Môj prvoradý záujem — zostať lojálny

ROZPRÁVA OLEXIJ DAVYĎUK

Bol rok 1947; miesto: niekoľko kilometrov od dediny Laskiv (Ukrajina) pri poľskej hranici. Môj starší kamarát Stepan slúžil ako kuriér, prenášal biblickú literatúru z Poľska na Ukrajinu. V jednu noc Stepana zbadal pohraničník, prenasledoval ho a zastrelil ho. O dvanásť rokov Stepanova smrť výrazne ovplyvnila môj život. Neskôr vám vysvetlím ako.

V ČASE môjho narodenia v Laskive v roku 1932 bolo v našej dedine desať rodín Bádateľov Biblie, ako boli Jehovovi svedkovia vtedy známi. Medzi nimi boli aj moji rodičia, ktorí až do svojej smrti v polovici sedemdesiatych rokov dávali znamenitý príklad lojálnosti voči Jehovovi. Po celý život bolo mojím prvoradým záujmom byť lojálny voči Bohu. — Žalm 18:25.

V roku 1939, keď sa začala druhá svetová vojna, bola oblasť východného Poľska, kde sme žili, pripojená k Sovietskemu zväzu. Pod sovietskou vládou sme boli do júna 1941, keď sem vtrhli Nemci a túto oblasť obsadili.

Počas druhej svetovej vojny som v škole zažíval ťažké chvíle. Deti sa učili spievať nacionalistické piesne a zúčastňovali sa na vojenských cvičeniach. Okrem iného sme sa učili hádzať granáty. Ale ja som odmietal spievať vlastenecké piesne a nezúčastňoval som sa ani žiadneho vojenského cvičenia. To, že som sa od útleho veku učil zastávať sa svojho biblického presvedčenia, mi pomohlo zostať lojálnym voči Bohu počas rokov, ktoré nasledovali.

V obvode nášho zboru bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa zaujímali o biblickú pravdu, preto boli do našej oblasti pridelení dvaja priekopníci, ako sa u Jehovových svedkov nazývajú služobníci celým časom, aby nám pomáhali učiť záujemcov. Jeden z tých priekopníkov, Ilľa Fedorovyč, študoval Bibliu aj so mnou a zaúčal ma do služby. Počas nemeckej okupácie bol Ilľa deportovaný do jedného z nacistických koncentračných táborov, kde zomrel.

Otec sa usiluje zachovávať neutralitu

V roku 1941 sa sovietske úrady snažili prinútiť otca, aby podpísal dokument, v ktorom mal sľúbiť, že bude Sovietov vo vojne finančne podporovať. Povedal im, že nemôže podporovať žiadnu z bojujúcich strán a ako služobník pravého Boha zostane neutrálny. Otca označili za nepriateľa a odsúdili ho na štyri roky väzenia. Ale odsedel si len štyri dni. Prečo? Lebo v nedeľu po jeho uväznení nemecká armáda obsadila oblasť, v ktorej sme žili.

Keď sa väzenskí dozorcovia dozvedeli, že Nemci sú blízko, pootvárali brány väznice a utiekli. Vonku sovietski vojaci postrieľali väčšinu otcových spoluväzňov. Otec neodišiel z väznice ihneď, no neskôr utiekol k priateľom. Odtiaľ poslal mame odkaz, aby mu priniesla doklady, ktoré dokazovali, že bol uväznený za odmietnutie podporovať Sovietov vo vojne. Keď ich otec ukázal nemeckým úradom, darovali mu život.

Nemci chceli vedieť mená všetkých ľudí, ktorí spolupracovali so Sovietmi. Nútili otca, aby im ich prezradil, ale on to odmietol. Vysvetlil im svoj neutrálny postoj. Keby niekoho menoval, Nemci by toho človeka zastrelili. Tak otcov neutrálny postoj zachránil život ďalším ľuďom, ktorí mu boli za to vďační.

Práca v podzemí

Sovieti sa vrátili na Ukrajinu v auguste 1944 a v máji 1945 sa druhá svetová vojna v Európe skončila. Potom nás, ktorí sme žili v Sovietskom zväze, odrezala od ostatného sveta takzvaná železná opona. Bolo ťažké udržiavať kontakt dokonca aj s Jehovovými svedkami za poľskou hranicou. Niektorí odvážni svedkovia sa z času na čas prešmykli cez hranicu a vracali sa s niekoľkými cennými časopismi Strážna veža. Počúval som o rizikách, ktoré títo kuriéri podstupovali, lebo hranica bola len 8 kilometrov od nášho domu v Laskive.

Napríklad jeden svedok, ktorý sa volal Siľvester, prešiel cez hranicu dva razy a zakaždým sa vrátil bez problémov. Ale na tretej ceste ho zbadala pohraničná stráž a strážne psy. Vojaci naňho kričali, aby zastal, ale Siľvester utekal ako o život. Jedinou možnosťou, ako sa striasť psov, bolo vojsť do blízkeho jazera. Celú noc strávil po krk vo vode a skrýval sa vo vysokej trstine. Nakoniec, keď sa hliadka vzdala pátrania, Siľvester sa vyčerpaný dotackal domov.

Ako som sa už zmienil, Siľvestrov synovec Stepan bol zabitý, keď sa snažil prejsť cez hranicu. Ale bolo dôležité, aby sme ďalej udržiavali kontakt s Jehovovým ľudom. Vďaka úsiliu odvážnych kuriérov sme mohli dostávať duchovný pokrm a užitočné usmernenia.

V nasledujúcom roku 1948 som bol v jeden večer pokrstený v malom jazere blízko nášho domu. Tí, ktorí mali byť pokrstení, sa stretli v našom dome, ale nevedel som, kto to je, lebo bola tma a všetko prebiehalo v úplnej tichosti. My kandidáti na krst sme sa medzi sebou nerozprávali. Neviem, kto predniesol prejav ku krstu, kto mi kládol otázky pri krste, keď sme stáli pri jazere, ani kto ma ponoril. Keď sme si po rokoch s jedným dobrým priateľom spolu zaspomínali na minulosť, zistili sme, že v ten večer sme boli obaja medzi pokrstenými!

V roku 1949 dostali svedkovia na Ukrajine z Brooklynu list, ktorý ich povzbudzoval, aby požiadali Moskvu o legalizáciu kazateľského diela v Sovietskom zväze. Po tomto pokyne svedkovia cez ministra vnútra zaslali petíciu Najvyššiemu sovietu ZSSR. Potom boli Mykola Piatocha a Ilľa Babijčuk požiadaní, aby išli do Moskvy po odpoveď vlády na našu petíciu. Súhlasili a v to leto odcestovali do Moskvy.

Vládny úradník, ktorý prijal túto delegáciu, si ich vypočul, keď mu uvádzali biblické dôvody na naše dielo. Vysvetlili mu, že naše dielo sa vykonáva v rámci spĺňania Ježišovho proroctva, že „toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom“. (Matúš 24:14) Vládny úradník však povedal, že štát nás nikdy nezaregistruje.

Svedkovia sa vrátili domov a išli do Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny, aby získali zákonné uznanie nášho diela na Ukrajine. Vrchnosti opäť zamietli túto požiadavku. Povedali, že Jehovových svedkov nechajú na pokoji, len ak budú podporovať štát. Povedali, že svedkovia musia slúžiť v ozbrojených silách a zúčastňovať sa volieb. Bratia znova vysvetlili náš neutrálny postoj, totiž že nemôžeme byť časťou sveta, lebo napodobňujeme nášho Pána, Ježiša Krista. — Ján 17:14–16.

Krátko nato boli bratia Piatocha a Babijčuk zatknutí, obvinení a odsúdení na 25 rokov väzenia. Asi v tom čase, v roku 1950, vrchnosti zadržali mnohých svedkov, aj môjho otca. Bol odsúdený na 25 rokov väzenia a poslali ho do Chabarovska, na najvýchodnejší koniec Sovietskeho zväzu vzdialený takmer 7000 kilometrov!

Vo vyhnanstve na Sibíri

Potom v apríli 1951 sovietsky štát začal organizovaný útok na svedkov v západných republikách, ktoré sú dnes známe ako Lotyšsko, Estónsko, Litva, Moldavsko, Bielorusko a Ukrajina. V tom mesiaci bolo asi 7000 z nás vrátane mojej mamy a mňa poslaných do vyhnanstva na Sibír. Vojaci bez okolkov prišli večer k nášmu domu a odviedli nás na železničnú stanicu. Tu nás zatvorili do vozňov pre dobytok — asi 50 do každého vozňa — a po vyše dvoch týždňoch nás vyložili na mieste nazvanom Calari, blízko Bajkalského jazera v Irkutskej oblasti.

Stál som v snehu stuhnutý od ľadového vetra, obklopený ozbrojenými vojakmi a zvedavý, čo nás čaká. Ako tu dokážem zostať Jehovovi verný? Aby sme zabudli na chlad, začali sme spievať piesne Kráľovstva. Potom prišli riaditelia miestnych štátnych podnikov. Niektorí potrebovali mužov na namáhavú fyzickú prácu, zatiaľ čo ďalší chceli ženy, ktoré by sa im starali o zvieratá. Mňa s mamou odviedli na stavenisko, kde sa budovala Tagninská vodná elektráreň.

Keď sme tam prišli, videli sme rady drevených barakov, ubytovne pre vyhnancov. Ja som mal pracovať ako traktorista a elektrikár a mama dostala prácu na družstve. Oficiálne sme patrili medzi vyhnancov, a nie medzi väzňov. Mohli sme sa preto voľne pohybovať v blízkom okolí elektrárne, hoci nám zakázali chodiť do susednej osady vzdialenej asi 50 kilometrov. Úrady na nás naliehali, aby sme podpísali vyhlásenie, v ktorom sa uvádzalo, že tu zostaneme navždy. Mne, 19-ročnému, sa to zdalo ako neobyčajne dlhý čas, preto som to odmietol podpísať. No zostali sme v tejto oblasti 15 rokov.

Tu na Sibíri už od nás nebola poľská hranica vzdialená len 8 kilometrov, ale vyše 6000 kilometrov! My svedkovia sme robili, čo sme mohli, aby sme sa opäť zorganizovali do zborov a určili sme spomedzi seba mužov, ktorí sa ujímali vedenia. Spočiatku sme nemali žiadnu biblickú literatúru okrem niekoľkých výtlačkov, ktoré sa niektorým svedkom podarilo priniesť so sebou z Ukrajiny. Tie sme ručne odpisovali a požičiavali sme si ich.

Zakrátko sme začali usporadúvať zhromaždenia. Keďže mnohí z nás bývali v barakoch, stretávali sme sa väčšinou večer. Náš zbor mal asi 50 členov a ja som bol poverený viesť teokratickú školu kazateľskej služby. V našom zbore bolo málo mužov, preto mávali cvičné prejavy aj ženy; tento postup bol zavedený v zboroch Jehovových svedkov na celom svete v roku 1958. Všetci brali svoje úlohy vážne a školu považovali za spôsob, ako chváliť Jehovu a povzbudzovať druhých v zbore.

Jehova žehná našu službu

Keďže sme v barakoch bývali s nesvedkami, sotva prešiel nejaký deň bez rozhovoru s druhými o našej viere, aj keď to bolo prísne zakázané. Po smrti Josifa Stalina, sovietskeho generálneho tajomníka, sa v roku 1953 podmienky zlepšili. Bolo nám dovolené voľnejšie sa rozprávať s druhými o našom biblickom presvedčení. Prostredníctvom korešpondencie s priateľmi z Ukrajiny sme sa dozvedeli, kde sú v našej oblasti ďalší svedkovia, a skontaktovali sme sa s nimi. To nám umožnilo zorganizovať zbory do krajov.

V roku 1954 som sa oženil s Oľhou, ktorá sem bola poslaná do vyhnanstva tiež z Ukrajiny. Po celé roky bola pre mňa veľkou oporou v službe Jehovovi. Stepan, ktorého zabili na hranici medzi Ukrajinou a Poľskom v roku 1947, bol Oľhin brat. Neskôr sa nám narodila dcéra Valentyna.

Mali sme s Oľhou radosť z mnohých požehnaní v našej kresťanskej službe na Sibíri. Stretli sme napríklad Jurija, ktorý viedol skupinu baptistov. Pravidelne sme ho navštevovali a študovali sme všetky dostupné čísla časopisu Strážna veža. Jurij zakrátko začal chápať, že to, čo Jehovovi svedkovia kážu z Biblie, je pravda. Začali sme študovať aj s niekoľkými jeho priateľmi baptistami. Aké to bolo pre nás vzrušujúce, keď Jurij a niekoľkí jeho priatelia boli pokrstení a stali sa našimi duchovnými bratmi!

V roku 1956 som bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu, čo si vyžadovalo, aby som každý týždeň navštevoval zbory v našom kraji. Celý deň som pracoval a potom som večer vysadol na motocykel, aby som sa stretol so zborom. Na druhý deň skoro ráno som sa vrátil a išiel som do práce. Mychajlo Serdynskyj, ktorý bol vymenovaný za môjho pomocníka v službe cestujúceho dozorcu, sa zabil pri dopravnej nehode v roku 1958. Zomrel v stredu, ale jeho pohreb sme odložili na nedeľu, aby na pohreb mohol prísť čo najväčší počet svedkov.

Keď sme sa ako veľká skupina pohli smerom k cintorínu, členovia štátnej bezpečnosti išli za nami. Predniesť prejav o našej biblickej nádeji na vzkriesenie znamenalo riskovať zatknutie. Ale túžil som hovoriť o Mychajlovi a o jeho úžasných vyhliadkach do budúcnosti. Štátna bezpečnosť ma nezatkla, hoci som používal Bibliu. Zjavne si uvedomovali, že by tým nič nedosiahli, a aj tak ma dobre poznali, keďže som bol na výsluchoch v ich ústredí častým „hosťom“.

Udavač nás prezrádza

V roku 1959 štátna bezpečnosť zatkla 12 svedkov, ktorí sa ujímali vedenia v kazateľskom diele. Niekoľko ďalších bolo predvolaných na výsluch a bol som medzi nimi aj ja. Keď prišiel pri výsluchu rad na mňa, bol som zdesený, keď som počúval, ako úradníci vymenúvajú dôverné podrobnosti o našom diele. Ako to všetko môžu vedieť? Bolo jasné, že tu bol udavač, niekto, kto o nás veľa vedel a kto nejaký čas pracoval pre štátnu bezpečnosť.

Tí dvanásti zatknutí boli v susedných celách a dohodli sa, že vrchnosti už nepovedia ani slovo. Tak sa bude musieť informátor objaviť sám na procese, aby proti nim svedčil. Hoci som nebol obvinený, išiel som na súd, aby som videl, čo sa stane. Sudca kládol otázky a tí 12 svedkovia neodpovedali. Potom jeden svedok, volal sa Konstantyn Poliščuk, ktorého som poznal celé roky, svedčil proti tým 12. Pojednávanie sa skončilo a súd odsúdil niekoľkých svedkov do väzenia. Na ulici pred budovou súdu som sa zrazil s Poliščukom.

„Prečo nás zrádzaš?“ opýtal som sa.

„Lebo už viac neverím,“ odpovedal.

„Čomu viac neveríš?“ opýtal som sa.

„Už viac neverím Biblii,“ odpovedal.

Poliščuk mohol zradiť aj mňa, ale pri svojej výpovedi moje meno nespomenul. Opýtal som sa ho teda, prečo to neurobil.

„Nechcem, aby si išiel do väzenia,“ povedal. „Ešte stále sa cítim vinný za tvojho švagra Stepana. Ja som zodpovedný za to, že ho zabili, lebo som ho v ten večer poslal cez hranicu. Je mi to veľmi ľúto.“

Jeho slová ma ohromili. Aké pokrivené bolo jeho svedomie! Mal výčitky za Stepanovu smrť, a pritom teraz zrádzal Jehovových služobníkov. Už nikdy som Poliščuka nestretol. O niekoľko mesiacov zomrel. Vidieť, ako niekto, komu som celé roky dôveroval, zrádza našich bratov, ma hlboko citovo zranilo. Ale vzal som si z tejto skúsenosti cenné poučenie: Poliščuk bol nelojálny, lebo prestal čítať Bibliu a veriť v ňu.

Nepochybne potrebujeme mať na pamäti toto poučenie: Ak máme zostať Jehovovi verní, musíme pravidelne študovať Sväté Písma. Biblia hovorí: „Chráň svoje srdce, lebo z neho sú zdroje života.“ Apoštol Pavol navyše hovoril kresťanom, aby sa mali na pozore. Pred čím? „Aby sa v niekom z vás niekedy nevyvinulo zlé srdce bez viery tým, že by sa odvrátil od živého Boha.“ — Príslovia 4:23; Hebrejom 3:12.

Opäť na Ukrajine

Keď sa naše vyhnanstvo na Sibíri v roku 1966 skončilo, presťahovali sme sa s Oľhou do mesta Sokaľ asi 80 kilometrov od Ľvova. Mali sme veľa práce, lebo v Sokali a blízkych mestách Červonohrade a Sosnivke bolo len 34 svedkov. Dnes je v tejto oblasti 11 zborov!

Oľha zomrela vo vernosti v roku 1993. O tri roky som sa oženil s Lidijou, ktorá je odvtedy pre mňa veľkou posilou. Navyše moja dcéra Valentyna a jej rodina sú horlivými služobníkmi Jehovu a sú mi aj veľkým zdrojom povzbudenia. No najväčšiu radosť mi prináša to, že som zostal lojálny Jehovovi Bohu, ktorý si počína lojálne. — 2. Samuelova 22:26.

Olexij Davyďuk zomrel vo vernosti Jehovovi 18. februára 2000, keď sme tento článok pripravovali na uverejnenie.

[Obrázok na strane 20]

Náš zbor, ktorý sa zhromažďoval v barakoch, v roku 1952 na východnej Sibíri

[Obrázok na strane 23]

Naša teokratická škola kazateľskej služby v roku 1953

[Obrázok na strane 23]

Pohreb Mychajla Serdynského v roku 1958

[Obrázok na strane 24]

S manželkou Lidijou