Ďalšie návštevy červenej planéty

K nášmu susedovi v slnečnej sústave, k Marsu, boli zo Zeme vyslaní dvaja „detektívi“. Boli vyslaní, aby zodpovedali niektoré podstatné otázky o geologickej minulosti tejto červenej planéty, ako aj o súčasných podmienkach na nej.

MARS už od dávnych čias podnecuje ľudskú predstavivosť. Už naši predkovia mali pocit, že na tom jasnom, červenom nebeskom telese, ktoré pri svojom pohybe naprieč nočnou oblohou nedrží krok s ostatnými hviezdami, je niečo neobyčajné. Starovekí Babylončania, Gréci a Rimania pomenovali túto planétu po svojich bohoch vojny a smrti, pričom netušili, že jej červenkastá farba je len dôkazom toho, že jej povrch je pokrytý prachom obsahujúcim oxidy železa.

Keď v nedávnej dobe astronómovia zameriavali svoje stále silnejšie teleskopy na slnečnú sústavu, nemohli prehliadnuť, že na našom červenkastom susedovi sa striedajú ročné obdobia, že má na póloch ľad, ako aj ďalšie črty, ktoré pripomínajú podmienky na Zemi. Počiatočné prieskumy Marsu v 20. storočí robilo veľa medziplanetárnych sond či rakiet vrátane umelých družíc a pristávacích modulov, ktoré vypustili Sovietsky zväz a Spojené štáty. Neskôr prišla misia Mars Pathfinder, ktorá v júli 1997 upútala pozornosť miliónov televíznych divákov.a

V súčasnosti zhromažďuje údaje o červenej planéte umelá družica Mars Global Surveyor. Hoci tieto misie poskytli hojnosť informácií, mnohé podstatné otázky, ktoré sa týkajú Marsu, zostávajú stále nezodpovedané.

Kde je voda?

Spoločným prvkom týchto otázok je voda. Vedci sa domnievajú, že Mars sa v dávnej minulosti úplne odlišoval od toho Marsu, ktorý vidia dnes. Opisujú ho ako planétu, ktorá mala teplejšie podnebie, vlhký vzduch a rieky, ktoré tiekli po jeho povrchu. Voda sa však akosi vytratila a zostala len suchá, prašná, vetrom ošľahaná guľa, v porovnaní s ktorou aj púšte na Zemi vyzerajú bujne. Kam sa tá voda stratila? Kde možno v súčasnosti na Marse nájsť vodu a v akej forme? Ako voda ovplyvňuje počasie a podnebie na Marse?

„Je to detektívka,“ hovorí Norman Haynes, bývalý šéf Kancelárie výskumu Marsu v Laboratóriu prúdových pohonov pri NASA v kalifornskej Pasadene. „Ak sa podarí zistiť, čo sa stalo s vodou na Marse, bude to skutočný úspech.“ Vedci dúfajú, že čoskoro sa dopátrajú odpovede. Približne každé dva roky, keď sú Zem a Mars v priaznivom postavení, plánujú výskumníci vypustiť automatické sondy, aby odhalili marťanské tajomstvo.

Aký je posledný pár „detektívov“? Meteorologické observatórium obiehajúce okolo pólov a robotické chemické laboratórium, ktoré vedcom umožnia lepšie preskúmať, čo je pod povrchom Marsu. Ich mená: Mars Climate Orbiter a Mars Polar Lander.

Na ceste k Marsu

Mars Climate Orbiter bol vypustený 11. decembra 1998 z Kennedyho strediska kozmického výskumu na Myse Canaveral na Floride a začal svoj deväťmesačný let k Marsu. Mal by sa udržať na obežnej dráhe vo výške 400 kilometrov, odkiaľ by mal monitorovať atmosféru tejto planéty, osobitosti povrchu a polárne čiapky. Pozorovania by mali trvať celý marťanský rok — ten trvá 687 pozemských dní.

Dvadsiateho tretieho septembra — v deň, keď malo meteorologické observatórium začať pozorovanie Marsu — vedci z Laboratória prúdových pohonov pri NASA oznámili, že s ním stratili spojenie. „Sme presvedčení, že táto kozmická sonda sa dostala na bližšiu obežnú dráhu, než sme predpokladali,“ povedal Richard Cook, vedúci projektu tejto misie. „Je možné, že práve to viedlo k zlyhaniu misie.“ Cieľom tejto misie bolo monitorovať zmeny na povrchu planéty a poskytnúť výskumníkom dôležité stopy vzhľadom na ranú históriu podnebia planéty.

Vedci dúfajú, že ešte nie je všetko stratené, keďže druhá kozmická sonda — Mars Polar Lander — je na ceste k Marsu. Bola vypustená 3. januára 1999 a podľa plánu má prísť k Marsu začiatkom decembra tohto roka. Kde by mal tento pristávací modul zosadnúť, aby to prinieslo maximálne výsledky?

Kde pristáť?

Pamätajte, že dominantnou otázkou pri skúmaní Marsu je voda. Kde je ideálne miesto na štúdium vody na tejto planéte? Na Zemi vedci študujú počasie, podnebie a kolobeh vody porovnávaním výsledkov tisícok osobitných štúdií, ktoré uskutočňujú pomocou širokej palety prístrojov v mnohých odlišných lokalitách. Skúmanie iných planét si však vyžaduje oveľa selektívnejší postup. Vedeckí vyšetrovatelia musia byť opatrní, keď sa rozhodujú, aké prístroje vypustia a kde by mali dosadnúť, pretože každá príležitosť na štúdium povrchu Marsu je vzácna.

Na štúdium marťanského podnebia sú ideálnymi miestami polárne oblasti — hoci sú značne odlišné od náplavovej plošiny posiatej skalami, kde pred dvoma rokmi pristál Mars Pathfinder. Najvýraznejšie zmeny ročných období sú v polárnych oblastiach. Vedci sú presvedčení, že sezónne prachové búrky nanášajú v polárnych oblastiach tenkú vrstvu prachu. Keď nastane zima, tento prach zamrzne pod ľadom z oxidu uhličitého a vody. Časom sa vytvorilo mnoho vrstiev. „Tieto vrstvy uchovávajú záznam o histórii [marťanského] podnebia,“ hovorí Ralph Lorenz z Arizonskej univerzity. Odborníci sú presvedčení, že výskum tejto novej oblasti bude významným krokom vpred v skúmaní Marsu. Prečo? Čo urobí pristávací modul po pristátí?

Pohľad pod povrch

Pristávací modul, zariadenie podobné pavúkovi na troch nohách, je vysoký asi jeden meter, má dvojmetrové robotické rameno s lopatkou na konci. Jeho misia sa začne pred zosadnutím na marťanskú pôdu. Tesne pred vstupom do atmosféry červenej planéty pristávací modul vypustí dve puzdrá veľké asi ako basketbalové lopty.

Tieto projektily dopadnú voľným pádom a narazia na povrch rýchlosťou asi 700 kilometrov za hodinu. Puzdrá sú skonštruované tak, aby sa pri náraze roztrieštili a uvoľnili dve malé sondy, ktoré sa vryjú asi jeden meter do pôdy. Keď sa sondy zahrabú, uvoľnia malé vŕtačky a začnú testovať chemické zloženie marťanskej pôdy. Prvým cieľom bude vystopovať akúkoľvek vodu, ktorá je možno ukrytá v zamrznutej pôde.

Krátko nato, ako sa sondy dotknú povrchu, bude ich nasledovať pristávací modul, ktorý pristane na padáku. Pristávací modul je pripravený na výskum terénu a počasia na Marse, lebo je vybavený kamerami a snímačmi. Bude robiť snímky pri klesaní i po pristátí. Mikrofóny, ktoré nesie, po prvý raz zaznamenajú zvuk marťanského vetra. Pristávací modul by mal podľa plánu fungovať asi 90 dní po zosadnutí.

Túžba po skúmaní

Samozrejme, štúdium a analyzovanie dát zozbieraných počas tejto misie, ktorá je súčasťou 16-ročného úsilia o bližšie spoznávanie Marsu, zaberie vedcom celé roky. Okrem NASA sa do tohto úsilia zapojili aj európske, japonské a ruské vesmírne agentúry. Vedci dúfajú, že budúce misie napokon prinesú vzorky marťanskej pôdy na analýzu do laboratórií na Zemi. Tieto vzorky môžu nakoniec pomôcť zodpovedať otázku, čo sa stalo s podnebím nášho červeného planetárneho suseda, Marsu.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 15]

Pochádza život z Marsu?

V roku 1984 bol v Antarktíde objavený meteorit ALH84001, o ktorom vedci predpokladajú, že pochádza z Marsu. V auguste 1996 niektorí výskumníci z Johnsonovho strediska kozmického výskumu organizácie NASA a Stanfordovej univerzity oznámili, že skala veľkosti zemiaka obsahuje doklady, ale nie jasné dôkazy, o živote na Marse — organické zlúčeniny, ložiská minerálov a fosílie mikróbov. Bolo počuť vyjadrenia, že život na Zemi môže pochádzať z Marsu.

V súčasnosti však takmer všetci vo vedeckej komunite súhlasia s tým, že tento meteorit nemôže poskytnúť žiadne presvedčivé doklady o tom, že život pochádza z Marsu. William Schopf z Kalifornskej univerzity v Los Angeles povedal: „Myslím si, že je veľmi nepravdepodobné, že by našli pozostatky biologickej aktivity.“ Podobne sa vyjadril Ralph P. Harvey z Case Western Reserve University: „ALH[84001] zjavne neposkytuje dostatočné dôkazy života na Marse, hoci je to pre mnohých z nás veľmi príťažlivá predstava.“b

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 16]

Štyridsať rokov skúmania Marsu

◼ V roku 1960 vypustil Sovietsky zväz prvé medziplanetárne sondy, ktorých cieľom mal byť Mars. Tieto sondy sa nedostali ani na obežnú dráhu.

◼ Štrnásteho júla 1965 preletel americký Mariner 4 okolo Marsu a odoslal snímky a namerané hodnoty na Zem.

◼ V roku 1971 sovietska sonda Mars 3 vypustila malú sondu, ktorá po prvý raz mäkko pristála na Marse. V tom istom roku dosiahla Mars americká umelá družica Mariner 9 a urobila snímky z väčšiny povrchu tejto planéty. Mariner 9 urobil aj snímky dvoch malých mesiacov tejto planéty, Fobosa a Deimosa.

◼ Dve americké sondy Viking 1 a Viking 2 pristáli na Marse v roku 1976. Pracovali celé roky a vykonali zložité experimenty.

◼ V roku 1988 vypustili sovietski vedci k Marsu dve medziplanetárne sondy Fobos 1 a Fobos 2. Fobos 1 zlyhal počas letu, ale Fobos 2 dosiahol Mars a niekoľko dní posielal svoje zistenia späť na Zem.

◼ V roku 1992 vypustili Spojené štáty sondu Mars Observer, ktorá nesplnila svoju úlohu.

◼ Štvrtého júla 1997 pristál na Marse Mars Pathfinder, ktorý niesol vozidlo Sojourner. Z povrchu tejto červenej planéty odoslal nádherné farebné snímky na Zem.

[Obrázky]

Mariner 4

Pristávací modul Viking

Fobos 2

[Obrázok na strane 15]

Mars Climate Orbiter

[Obrázok na strane 15]

Mars Polar Lander

[Obrázok na stranách 16, 17]

Panoráma marťanskej krajiny, ktorú vyfotografoval Mars Pathfinder

[Prameň ilustrácie na strane 14]

Strana 15: Meteorit: NASA photo; pozadie: NASA/​U.S. Geological Survey; sonda a pristávací modul: NASA/​JPL/​Caltech

Strana 16 a 17: Krajina, Mariner 4, pristávací modul Viking: NASA/​JPL/​Caltech; planéta: NASA photo; Fobos 2: NASA/​National Space Science Data Center