Paracaská národná rezervácia — cesta objavov

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Peru

UŽ MNOHO rokov prichádzajú do Peru turisti z celého sveta. Počas svojej cesty zvyčajne navštívia Limu, hlavné mesto Inkov Cuzco, veľkolepé ruiny Machu Picchu, majestátne Andy a niektorí absolvujú aj výlet loďou po Amazonke. Nedávno do zoznamu turistických atrakcií pribudlo ďalšie zaujímavé miesto — Paracaská národná rezervácia. Táto rezervácia sa nachádza južne od Limy, asi 250 kilometrov po Panamerickej diaľnici.

Paracaská národná rezervácia má rozlohu okolo 335 000 hektárov a rozprestiera sa na pobreží i na Paracaskom polostrove. Založila ju v roku 1975 peruánska vláda s cieľom chrániť rozmanité živočíšne druhy, ktoré žijú v tejto oblasti alebo sem každoročne migrujú. Rezervácia slúži aj na to, aby si ľudia prehlbovali úctu k životnému prostrediu, a prispieva k rozvoju turizmu. Doteraz bolo v tejto oblasti objavených vyše 100 archeologických nálezísk, ktoré svedčia o stáročnej paracaskej kultúre. Prímorské oblasti sú domovom uškatcov, vydier, delfínov, vyše dvesto druhov vtákov a štyroch druhov morských korytnačiek.

Na mape vyzerá Paracaský polostrov iba ako gombík pripevnený k neporovnateľne väčšej pevnine. Vzhľadom na zemepisnú polohu polostrova sa ním preháňajú silné pasáty, ktoré miestni obyvatelia nazývajú paracas. Tento vietor smeruje na sever a ženie zároveň aj studený Peruánsky (Humboldtov) prúd. Práve kombinácia studenej vody, plytkého pobrežia a stúpanie výživných spodných prúdov k hladine oceánu urobilo oblasť tohto polostrova jedným z najbohatších morských ekosystémov na svete. Tichý oceán je tu sfarbený dozelena a obsahuje množstvo mikroorganizmov vrátane fytoplanktónu i zooplanktónu — potravy pre milióny sardel a iných malých rýb, ktorými sa tieto bohaté vody priam hmýria. Pri tomto hojne prestretom „stole“ oceánu, kde sú hlavným chodom najmä sardely, hodujú mnohé morské vtáky, tučniaky a morské cicavce, ktoré sú v rezervácii chránené.

Návšteva ostrovov Ballestas

Naša cesta sa začína v dokoch zálivu pri Paracase. Na vode sa pohojdáva mnoho ukotvených rybárskych lodiek, na ktorých sedia miestne pelikány, čistia si perie a pozorujú činnosť ľudí okolo. Prichádza náš motorový čln a my doň nedočkavo nastupujeme a obliekame si záchranné vesty. Keď už sme mimo dopravného ruchu v prístave, čln naberá rýchlosť a nasleduje vzrušujúca jazda, pri ktorej čln svižne kĺže po miernych vlnách zálivu.

Naša prvá zastávka je takmer na konci polostrova. Sprievodkyňa nás upozorňuje na veľký obrazec na úbočí vrchu. Nazýva sa Candelabra (Svietnik), hoci niekomu by mohol skôr pripomínať kaktus s troma ramenami. Niektorí tvrdia, že tento nákres patrí k sústave známych obrazcov v púšti Nazca.a Iní sa zas domnievajú, že ho nakreslili piráti alebo že je to slobodomurársky symbol, ktorý urobili vojenskí stúpenci revolučného vodcu Josého de San Martína v roku 1820. Nech už je pôvod tohto púštneho obrazca akýkoľvek, pohľad naň je veľmi pôsobivý.

Ako sa vzďaľujeme od polostrova, cítime, že náš čln naráža na oveľa väčšie vlny ako predtým. V rannom slnku vidíme, ako sa pred nami belejú ostrovy. Biele však nie sú skaly a piesok, ale guáno — vtáčí trus —, ktorým sú ostrovy pokryté.

Približujeme sa k ostrovom Ballestas (Kuše), ktoré boli takto pomenované pre svoje prírodné skalné oblúky. Náš čln spomaľuje. Keď na skalných útesoch a najvyšších výbežkoch ostrovov vidíme sedieť nespočetné množstvo morských vtákov — pelikánov, rybárov, čajok, súl, rôznych druhov kormoránov a dokonca tučniakov jednopásych —, prvé, čo nám príde na um, je: ‚Kto pozoruje koho?‘ Hoci sa môže zdať zvláštne vidieť tučniakov v tropickom pásme, dostatok rýb a extrémne studená voda im tu vytvárajú výborné podmienky. Pozorujeme aj uškatce slniace sa na každej dostupnej skalnej ploche. Tieto ostrovy sú tvorené zväčša skalnými útvarmi, ktoré vystupujú priamo z mora, a my sa len čudujeme, ako sa tučniaky a uškatce, ktoré sú na pevnine také nemotorné, šplhajú na svoje stanovištia.

Sprievodkyňa nás zahŕňa faktmi a číslami. „Samec uškatca môže vážiť vyše 300 kíl a mať hárem, v ktorom je až 20 samíc,“ hovorí. Kým samice majú pekne tvarovanú uškatčiu siluetu, obrovské samce vyzerajú ako preplnené tukové mechy. Dozvedáme sa, že tieto samce sú silné a nebezpečné cicavce, ktoré medzi sebou zápasia o hárem a teritórium. Porazený často utrpí smrteľné zranenie a stáva sa potravou pre supy a kondory, ktoré takisto patria k potravovému reťazcu týchto pobrežných vôd. Uškatec má mimoriadne veľký apetít a často len pri jednom nočnom kŕmení zhltne 10 kilogramov rýb. K nám sa však tieto tvory nesprávajú agresívne — sú len veľmi zvedavé.

Ako náš čln pomaly kĺže okolo každého z troch ostrovov a ich kamenných oblúkov, vo vzduchu cítime silný pach guána. „V skalných oblúkoch,“ vysvetľuje nám sprievodkyňa, „žijú netopiere, ktoré cicajú krv spiacich uškatcov.“ V diaľke na najväčšom ostrove vidíme niečo, čo vyzerá ako veľká tmavá škvrna. Je to kŕdeľ guanayes, čiže kormoránov — vodných vtákov, ktoré sú rady spolu. Natlačené vedľa seba, odpočívajú a „produkujú“ guáno. Suly sa strmhlav vrhajú do mora za potravou, kým iné vtáky plachtia okolo nás v úrovni našich očí.

Napokon prichádzame k ‚pôrodnici‘, najväčšej pláži na ostrovoch. S nadšením pozorujeme množstvo uškatcov so skupinkami neposedných, tmavo sfarbených mláďat, ktoré sa tmolia okolo samíc. Z pláže sa nesie rev, chrapľavé hrdelné zvuky i prenikavé pískanie. Dozvedáme sa, že mláďatá niekedy cicajú materské mlieko až šesť mesiacov a plávať sa učia na chrbte svojej matky.

Na ceste späť do dokov v zálive nám sprievodkyňa hovorí: „Šesťdesiat percent mláďat uškatcov uhynie, skôr než dovŕši jeden rok.“ Niektoré z nich priľahnú samice alebo ich úmyselne zabijú samce. Ďalšie sa utopia. Úhyn môže spôsobiť aj klimatický jav El Niño, ktorý zaženie sardely na juh do studenších vôd. Mladé uškatce nevládzu putovať s dospelými na nové miesta za potravou.

Iróniou je, že živočíšne druhy v tejto oblasti zrejme najviac ohrozuje človek. Veľa uškatcov sa loví pre kožu a zabíjajú ich aj rybári, ktorí ich považujú za nepríjemné zvieratá. Morské korytnačky sa chytajú pre mäso, ktoré sa považuje za lahôdku, a pre pancier, o ktorý majú záujem zberatelia. Vtáčie kolónie vyrušujú zberatelia guána. Zásoby potravy znižuje nadmerný lov rýb. Dozvedáme sa, že teraz je ochrana prírody v tejto rezervácii stanovená zákonom. Takéto zákony možno povedú ľudí k tomu, aby viac dbali o ochranu životného prostredia.

Za minulosťou Paracasu

Vystupujeme z člna na pevninu a sme pripravení na druhú polovicu nášho výletu, na návštevu Múzea Julia C. Tella na polostrove.

V roku 1925 peruánsky archeológ Julio C. Tello so svojím spoločníkom urobili na tomto polostrove prvý objav. Územie nazvali Dlhá hlava, lebo na povrchu pustatiny našli ležať napoly zahrabané predĺžené ľudské lebky. Patrili k zvyškom paracaskej kultúry, ktorá podľa vedeckých odhadov existovala od roku 1000 pred n. l. do roku 200 pred n. l. Miestni obyvatelia nemali žiadne písmo. A tak hoci vieme, ako títo ľudia predlžovali lebky — pomocou podložiek, drevených palíc a povrazov —, nikto nevie, prečo to robili. V tej istej oblasti urobil Tello aj svoj ďalší objav — podzemné jaskynné pohrebiská vytesané v tvare prevrátených kalichov. Telá ovinuté plátnom, schúlené do polohy pripomínajúcej zárodok v materskom lone, boli uložené vedľa seba, pripravené na „znovuzrodenie“ do ďalšieho života. V jaskyniach sa našla aj kukurica, arašidy a bataty, ako aj hudobné nástroje a obradné predmety.

O dva roky neskôr Tello s ďalšou pomocníčkou objavili obrovské pohrebisko, ktoré nazvali Paracas Necropolis. Pohrebisko obsahovalo 429 tiel zvinutých do klbka, pričom niektoré mali dĺžku vyše 1,6 metra. Každá z týchto schúlených múmií bola uložená v koši. Boli oblečené do nádherne sfarbených luxusných rúch, zdobených rôznofarebnými výšivkami, často s magicko-náboženskými motívmi.

Niektoré z týchto pohrebných rúch, ako aj stovky iných zaujímavých artefaktov z paracaskej kultúry možno vidieť v Múzeu Julia C. Tella.

Dúfame, že naša cesta Paracaskou národnou rezerváciou vzbudila vo vás záujem objavovať ďalšie poklady Peru.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 17]

Tučniak jednopásy

[Obrázok na strane 18]

Rybár inkský

[Obrázok na strane 18]

Candelabra

[Obrázky na strane 18]

Artefakty paracaskej kultúry — pohrebné rúcho, múmia a predĺžená lebka

[Pramene ilustrácií na strane 16]

Pelikán: © Archivo de PromPerú; uškatce: © Michael Tweddle/​PromPerú

[Pramene ilustrácií na strane 17]

Pobrežie: © Carlos Sala/​PromPerú; plameniaky: © Heinz Plenge/​PromPerú; tučniak: © Arturo Bullard/​PromPerú

[Pramene ilustrácií na strane 18]

More a rybár vľavo hore: © Archivo de PromPerú; artefakty: Museo Nacional de Arqueología, Antropología e Historia del Perú