré nasledovali počas objaviteľského veku približne v rokoch 1500 až 1700, vyzbrojili kartografov presnejšími informáciami. Ich mapy sa stali strategickými dokumentmi a boli označené za „nástroje vládnej moci“ a za „vojnové zbrane“. Kartografi boli viazaní prísahou mlčanlivosti, pracovali v izolácii a chránili mapy aj za cenu vlastného života. Ak na palubu lode vstúpil nepriateľ, mapy, uchovávané vo vrecku so závažím, boli hodené do mora. Národy si dlho starostlivo chránili svoje oficiálne mapy a v čase vojny ich mohlo vidieť len veľmi málo ľudí.
Ako boli objavované nové krajiny, staré hranice bolo treba nanovo prekresliť. Flámsky geograf Gerhardus Mercator (1512–1594) na to zareagoval tak, že vytvoril prvú vedeckú knihu máp. Mercator použil vo svojej knihe postavu mytologického Titana Atlanta a odvtedy sa slovo „atlas“ začalo používať na označenie súboru máp.
Moderná kartografia
S rastom poznania v oblasti zemepisu sa kvalita máp zlepšovala. V tomto rozvoji hrali dôležitú úlohu nové mapovacie techniky. Časopis Canadian Geographic opisuje priam odstrašujúcu úlohu zememeračov koncom 19. a začiatkom 20. storočia: „V horúčave a zime, na koňoch, v kanoe, na plti a pešo... mapovali mestá a usadlosti, lesy a polia, blatisté cesty a močiare zamorené hmyzom. Na meranie vzdialeností používali reťaze a na meranie uhlov teodolit. Pomocou hviezd určovali, kde urobiť nivelačné značky... a olovnicou merali hĺbku pobrežných vôd.“
Vypracúvanie máp doslova dostalo krídla v 20. storočí. Lietadlá vybavené fotoaparátmi začali zhotovovať letecké fotografie. Potom sa s orbitálnymi družicami 50. rokov dostalo vypracúvanie máp do kozmického veku. Koncom 80. rokov mohli zememerači kdekoľvek na zemi pomocou prijímačov nastavených na globálny polohový systém určiť zemepisné polohy do hodiny, kým ešte niekoľko rokov predtým sa to robilo celé mesiace.
Dnes kartografi využívajú na kreslenie máp elektroniku. Aktualizujú svoje mapy pomocou prístrojov, ktoré sú umiestnené na obežnej dráhe a sú prepojené so zložitými prístrojmi na zemi. Technické vybavenie počítačov so špecializovaným programovým vybavením umožňuje kartografom zhromažďovať bilióny kartografických a iných informácií. Tak môže byť mapa na objednávku vyrobená za niekoľko minút, bez časovo náročného ručného vyrývania.
Vďaka geografickému informačnému systému (GIS) môžu byť na mapu prenesené takmer akékoľvek informácie. GIS môže vyrobiť okamžité mapy mestských ulíc, ktoré sú pomocou pri premávke v čase dopravnej špičky. Dokáže aj sledovať a riadiť nákladné autá idúce po diaľniciach naprieč krajinou, a dokonca môže riadiť výrobu sena pre majiteľov mliekarských fariem.
Mapy — odraz skutočnosti?
„Mapa môže luhať, ale nikdy nežartuje,“ napísal básnik Howard McCordin. Nie je to napríklad vôbec smiešne, keď mapa načrtnutá rukou na kuse papiera neukazuje správny výjazd k vášmu cieľu. Očakávame, že všetky mapy sú pravdivé a odzrkadľujú skutočnosť. Ale pravdou je, že nie všetky sú pravdivé a nie všetky odzrkadľujú skutočnosť.
Jeden archivár raz získal farebnú nástennú mapu Quebecu (Kanada) a neskôr objavil čosi, čo vyzeralo ako do očí bijúca chyba. Hovorí: „Celý Labrador bol zakreslený ako súčasť Quebecu. Keď som to ukázal kolegovi, bol som ohromený, keď povedal, že to pravdepodobne nebol omyl, ale zámerné skreslenie.“ Zdá sa, že Quebec sa nikdy nevyrovnal s rozhodnutím z roku 1927, podľa ktorého Labrador a Quebec oddeľuje hranica, a tak táto mapa neodzrkadľovala túto nežiaducu skutočnosť.
Kolega tohto archivára poukázal aj na ďalšie príklady máp, ktoré boli zámerne nepoctivé. Neskôr tento archivár napísal do časopisu Canadian Geographic článok s názvom „Mapy, ktoré podvádzajú“ a zdôraznil v ňom, že „kartografia môže byť ľahko zmanipulovaná na podporu určitého stanoviska“. Napísal: „Vždy som sa učil, že mapy sú verným zobrazením skutočnosti, a predsa sa stretávam s mapami, ktoré sú plné lží!“
V roku 1991 časopis The Globe and Mail vychádzajúci v Toronte uviedol, že „delegácia japonských úradníkov, ktorých vláda si robí nárok na vlastníctvo Kurilských ostrovov pod správou Sovietov, žiadala [spoločnosť National Geographic], aby sporné územie vyznačila inou farbou“. Prečo chceli túto zmenu farby? John Garver ml., hlavný kartograf spoločnosti National Geographic, povedal: „Chceli, aby bola farba zmenená na zelenú, lebo Japonsko je na mape zelené.“
Teda farby na mapách môžu byť použité na vytvorenie určitých asociácií alebo na zdôraznenie nejakej konkrétnej črty. Napríklad v roku 1897, keď bolo pozdĺž istého prítoku rieky Klondike objavené zlato, mapy boli zvlášť užitočné na podporu prílivu odhadovaných 100 000 zlatokopov. Výrobcovia máp vyfarbovali Aljašku a Yukon tmavožltou farbou, aby naznačili veľkú možnosť úspechu.
Iné postoje môžu ovplyvňovať vzhľad mapy oveľa výraznejšie. Napríklad v roku 1982 bola vyrobená „Obrátená mapa“, na ktorej bola južná pologuľa hore. Prečo? Pretože niektorí ľudia si mysleli, že takým umiestnením hore sa naznačuje nadradenosť a dôstojnosť a že takáto mapa bude mať pozitívny účinok na chudobnejšie krajiny sveta, ktoré ležia na južnej pologuli.
Náročná úloha pre kartografov
No aj keď kartograf chce zobraziť skutočnosť, vytvoriť mapu na rovnom povrchu je problém, lebo zobrazenie povrchu gule na rovinu vedie ku skresleniu. Podobá sa to snahe vyrovnať celú pomarančovú šupku. Tvary kontinentov môžu byť presné, ale veľkosti nie sú v správnom pomere. Preto John Garver ml. povedal: „Jedinou presnou mapou je glóbus.“ Ale keďže glóbusy sa ťažko prenášajú, plošná farebná mapa sveta je oceňovaná a užitočná.
V roku 1988 vydala spoločnosť National Geographic novú mapu sveta. Keď o tom písal časopis Time, objasnil zároveň problém, s ktorým sa kartografi stretávajú: „Zobrazený stav na mapách často neodzrkadľuje skutočnú podobu a pomernú veľkosť kontinentov a morí.“ Túto skutočnosť ľahko zistíte, keď porovnáte mapu sveta, ktorú vydala spoločnosť National Geographic v roku 1988, s mapami sveta, ktoré vydala tá istá spoločnosť v rokoch predtým.
Časopis Time rozoberal zásadné rozdiely na týchto mapách a uviedol: „Na novej mape sveta, ktorú [spoločnosť National Geographic] posiela svojim 11 miliónom členom, stratil Sovietsky zväz 7 miliónov štvorcových kilometrov — viac než dve tretiny územia zakresleného na mapách spoločnosti National Geographic v poslednom polstoročí.“
S problémom znázorňovania proporcií oblastí sveta zápasia kartografi od Ptolemaiových čias. Napríklad na zobrazení, ktoré spoločnosť National Geographic používala 66 rokov, je Aljaška päťkrát väčšia ako v skutočnosti! Takéto problémy so skreslením vám môžu pomôcť pochopiť, prečo Arthur Robinson, ktorého mnohí považujú za najskúsenejšieho kartografa v USA, povedal: „Tvorba máp je rovnako druh umenia, ako aj vedy.“ Mapa schválená spoločnosťou National Geographic v roku 1988 bola podľa Garvera príkladom „takého súladu medzi zemepisom a estetikou, aký len bolo možné dosiahnuť“.
Čo prinesie budúcnosť?
Je zrejmé, že vypracúvanie máp zahŕňa oveľa viac, než si mnoho ľudí uvedomuje. Čím je viac poznatkov o zemi, tým môžu byť mapy presnejšie. Avšak toto poznanie nemusí byť ľahko prístupné. A tak, ako pred rokmi povedal spisovateľ Lloyd A. Brown, „veľká mapa sveta, o ktorej ľudia už stáročia snívajú, musí počkať, kým všetci ľudia nebudú môcť bez strachu priplávať k susednému brehu a ísť nejakou krajinou alebo letieť nad ňou bez toho, aby po nich strieľali alebo ich zastavili. Jedného dňa možno bude zhotovená.“
Našťastie, podľa biblických proroctiev bude celá zem napokon zjednotená pod panstvom Božieho pomazaného Kráľa, Ježiša Krista. Biblické proroctvo o ňom hovorí: „Bude mať poddaných od mora k moru a od Rieky až po končiny zeme.“ (Žalm 72:8) Keď budú nakoniec odstránené spory o hranice a politické súperenie a bojujúce národné vlády už nebudú existovať, vtedy bude možné vyrobiť dokonalú mapu sveta.
[Obrázky na stranách 16, 17]
Ptolemaios a jeho mapa sveta
Gerhardus Mercator
[Prameň ilustrácie]
Ptolemaios a Mercator: Culver Pictures; Ptolemaiova mapa sveta: Gianni Dagli Orti/Corbis; zemeguľa: Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.; pozadie na stranách 16–19: The Complete Encyclopedia of Illustration/J. G. Heck