Svet v podzemí Paríža

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO FRANCÚZSKU

DÚFAJÚC, že mi niekto odpovie, zúfalo vytáčam číslo. „Haló! Haló!“ volám. „Kľúče od auta mi padli do kanála! Prosím vás, príďte rýchlo!“ Pohotovo prichádza zvláštna čata pracovníkov kanalizácií. Jej prácou je spriechodniť zapchaté kanály, vyčerpať vodu zo zatopených pivníc, ako aj vytiahnuť kľúče, okuliare, peňaženky a dokonca aj zvieratká, ktoré pravidelne miznú v 18 000 kanáloch Paríža. Našli moje kľúče, s úľavou si vydýchnem a vrúcne im ďakujem.

Rozhodol som sa, že nasledujúci deň navštívim Musée des Égouts (Múzeum kanalizácie) na ľavom brehu rieky Seiny oproti slávnym výletným turistickým lodiam a v tieni Eiffelovej veže. Asi 130 rokov sa Paríž pýši tým, že môže ukazovať svoj podzemný svet. Zistil som prečo, keď som nasledoval vyše 90 000 zvedavcov, ktorí každoročne navštevujú toto unikátne múzeum. Pripojte sa ku mne a pozrite sa zblízka na to, čo slávny francúzsky spisovateľ 19. storočia Victor Hugo nazval „Leviatanove črevá“ — na kanály Paríža.

Schodné „črevá“

Po zostupe do hĺbky päť metrov pod povrch vidím prvý muzeálny exponát — vypchatého potkana. Skutočne z toho behá mráz po chrbte! Povráva sa, že na každého Parížana pripadajú tri potkany, ktoré neuveriteľne ľahko strávia aj tie najsilnejšie jedy. Určite sú dobre živené. Potkany denne zožerú 100 ton, čiže jednu tretinu odpadu z kanálov.

Kamene, klince, kľúče a iné ťažké predmety sa tu miešajú s odpadovou a dažďovou vodou, čím upchávajú kanály. Pri zvuku kvapkajúcej vody skúmam zariadenia, ktoré zabezpečujú priechodnosť tohto obrovského „čreva“ s dĺžkou 2100 kilometrov. Každoročne odstráni asi tisíc pracovníkov kanalizácií 15 000 kubických metrov odpadu. Tma, spŕšky znečistenej vody, mazľavé steny a náhle zvýšenie hladiny vody môžu riadne sťažiť prácu zamestnancov kanalizácií.

Okrem toho sa tesne pod stropom kanálov vinú inštalačné rúry, v ktorých je zabudovaná rozsiahla sieť vodovodného potrubia, telefónnych káblov a káblov semaforov.

Vznikli za čias Rimanov

Kanály v Paríži začali budovať Rimania. Ešte stále je pod zrúcaninami Rímskych termálnych kúpeľov v Latinskej štvrti asi 18 metrov rímskych kanálov. Ale keď Rímska ríša zanikla, na hygienu sa zabudlo. Paríž zostal špinavý a nezdravý, po celé storočia mal len základné kanály (stoky uprostred ulice) či rigoly na odtok odpadových vôd. Rigoly zapáchali a boli živnou pôdou na šírenie infekcií. V roku 1131 zomrel najstarší syn kráľa Ľudovíta VI. na infekciu po tom, čo spadol do otvoreného kanála.

Otvorené stoky slúžili ako miesto na odhadzovanie odpadu a to isté platilo o nemnohých nových uzavretých kanáloch; tie sa však ľahko upchávali. Túto situáciu ešte zhoršilo, keď stúpla hladina vody v Seine a kanály vyvrhovali odporne zapáchajúce blato a odpad. V tom čase bol „tráviaci systém“ Paríža veľmi slabý. V roku 1636 malo toto „črevo“ dĺžku len 23 kilometrov a slúžilo pre 415 000 obyvateľov. O jeden a pol storočia neskôr bolo dlhšie len o tri kilometre. V dobe Napoleona toto „črevo“ trpelo akútnymi zažívacími ťažkosťami.

V 19. storočí prebehlo skúmanie a mapovanie už existujúcej kanalizácie. Ukázalo sa, že pozostáva z približne dvoch stoviek tunelov, z ktorých mnohé neboli predtým známe. Ako boli odstránené tony blata starého celé storočia? Rozchýrilo sa, že pod ulicami Paríža sa vraj nachádzajú cennosti. A tak sa dovnútra nahrnuli húfy chamtivých hľadačov pokladov. Brodili sa v bahne a vyberali mince, klenoty a zbrane.

Úprava kanalizácie

Nakoniec boli kanály upravené, zmodernizované, rozšírené a privedené ku každému domu. Boli použité dostatočne veľké rúry, aby pojali nečakané prívaly odpadu. V roku 1878 sa pod priestrannými klenbami tiahlo 650 kilometrov priechodných kanálov. „Kanál je čistý... vystrojený,“ napísal Victor Hugo.

V priebehu 20. storočia sa tento systém dvojnásobne rozrástol. A kanály sa stali zrkadlovým obrazom mesta. V akom zmysle? Každý kanál má meno ulice, popod ktorú sa tiahne, a číslo budovy, ktorá je nad ním. Zlepšenia má priniesť aj renovácia, ktorá sa začala v roku 1991 a bude stáť 330 miliónov amerických dolárov. Desaťročná renovácia tohto životne dôležitého systému, ktorý prečerpáva 1,2 milióna kubických metrov vody denne, zahŕňa inštaláciu automatizovaných čističiek odpadových vôd a kontrolu riadenú počítačom.

Dostávam sa na koniec prehliadky a už sa teším na vdýchnutie čerstvého vzduchu Paríža. Moja podzemná túra sa však ešte neskončila. „Choďte do katakomb, aby ste videli najvnútornejšie hĺbky Paríža,“ odporúča predavač suvenírov. „Dvadsať metrov pod povrchom sú naskladané kosti šiestich miliónov ľudí.“ Odkiaľ sa tam vzali?

Kostoly skazili ovzdušie

Do parížskych katakomb — podzemného cintorína — sa kosti dostali až v 18. storočí. Od stredoveku pochovávali ľudí v kostoloch alebo v ich okolí. Cirkvi to prinášalo peniaze, ale bolo to veľmi nezdravé, lebo cintoríny sa nachádzali priamo v centre mesta. To sa stalo nočnou morou pre ľudí bývajúcich v susedstve Saints-Innocents, najväčšieho cintorína v Paríži, s rozlohou 70 árov, na ktorom pochovávali zomrelých asi z 20 kostolov, ako aj neidentifikovateľné mŕtvoly a obete nákaz.

V roku 1418 čierna smrť prispela asi 50 000 telami. V roku 1572 na cintorín Saints-Innocents pribudlo tisíce obetí masakry, ktorá sa odohrala v Deň sv. Bartolomeja.a Dvíhali sa hlasy za zatvorenie tohto cintorína. Asi dva milióny tiel, ktoré boli nahromadené v masových hroboch hlbokých až desať metrov, vyzdvihlo úroveň povrchu o viac ako dva metre. Tento cintorín bol živnou pôdou infekcií a šíril sa z neho taký hnilobný zápach, pri ktorom vraj mlieko či víno skyslo. Duchovenstvo však odporovalo zatvoreniu mestských cintorínov.

V roku 1780 jeden spoločný hrob praskol a vyvrhol mŕtvoly do pivníc susedných domov. Čo bolo veľa, to bolo veľa. Cintorín bol zatvorený a pochovávanie v Paríži bolo zakázané. Hromadné hroby vyprázdnili a preložili do nepoužívaných lomov Tombe-Issoire. Pätnásť mesiacov každú noc desivé konvoje prepravovali kosti. Bolo to rozšírené i na 17 ďalších cintorínov a 300 miest uctievania. Kosti hádzali do 17,5-metrovej šachty, kde je dnes schodište, ktoré vedie z ulice do katakomb.

Na návšteve v parížskych katakombách

Z námestia Denfert-Rochereau južne od parížskej Latinskej štvrte som zostúpil po 91 schodoch do katakomb. Medzi prvými, ktorí videli toto podzemné pohrebisko pri svetle horiacich fakieľ v roku 1787, boli dámy z kráľovského dvora. V súčasnosti sem prichádza každoročne 160 000 návštevníkov.

Za schodišťom nasleduje zdanlivo nekonečný rad úzkych chodieb, v ktorých sú uložené mŕtvoly. Opatrne kráčam a premýšľam o fakte, že katakomby zaberajú viac než 11 000 štvorcových metrov. Jeden muž, ktorý sa volal Philibert Aspairt, si získal nechcenú slávu, keď sa snažil nájsť cestu von cez stovky kilometrov týchto chodieb. V roku 1793 v tomto bludisku zablúdil. Jeho kostru našli o 11 rokov neskôr, keď identifikovali jeho kľúče a oblečenie.

Bolo vydolovaných asi 30 percent podzemia Paríža. Dolovanie bolo po dlhý čas nekontrolované. V roku 1774 sa však 300-metrový úsek rue dʹÉnfer (Pekelná ulica, dnes Denfert-Rochereau) zrútil do 30-metrovej priepasti. Parížu hrozilo, že sa prepadne. Kamene, „ktoré vidíme na povrchu,“ vysvetlil jeden pisateľ, „pod našimi nohami chýbajú.“ Na podopretie podzemných chodieb boli postavené mohutné klenby.

„Je to veľká škoda, že keď už tu boli, nevydláždili aj spodok katakomb,“ nariekam pri pohľade na svoje zablatené topánky. Šmykol som sa na blate, ale podarilo sa mi zachytiť o ťažké bronzové dvere. Za dverami sa nachádza chodba, ktorej steny sú postavené z ľudských kostí. Úškľabky lebiek a krehké stehenné kosti a píšťaly usporiadané do radov a do tvaru krížov a vencov poskytujú morbídny pohľad. Na tabuľkách sú vyryté biblické verše a básne odzrkadľujúce rozjímanie človeka nad zmyslom života a smrti.

Pri odchode z katakomb si v rigole čistím topánky od blata a uisťujem sa, či sa moje kľúče opäť nerozhodli navštíviť parížske kanály! Túra po fascinujúcom podzemnom svete Paríža bola pre mňa nezvyčajným zážitkom, na ktorý tak rýchlo nezabudnem. V Paríži je toho bezpochyby oveľa viac, než môže spozorovať oko.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

Otvor jednej časti parížskych kanálov

[Prameň ilustrácie]

Valentin, Musée Carnavalet, © Photothèque des Musées de la Ville de Paris/​Cliché: Giet

[Obrázok na strane 25]

Na návšteve v kanáloch

[Prameň ilustrácie]

J. Pelcoq, Loď, Musée Carnavalet, © Photothèque des Musées de la Ville de Paris/​Cliché: Giet

[Obrázok na strane 25]

Prierez parížskych kanálov

[Prameň ilustrácie]

Ferat, Musée Carnavalet, © Photothèque des Musées de la Ville de Paris/​Cliché: Briant

[Obrázok na strane 26]

Úškľabky lebiek a krehké stehenné kosti usporiadané do radov a do tvaru krížov a vencov

[Obrázok na strane 26]

Nápis pred východom: „Osteň smrti je hriech“ — 1. Korinťanom 15:56, „King James Version“

[Obrázok na strane 26]

Zariadenie na čistenie kanálov

[Prameň ilustrácie na strane 24]

Mapa v pozadí na 24. až 27. strane: Encyclopædia Britannica/9th Edition (1899)