Svetlo, ktoré zachraňuje životy

BOLA to namáhavá päťtýždňová plavba cez Atlantik koncom 19. storočia. Cestujúci očakávali, že každú chvíľu uvidia pevninu. A potom, ako osamelá hviezda na obzore, sa objavilo svetlo. Nebola to však hviezda; bol to maják. „Keď sme zazreli svetlo, padli sme na kolená a vzdávali sme vďaky Bohu,“ povedal neskôr jeden z cestujúcich. Toto svetlo ich bezpečne doviedlo do cieľa. No nie všetky plavby v minulosti sa skončili tak dobre.

Dvadsiateho druhého decembra 1839 bol na pobreží Nového Anglicka v Severnej Amerike pekný slnečný deň. Strážca majáka na Plum Islande v štáte Massachusetts si myslel, že nebude nebezpečné opustiť ostrov na malom člne, vziať manželku na nákupy a vrátiť sa ešte pred západom slnka. No kým boli preč, strhol sa silný vietor. Blížila sa búrka, a to veľmi rýchlo. Čoskoro sa obloha a more zmenili na hučiacu sivú masu dažďa, peny a vodnej triešte. Strážca sa zúfalo snažil dostať späť na ostrov, ale márne. V tú noc bola na majáku tma.

Okolo polnoci sa loď Pocahontas urputne snažila nájsť rieku a vstup do prístavu, na ktorý obvykle upozorňoval maják, ale hľadala márne. Namiesto toho narazila na piesčinu. Jej zadná časť sa rozbila a loď sa potopila aj s celou posádkou. Tesne pred úsvitom stroskotala aj loď Richmond Packer, ktorá smerovala do toho istého prístavu, no o život prišla len jedna osoba, kapitánova žena.

Dejiny námorníctva sú plné katastrof, ktorým sa dalo predísť pomocou svetiel majáka. „Za starých čias bolo mnoho lodí bezpečne navigovaných naprieč celým oceánom, ale potom stroskotali, keď sa snažili vplávať do prístavu,“ hovorí kniha America’s Maritime Heritage (Námornícke dedičstvo Ameriky). „Najnebezpečnejšou časťou plavby oceánom bolo niekoľko posledných míľ, keď sa loď približovala k pevnine a nakoniec sa k nej priblížila na dohľad.“

Podľa D. Alana Stevensona, ktorý sa zaoberá históriou majákov, v rokoch 1793 až 1833 sa priemerný počet lodí, ktoré ročne stroskotali na brehoch Británie, zvýšil z 550 na 800. Bolo potrebných viac majákov, rovnako ako aj kvalitnejšie svetlá.

V niektorých krajinách vrátane Anglicka a Spojených štátov sa moreplavba stala ešte nebezpečnejšou tým, že sa tam objavili smutne preslávení „preklínači mesiaca“ čiže zločinci, ktorí zažíhali falošné svetlá, čím vlákali lode na skalnaté pobrežie, kde ich potom vyplienili. Prežijúcich často zabíjali; „preklínači mesiaca“ nechceli mať nijakých svedkov. Za jasného svetla mesiaca však tento ich úklad zlyhával. Preto dostali prezývku „preklínači mesiaca“. Časom však väčší počet majákov, a lepšie vybavených, prispel k tomu, že činnosť týchto zlodejov a vrahov bola zastavená.

Prvé majáky

Najstaršia zmienka o majákoch je v epose Ílias. Hovorí sa tam: „Len čo zapadne slnko, tu mnohé ohnivé signály zažnú.“ Kniha Keepers of the Lights (Strážcovia svetiel) hovorí, že „pôvodné majáky neboli nič iné než obrovské vatry z brvien, niekedy udržiavané na hromadách kamenia a neskôr vo veľkých železných košoch, ale často sa stávalo, že ľudia tieto vatry nechali vyhorieť, čo malo tragické následky“.

Neskôr, okolo roku 300 pred n. l., bol postavený na ostrove Faros pri vstupe do prístavu v Alexandrii v Egypte prvý skutočný maják na svete, nazývaný Faros pri Alexandrii. Táto majestátna murovaná stavba vysoká asi 100 až 120 metrov (okolo 40 poschodí) bola najvyšším majákom, aký bol kedy postavený. Ako jeden zo siedmich divov sveta stál tento maják na svojom mieste asi 1600 rokov, až kým sa pravdepodobne následkom zemetrasenia nezrútil.

Rimania postavili najmenej 30 majákov od Čierneho mora až po Atlantik. No keď táto ríša padla, obchod sa spomalil a majáky stemneli a začali chátrať. Stavba majákov sa opäť začala v roku 1100. Presláveným majákom novej éry bol maják Lanterna v Janove, ktorého strážcom bol v roku 1449 Antonio Columbo, strýko cestovateľa Krištofa Kolumba.

Prvý maják, ktorý bol postavený na otvorenom mori, bol z dreva a postavil ho Henry Winstanley v roku 1699 na zradných skalách Eddystone Rocks pri meste Plymouth v Anglicku. Winstanley bol na svoje dielo hrdý. Dokumentárny videofilm Guardians of the Night (Strážcovia noci) hovorí, že keď Winstanley zo svojho majáka lovil ryby, hovorieval: „Povstaň, more. Príď a otestuj moje dielo.“ Jedného dňa v roku 1703 ho more poslúchlo. A Winstanley zmizol bez stopy aj so svojím majákom.

Socha slobody v newyorskom prístave, ktorá je vysoká okolo 100 metrov a pripomína priateľstvo ľudu Spojených štátov a ľudu Francúzska, na istý čas pomáhala aj pri navigácii. Traja strážcovia sa 16 rokov striedali pri udržiavaní ohňa v jej fakli. „Z majáka na jej ruke žiari privítanie celému svetu,“ hovorí sonet na jej podstavci.

Od plameňov ku xenónovým výbojkám

Drevo, ktoré slúžilo ako palivo na vatry majákov, bolo nakoniec nahradené uhlím, sviečkami, ba i svietnikmi a olejom. Niektorí sa snažili využiť odrazové zrkadlá na sústreďovanie svetelných lúčov, ale dym a sadze z ohňa zrkadlá zadymili. V roku 1782 však švajčiarsky vedec Aimé Argand vynašiel petrolejovú lampu, v ktorej vzduch prúdil smerom hore cez stred valcovitého knôtu a potom von cez sklenený cylinder lampy. Keďže teraz už parabolické zrkadlá (tvaru zrkadiel na reflektoroch auta) zostávali čisté, stalo sa ich používanie v majákoch populárnym. Dobré zrkadlo zosilnilo intenzitu svetla približne 350-krát.

Ďalší veľký krok vpred sa urobil v roku 1815, keď francúzsky fyzik Augustin Jean Fresnel vynašiel najvýkonnejšiu šošovku, aká bola kedy na majákoch použitá. Najlepšie zrkadlové systémy pred Fresnelovým objavom využívali Argandove lampy, ktoré boli všeobecne používané vyše 100 rokov a dosiahli svietivosť okolo 20 000 normálových kandela. Fresnelove šošovky zvýšili svietivosť na 80 000 — čo je približne toľko ako svietivosť reflektorov novodobých áut —, a to len zo svetla horiaceho knôtu! V roku 1901 boli vynájdené tlakové olejové horáky a netrvalo dlho, kým Fresnelove súpravy dosiahli svietivosť až milión normálových kandel. Približne v rovnakom čase sa začal používať acetylénový plyn, ktorý významne ovplyvnil technickú stránku i automatizáciu majákov, a to najmä zásluhou Nilsa Gustafa Daléna zo Švédska. V roku 1912 Dalén dostal za svoj samočinný slnečný ventil — vypínač, ktorý reguluje prítok acetylénového plynu podľa slnečného svetla — Nobelovu cenu za fyziku. Elektrické žiarovky sa stali populárnymi v dvadsiatych rokoch 20. storočia a stále slúžia ako hlavný zdroj svetla. V kombinácii s Fresnelovými šošovkami dokáže 250-wattová žiarovka ešte stále vyžarovať svetlo intenzity niekoľko stotisíc normálových kandel. V súčasnosti jeden maják vo Francúzsku, ktorý má najsilnejšie svetlo na svete, dokáže osvietiť nočnú oblohu oslepujúcim zábleskom v sile 500 miliónov normálových kandel.

Najnovším vynálezom je xenónová výbojka. Vydáva žiarivé záblesky, ktoré trvajú iba niekoľko milióntin sekundy. Keďže je záblesk svetla krátky a intenzívny, možno ho odlíšiť na pozadí iných svetiel.

Plávajúce majáky

Plávajúce majáky čiže majákové lode sa využívali tam, kde bolo nepraktické stavať vežu. No tak ako majákové veže, aj majákové lode majú dlhú históriu. Prvou majákovou loďou bola jedna rímska galéra v čase Julia Caesara. Vysoko zo sťažňa osvetľoval nočnú oblohu železný kôš so žeravým dreveným uhlím — pričom na potiace sa telá otrokov veslárov pripútaných na svoje miesta reťazami padali žeravé uhlíky.

Prvá novoveká majáková loď bola postavená v roku 1732 v ústí Temže blízko Londýna. Odvtedy majákových lodí pribudlo. Lode, ktoré vchádzali do newyorského prístavu alebo z neho vychádzali, viedla dlhé roky majáková loď Ambrose. V nedávnych rokoch však boli majákové lode nahradené automatickými svetelnými bójami a svetelnými vežami, čo sú vlastne kovové konštrukcie, ktoré pripomínajú morské vrtné veže.

Keď pre hmlu a búrku nevidno svetlo

Aj to najsilnejšie svetlo je neviditeľné v hustej hmle a v daždi — a to sú práve situácie, keď sú majáky potrebné najviac! Riešením, aj keď nedokonalým, je zvuk — veľmi silný a pravidelný zvuk. Preto sú mnohé majáky vybavené mocnými akustickými prístrojmi, ako sú napríklad zvony, hmlové rohy, poplachové sirény a na istý čas to boli dokonca aj kanóny! Niektoré majáky v skutočnosti používali kanóny až do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Zvukové vlny však tiež podliehajú rozmarom počasia. Rozdiely v teplote a vlhkosti vo vrstvách vzduchu nad vodou môžu ovplyvňovať zvukové vlny, napríklad zakriviť ich smerom hore alebo smerom dolu. Okrem toho, rovnako ako sa kamienok môže odrážať od hladiny rybníka, tak aj zvuk môže preskočiť loď bez toho, že by ho na lodi bolo možné počuť! No ak si odmyslíme problémy, akustické signály možno obyčajne počuť do vzdialenosti niekoľkých kilometrov.

Koniec jednej éry

S príchodom automatizácie sa strážcovia majákov stali nadbytočnými. Radary, rádiové spojenie, sonáre a satelitná navigácia dnes nahradili aj samotné majáky, následkom čoho boli mnohé z nich vyradené z prevádzky. No zdá sa, že sa ich nedokážeme celkom vzdať. Pre mnohých ľudí sú majáky symbolom svetla a nádeje v temnom svete, a preto majáky ďalej inšpirujú fotografov, umelcov i básnikov. V snahe o zachovanie týchto starých pekných budov sa na celom svete začali objavovať združenia na záchranu majákov.

Niektoré majáky dnes ponúkajú jedinečnú príležitosť na ubytovanie pre návštevníkov, ktorí túžia zažiť, aký bol život strážcu majáka, hoci dnes ho okúsia v tej pohodlnejšej podobe. Iní návštevníci sa jednoducho chcú tešiť zo samoty — nepočuť nič okrem osamelého volania čajok a dunenia príboja. V niektorých častiach sveta sú majáky veľmi výhodným miestom na pozorovanie veľrýb, vtákov a tuleňov. Strážcovia Alexandrijského majáka, ako aj strýko Krištofa Kolumba v Janove si pravdepodobne vypĺňali voľné chvíle tou istou činnosťou.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 21]

Dve odvážne ženy

V dejinách majákov sa objavujú aj príbehy pozoruhodnej odvahy a oddanosti, ktorú často prejavovali ženy. Grace Darlingová (1815–1842) riskovala svoj život, keď sa usilovala zachrániť deväť prežijúcich z lode, ktorá stroskotala blízko majáka jej otca na ostrovoch Farne Islands pri severovýchodnom pobreží Anglicka. Na jej naliehanie spolu s otcom veslovali po rozbúrenom mori k vraku, naložili prežijúcich do loďky, veslovali späť k majáku a starali sa o nich, až kým neprišla pomoc. Na jej počesť bol postavený pomník.

Abigail Burgessová bola 17-ročnou dcérou strážcu majáka na skale Matinicus Rock pri pobreží štátu Maine v Severnej Amerike. Jedného dňa v januári 1857 musel jej otec odísť z majáka a potom sa pre zlé počasie nemohol vrátiť celé štyri týždne. Abbie, ako ju volali, sa chopila iniciatívy. Starala sa o chorú matku a dohliadala na troch súrodencov, ktorí boli príliš malí na to, aby jej mohli pomáhať s prácou na majáku. Abbie napísala: „Hoci som niekedy bola veľmi vyčerpaná tvrdou prácou [udržiavanie ohňa pred objavením elektriny bola ťažká práca], svetlá ani raz nezhasli. S Božou pomocou som dokázala zvládnuť všetky moje obvyklé povinnosti, ako aj povinnosti môjho otca.“ Nasledujúcu zimu sa Abbie opäť musela ujať starostlivosti o maják. Tentoraz žila spolu so svojou rodinou na dennom prídele potravín, ktorý pozostával z jedného vajca a šálky kukuričnej kaše. No svetlo majáka nikdy nezhaslo.

[Rámček/obrázok na strane 23]

Fresnelova šošovka

Fresnelova šošovka je v skutočnosti stupňovitá šošovka čiže šošovkový panel, v ktorom je centrálna šošovka obklopená zakrivenými sklenenými hranolmi. Panely Fresnelových šošoviek môžu byť spojené dohromady, čím sa vytvorí sklenený „sud“, ktorý úplne obklopí zdroj svetla. Každý panel sústreďuje svetlo do vodorovného zväzku lúčov. Viac panelov znamená viac lúčov, ktoré vyžarujú svetlo podobne, ako sa špice rozbiehajú z náboja kolesa. Keď tento „sud“ rotuje okolo zdroja svetla, lúče svetla sa šíria vodorovne. Počet svetelných signálov, časový interval medzi signálmi, a dokonca aj ich farba — to sú iba niektoré z faktorov, ktoré dodávajú každému majáku jedinečný svetelný „podpis“ čiže charakteristiku. Lode sú vybavené zoznamom svetelných signálov, takže námorníci môžu presne identifikovať každý maják na trase.

[Prameň ilustrácie]

South Street Seaport Museum

[Obrázok na strane 23]

Zátoka Peggy’s Cove, Nové Škótsko, Kanada

[Obrázok na strane 23]

Socha slobody, New York

[Obrázok na strane 23]

Rieka Weser, Nemecko

[Obrázok na strane 23]

Štát Washington, USA

[Prameň ilustrácie na strane 20]

The Complete Encyclopedia of Illustration/​J. G. Heck