Po stopách vody života
PRED vyše 2000 rokmi sa na území Arabskej púšte dostalo do popredia jedno prekvitajúce mesto s 30 000 obyvateľmi. Napriek drsnému podnebiu na tomto území, kde sú priemerné ročné zrážky len asi 150 milimetrov, sa obyvatelia mesta Petra naučili vystačiť s malým množstvom vody. A Petra sa stala bohatým a prosperujúcim mestom.
Nabatejci, obyvatelia Petry, nemali žiadne elektrické vodné čerpadlá. Ani nepostavili obrovské priehrady. Ale vedeli, ako zachytiť a uchovať vodu. Pomocou rozsiahleho systému malých nádrží, kanálov, potrubí a cisterien dokázali starostlivo priviesť vodu do svojho mesta a na svoje malé pozemky. Sotva premrhali jednu kvapku. Ich studne a cisterny boli tak dobre vybudované, že súčasní beduíni ich stále používajú.
Jeden hydrológ s úžasom hovorí: „Hydrológia Petry je skrytou nádherou. Tí ľudia boli doslova géniovia.“ Nedávno sa izraelskí odborníci pokúšali poučiť z geniality Nabatejcov, ktorí tiež pestovali poľnohospodárske plodiny v Negebe, na mieste, kde ročné zrážky zriedkakedy presahujú hranicu 100 milimetrov. Agronómovia preskúmali pozostatky tisícok malých nabatejských hospodárstiev, ktorých vlastníci obratne privádzali vodu zo zimných dažďov na svoje malé terasovité políčka.
A práve poučenie, ktoré získali od Nabatejcov, pomáha dnes poľnohospodárom v oblastiach postihnutých suchom, v afrických krajinách pásma Sahel. Súčasné metódy uchovávania vody však môžu byť rovnako účinné. Na Lanzarote, jednom z Kanárskych ostrovov, ktorý sa nachádza pri africkom pobreží, sa farmári naučili, ako dopestovať hrozno a figy tam, kde nie sú takmer žiadne zrážky. Vinič a figovníky vysádzajú na dno okrúhlych jám a potom prikryjú povrch vrstvou sopečného popola, aby tak zabránili odparovaniu. Výdatná rosa môže stekať dolu ku koreňom, a tak zaistiť dobrú úrodu.
Jednoduché vynálezy
Podobné príbehy o tom, ako sa ľudia prispôsobujú suchým klimatickým podmienkam, sa dajú nájsť po celom svete — napríklad medzi Bišnoimi, ktorí žijú na Thárskej púšti v Indii, ženami z kmeňa Turkana v Keni a Indiánmi z kmeňa Navahov v Arizone v Spojených štátoch. Ich metódy, ako zachytiť dažďovú vodu, ktoré sa učili mnohé stáročia, sa dnes ukazujú omnoho spoľahlivejšie pri uspokojovaní poľnohospodárskych potrieb ako pôsobivé, technicky vyspelé riešenia.
Dvadsiate storočie bolo vekom stavania priehrad. Mohutné rieky sa zahatali a rozvinuli sa rozsiahle zavlažovacie systémy. Jeden vedec odhaduje, že 60 percent všetkých prameňov a riek na svete je do istej miery regulovaných. Zatiaľ čo tieto projekty priniesli určitý úžitok, ekológovia poukazujú na poškodenie životného prostredia, nehovoriac už o tom, že milióny ľudí následkom toho stratili svoje príbytky.
Aj napriek dobrým úmyslom sú výhody z týchto projektov zriedkakedy na úžitok tým roľníkom, ktorí zúfalo potrebujú vodu. Vzhľadom na zavlažovacie projekty v Indii bývalý ministerský predseda Rádžív Gándhí povedal: „Šestnásť rokov sme na to vydávali peniaze. Ľuďom sa to vôbec nevrátilo; žiadne zavlažovanie, žiadna voda, žiaden vzrast v produkcii, žiadna pomoc v ich každodennom živote.“
Na druhej strane, jednoduché riešenia sa preukázali ako omnoho užitočnejšie a menej škodlivé pre životné prostredie. Jazierka a priehrady, ktoré si vybudovali miestne komunity, boli veľkým úspechom v Číne, kde postavili šesť miliónov takýchto vodných nádrží. V Izraeli ľudia zistili, že s trochou vynachádzavosti môžu využiť tú istú vodu najprv na umývanie, potom na splachovanie a nakoniec na zavlažovanie.
Ďalším praktickým riešením je kvapková závlaha, ktorá nenarúša pôdu a využíva sa pri nej iba 5 percent objemu vody, ktorú spotrebujú bežné zavlažovacie systémy. Rozumné využívanie vody tiež znamená vyberať na pestovanie tie poľnohospodárske plodiny, ktoré sú prispôsobené suchému podnebiu, ako napríklad cirok alebo proso, namiesto takých, ktoré potrebujú rozsiahle zavlažovanie, ako je napríklad cukrová trstina alebo kukurica.
S vynaložením určitého úsilia sa môže podobne znížiť náš dopyt po vode v domácnostiach i v priemysle. Ak továreň vodu recykluje, jeden kilogram papiera sa môže napríklad vyrobiť s použitím približne jedného litra vody, a tak sa ušetrí vyše 99 percent vody. V meste Mexiko vymenili bežné toalety za také, ktoré spotrebujú len jednu tretinu vody. Mesto tiež financovalo informačnú kampaň s výzvou podstatne znížiť spotrebu vody.
Čo je potrebné na dosiahnutie úspechu?
Riešenie krízovej situácie s vodou — a väčšiny problémov, ktoré sa týkajú životného prostredia — si vyžaduje zmeny v postojoch. Ľudia musia začať spolupracovať, a nie konať sebecky, musia prinášať rozumné obete tam, kde je to potrebné, a byť rozhodnutí starať sa o zem pre budúcich obyvateľov. Z tohto hľadiska Sandra Postelová vo svojej knihe Last Oasis—Facing Water Scarcity (Posledná oáza — čelíme nedostatku vody) napísala: „Potrebujeme ‚vodnú etiku‘ — vodidlo správneho konania pri riešení zložitých rozhodnutí o prírodných systémoch, ktorým plne nerozumieme a ani nemôžeme plne porozumieť.“
Takáto „vodná etika“ si, samozrejme, vyžaduje viac ako len nejaký miestny prístup. Krajiny, ako aj susedia musia spolupracovať, pretože rieky neberú ohľad na štátne hranice. Ismail Serageldin vo svojej správe Beating the Water Crisis (Premáhanie krízy s vodou) hovorí: „Kvantita a kvalita vody, ktoré sa v minulosti považovali za samostatné otázky, sa teraz musia považovať za globálny problém.“
Ale priviesť národy k tomu, aby riešili globálne otázky, nie je ľahká úloha, ako to uznal aj generálny tajomník OSN Kofi Annan. Hovorí: „V dnešnom globalizovanom svete sú mechanizmy dostupné pre celosvetový zásah iba v počiatočnom štádiu vývoja. Je najvyšší čas, aby sme myšlienke ‚medzinárodného spoločenstva‘ dali konkrétnejší význam.“
Je jasné, že primeraná zásoba čistej vody — hoci je veľmi dôležitá — nie je všetko, čo potrebujeme, aby sme sa mohli tešiť zo zdravého a šťastného života. Ľudia musia najprv spoznať, akú povinnosť máme voči Tomu, ktorý je zdrojom tak vody, ako aj samotného života. (Žalm 36:9; 100:3) A namiesto krátkozrakého vykorisťovania zeme a jej zdrojov by ju mali ľudia skôr ‚obrábať a starať sa o ňu‘ práve tak, ako to nariadil náš Stvoriteľ našim prvým rodičom. — 1. Mojžišova 2:8, 15; Žalm 115:16.
Lepší druh vody
Keďže voda je životne dôležitá, neprekvapuje nás to, že v Biblii sa jej dáva aj symbolický význam. Áno, aby sme sa mohli tešiť zo života v súlade s tým, ako sme boli vytvorení, musíme spoznať zdroj tejto symbolickej vody. Musíme sa tiež naučiť preukazovať postoj podobný postoju jednej ženy, ktorá žila v prvom storočí n. l. a ktorá od Ježiša Krista žiadala: „Pane, daj mi túto vodu.“ (Ján 4:15) Pouvažujme nad tým, čo sa vtedy stalo.
Ježiš sa zastavil pri jednej hlbokej studni neďaleko dnešného mesta Nábulus; zrejme pri tej istej studni, ktorú dodnes často navštevujú ľudia z celého sveta. V tom čase tiež prišla k studni jedna Samaritánka. Tak ako mnoho iných žien v prvom storočí, aj ona sem určite chodievala pravidelne, aby zásobovala svoju domácnosť vodou. Ale Ježiš jej povedal, že jej môže zaobstarať „živú vodu“ — zdroj vody, ktorý nikdy nevyschne. — Ján 4:10, 13, 14.
To, pochopiteľne, vzbudilo záujem tej ženy. Ale je jasné, že „živá voda“, o ktorej hovoril Ježiš, nebola doslovná voda. Ježiš mal na mysli duchovné opatrenia, ktoré umožňujú ľuďom žiť navždy. Medzi symbolickou vodou a doslovnou vodou však existuje väzba — obe potrebujeme na to, aby sme sa mohli tešiť zo života naplno.
Pri viacerých príležitostiach Boh poskytol svojmu ľudu riešenie doslovného nedostatku vody. Zázračným spôsobom zaobstarával vodu pre veľký zástup Izraelitov — utečencov, ktorí prechádzali Sinajskou púšťou na ceste do Zasľúbenej krajiny. (2. Mojžišova 17:1–6; 4. Mojžišova 20:2–11) Elizeus, Boží prorok, uzdravil prameň vody v Jerichu, ktorý bol znečistený. (2. Kráľov 2:19–22) A keď sa ostatok kajúcnych Izraelitov vracal z Babylona do svojej domovskej krajiny, Boh ich viedol ‚k vode v pustatine‘. — Izaiáš 43:14, 19–21.
Naša planéta v súčasnosti súrne potrebuje nevyčerpateľný zdroj vody. Keďže náš Stvoriteľ, Jehova Boh, poskytol riešenie problémov s vodou v minulosti, neurobí tak znovu i v budúcnosti? Biblia nás uisťuje, že to urobí. Boh pri opise podmienok, ktoré zavládnu pod jeho sľúbeným Kráľovstvom, hovorí: „Otvorím rieky na holých pahorkoch a žriedla uprostred údolných rovín. Z pustatiny urobím trstinový rybník a z bezvodnej krajiny zdroje vody... aby ľudia súčasne videli a vedeli a venovali pozornosť a chápali, že to urobila práve Jehovova ruka.“ — Izaiáš 41:18, 20.
Biblia nám sľubuje, že keď nadíde ten čas, ľudia „nebudú hladovať ani nebudú smädní“. (Izaiáš 49:10) Vďaka novej celosvetovej správe sa konečne vyrieši krízový stav s vodou. Táto správa — Kráľovstvo, o ktoré sa modlíme, tak ako nás to naučil Ježiš — bude riadená „právom a spravodlivosťou odteraz až na neurčitý čas“. (Izaiáš 9:6, 7; Matúš 6:9, 10) Potom sa ľudia na celej zemi konečne stanú skutočným medzinárodným spoločenstvom. — Žalm 72:5, 7, 8.
Ak teraz hľadáme vodu života, môžeme sa tešiť na to, že sa dočkáme dňa, keď bude naozaj dostatok vody pre každého.
[Obrázky na strane 10]
Hore: Starobylí obyvatelia mesta Petra vedeli, ako uchovať vodu
Dole: Nabatejský vodný kanál v Petre
[Prameň ilustrácie]
Garo Nalbandian
[Obrázok na strane 10]
Farmári na jednom z Kanárskych ostrovov sa naučili pestovať rastliny tam, kde nie sú takmer žiadne zrážky
[Obrázky na strane 13]
Čo mal Ježiš na mysli, keď sľúbil tejto žene „živú vodu“?