Cesty — tepny civilizácie
ĽUDIA už od nepamäti udržiavajú vzájomné spojenie prostredníctvom rozvetvenej siete chodníkov, poľných ciest i dláždených ciest. Cesty dokumentujú túžbu človeka cestovať a obchodovať — a tiež viesť vojny a budovať impériá. Áno, cesty odhaľujú aj tienisté stránky ľudskej povahy.
História ciest od čias, keď nohy chodcov a kopytá zvierat vyšliapali prvé chodníky, až po naše moderné viacprúdové diaľnice je viac než iba výletom do minulosti. Je aj štúdiou ľudského ducha.
Prvé cesty
„Prvými skutočnými staviteľmi ciest boli pravdepodobne obyvatelia Mezopotámie,“ hovorí The New Encyclopædia Britannica. Títo ľudia bývali v oblasti riek Eufrat a Tigris. Uvedený prameň dodáva, že ich cesty náboženských procesií „boli vydláždené pálenými tehlami a kameňmi, ktoré kládli do asfaltovej malty“. Tento opis pripomína to, čo hovorí Biblia o raných stavebných materiáloch: „Tak im tehla slúžila ako kameň a asfalt im slúžil ako malta.“ — 1. Mojžišova 11:3.
Ak si starovekí Izraeliti chceli plniť svoje náboženské povinnosti, nevyhnutne potrebovali cesty. Takmer 1500 rokov pred narodením Ježiša Krista dostali Izraeliti tento príkaz: „Trikrát v roku sa má každý muž medzi vami objaviť pred Jehovom, svojím Bohom, [sláviť náboženský sviatok] na mieste, ktoré si vyvolí.“ (5. Mojžišova 16:16) Tým miestom sa stal Jeruzalem a na týchto radostných slávnostiach sa často zúčastňovali celé rodiny. Dobré cesty boli nevyhnutné.
Hlavné dopravné tepny boli zrejme dobre vybudované. Židovský historik Josephus Flavius napísal o Šalamúnovi, ktorý panoval tisíc rokov pred narodením Krista, toto: „Nezanedbával starostlivosť o cesty, ale pozdĺž ciest, ktoré viedli do Jeruzalema, postavil vyvýšený chodník z čierneho kameňa.“
Izrael mal šesť útočištných miest, ktoré poskytovali útočište tomu, kto neúmyselne zabil človeka. Cesty do týchto miest boli tiež udržiavané v dobrom stave. A židovská tradícia naznačuje, že na každej križovatke boli umiestnené jasné ukazovatele smeru do najbližšieho útočištného mesta. — 4. Mojžišova 35:6, 11–34.
Cesty zohrali rozhodujúcu úlohu v rozširovaní obchodu a jedným z najžiadanejších tovarov staroveku bol hodváb. Číňania údajne oveľa skôr, než sa Izrael stal národom, objavili, ako je možné hodváb vyrábať z vlákna, ktoré upriadla priadka morušová, ale výrobu hodvábu držali v tajnosti až do obdobia po narodení Ježiša Krista. No už predtým bol hodváb v západnom svete taký obľúbený, že podľa knihy A History of Roads (Dejiny ciest) od Geoffreyho Hindleyho boli vydané výnosy, ktoré „zakazovali mužom nosiť hodvábne oblečenie“, lebo to „bolo považované za zženštilosť“.
Obchodná cesta, ktorou sa hodváb dopravoval z Číny, bola známa ako Hodvábna cesta. V čase, keď Marco Polo cestoval koncom 13. storočia n. l. touto cestou do Číny, existovala už 1400 rokov. Hodvábna cesta bola viac než 2000 rokov najdlhšou cestou na svete. Tiahla sa v dĺžke asi 12 800 kilometrov z domova hodvábu v čínskom Šanghaji do Gadesu (dnešného Cádizu) v Španielsku.
Vojenský význam
Najväčší pokrok v budovaní ciest pramenil z túžby po nadvláde. Napríklad za vlády cézarov celá Európa, severná Afrika a Stredný východ boli popretkávané systémom ciest Rímskeho impéria, pričom celková odhadovaná dĺžka týchto ciest predstavovala 80 000 kilometrov. Keď neboli rímski vojaci zamestnaní vojnami, niekedy boli nasadení na práce spojené s výstavbou a opravou ciest.
Dôležitosť ciest v dobyvačnej vojne sa ukázala aj v nedávnych časoch. Snahu Adolfa Hitlera získať nadvládu nad inými národmi urýchlila realizácia jeho programu výstavby diaľnic, ktorá sa začala v roku 1934. Podľa historika Hindleyho tento program umožnil Nemecku, aby malo „prvú sieť diaľnic na svete“.
Výstavba ciest je veda
Rímski zememerači používali prístroj nazývaný groma a stavali cesty, ktoré boli rovné ako šípy. Kamenári tesali míľniky, ktoré boli zároveň umeleckými dielami, a inžinieri stanovovali limit pre hmotnosť nákladu. Cesty mali základ a trvácny povrch. Ale kľúčom k trvácnosti ciest bol vynikajúci odvodňovací systém, ktorý podporovalo aj mierne zakrivenie povrchu, ako i to, že cesta bola vyvýšená nad okolitý terén. V obchodoch sa dokonca predávali mapy ciest.
„Keď človek vidí, aké úspechy dosiahli Rimania ako stavitelia ciest,“ hovorí jeden historik, „nutne sa ocitne v situácii, keď sa nemôže ubrániť, aby sa nevyjadril v superlatívoch, a je otázne, či nejaké iné monumentálne dielo z minulosti človeka poskytovalo ľudstvu trvalejšiu službu než cesty Itálie.“
Appiova cesta, ktorá sa tiahne južne od Ríma, je podľa knihy A History of Roads „prvým úsekom dláždenej cesty akejkoľvek dĺžky v dejinách západného človeka“. Táto známa cesta bola šesť metrov široká a bola vydláždená veľkými lávovými blokmi. Keď apoštol Pavol cestoval ako väzeň do Ríma, šiel po tejto ceste, ktorá sa sčasti používa ešte dnes. — Skutky 28:15, 16.
Mnohým ľuďom sa môže zdať, že rovnako obdivuhodnými staviteľmi ciest boli pôvodní juhoamerickí Indiáni. Od trinásteho do šestnásteho storočia vybudovali Inkovia cestnú sieť v dĺžke 16 000 kilometrov a spojili tak národ, ktorý tvorilo takmer 10 000 000 ľudí. Tieto cesty, ktoré miestami viedli tým najnehostinnejším a najrozoklanejším terénom, aký si vieme predstaviť, pretínali púšť a dažďový prales, ba prechádzali aj impozantnými peruánskymi Andami!
O jednej ceste sa v diele The New Encyclopædia Britannica píše: „Trasa cez Andy bola pozoruhodná. Cesta bola 7,5 metra široká a viedla cez najvyššie hrebene serpentínami s miernym klesaním a stúpaním. Niektoré úseky boli vytesané do tvrdej skaly a iné úseky cesty boli podopierané pevnými opornými múrmi vysokými niekoľko desiatok metrov. Strže a rokliny boli vyplnené pevným murivom a ponad širšie horské rieky sa klenuli visuté mosty s lanami z vlny alebo z rastlinných vláken. Vo väčšine oblastí bol povrch ciest z kameňa a bežne sa používal asfalt.“
Inkovia nepoznali kone, ale ich cestná sieť im zabezpečovala to, čo bolo nazvané „skutočnou bežeckou dráhou pre kráľovských poslov“. Jeden historik napísal: „Pozdĺž všetkých ciest boli postavené stanice vzdialené od seba asi dva kilometre. V každej stanici bola malá posádka a niekoľko profesionálnych bežcov. Všetky úseky boli primerane dlhé, takže bežci sa mohli dosť často striedať. Tieto stanice boli v prevádzke vo dne i v noci, a tak mohla táto služba doručiť odkaz z hlavného mesta Cuzca do mesta Quito vzdialeného 2000 kilometrov v priebehu piatich dní. Znamenalo to priemernú rýchlosť 15 kilometrov za hodinu, a to po ceste, ktorá nebola nikde položená nižšie než 4000 metrov nad morom. Pravidelná rímska kráľovská pošta takúto rýchlosť nikdy nedosiahla!“
Príčina tragédií
Tepny v ľudskom tele sa môžu upchať a to môže mať tragické následky. Podobne aj cesty, ktoré majú zlepšovať kvalitu života, sa môžu upchať, a tým kvalitu života zhoršiť. Cesty vedúce cez dažďový prales, voľnú prírodu, buš a národné parky si vyberajú svoju daň na divej zveri. A často trpia aj domorodci a ich lesný domov. V knihe How We Build Roads (Ako budujeme cesty) sa píše: „I keď bola Transamazonská magistrála postavená v mene pokroku, zničila veľké oblasti dažďového pralesa a znamenala katastrofu pre mnohých ľudí žijúcich v pralese, lebo zničila celý ich spôsob života.“
Aj mestá zažívajú kruté chvíle, keď každý rok upcháva mestské tepny viac a viac vozidiel. Napokon, keď sú k dispozícii peniaze, postaví sa diaľnica. Ale z dlhodobého hľadiska diaľnice priťahujú viac vozidiel a to zvyšuje znečisťovanie, následkom ktorého zase ochorejú milióny ľudí. Okrem toho, na cestách celého sveta zomiera pri dopravných nehodách asi 500 000 ľudí ročne a ďalších 15 miliónov utrpí zranenia, z toho niektorí ťažké. Na porovnanie, prvá svetová vojna si vyžiadala životy asi deviatich miliónov vojakov. No potom sa vojna skončila. Naproti tomu na cestách zomierajú ľudia nepretržite — viac než 1000 ľudí denne, deň za dňom!
Áno, v mnohých ohľadoch sú naše cesty svedectvom o nás — svedectvom o našom charaktere, svedectvom, ktoré ukazuje naše silné stránky i naše slabosti. Cesty hovoria aj o tom, čo si myslíme o tejto nádhernej planéte, ktorá bola zverená do našej starostlivosti.
[Obrázok na strane 21]
Appiova cesta, po ktorej cestoval apoštol Pavol, sa ešte stále používa
[Obrázok na strane 22]
Na celom svete zomiera pri dopravných nehodách asi 500 000 ľudí ročne