Michael Servet — osamotený v hľadaní pravdy

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ŠPANIELSKU

Dňa 27. októbra 1553 bol vo švajčiarskom meste Ženeva upálený Michael Servet. Jeho popravca, zástupca Jána Kalvína Guillaume Farel, varoval prizerajúcich sa: „[Servet] je múdry človek, ktorý si nepochybne myslel, že vyučuje pravdu, ale padol do rúk Diablovi... Dávajte si pozor, aby sa to isté nestalo aj vám!“ Čím si nešťastná obeť zaslúžila taký tragický koniec?

MICHAEL SERVET sa narodil v roku 1511 v španielskej dedine Villanueva de Sijena. Od detstva bol vynikajúcim študentom. Podľa istého životopisca už „v 14 rokoch ovládal gréčtinu, latinčinu a hebrejčinu a mal rozsiahle znalosti z filozofie, matematiky a teológie“.

Ešte ako dospievajúceho chlapca ho prijal za páža Juan de Quintana, osobný spovedník španielskeho kráľa Karola V. S Quintanom cestoval po Španielsku, kde židov a moslimov posielali do vyhnanstva alebo násilím obracali na katolicizmus, a na týchto cestách videl zásadné náboženské rozpory.a

Ako 16-ročný odišiel Servet študovať právo na univerzite vo francúzskom Toulouse. Tam prvý raz uvidel celú Bibliu. Napriek prísnemu zákazu si ju tajne čítal. Keď ju dočítal, dal si záväzok prečítať ju „ešte tisíckrát“. V Toulouse pravdepodobne študoval Komplutenskú polyglotu. Táto Biblia mu umožnila čítať Písmo v pôvodných jazykoch (v hebrejčine a gréčtine) a tiež v preklade do latinčiny.b Štúdium Biblie a morálny úpadok duchovenstva, ktorý videl v Španielsku, otriasli jeho vierou v katolícke náboženstvo.

Servetove pochybnosti zosilneli, keď sa zúčastnil na korunovácii Karola V. Španielskeho kráľa za cisára Svätej rímskej ríše korunoval pápež Klement VII. Pri tejto príležitosti pápež prijal kráľa na prenosnom tróne a kráľ mu pobozkal nohy. Servet neskôr napísal: „Na vlastné oči som videl, ako pápeža s celou tou pompou nesú kniežatá na pleciach a ako ho v uliciach oslavujú davy ľudí.“ Tú pompéznosť a výstrednosť nedokázal zladiť s jednoduchosťou evanjelia!

Začiatok hľadania náboženskej pravdy

Servet bez veľkého rozruchu odišiel od Quintanu a pustil sa do osamoteného hľadania pravdy. Bol presvedčený, že Kristovo posolstvo nie je určené ani teológom, ani filozofom, ale bežným ľuďom, ktorí ho môžu pochopiť a uplatniť. Rozhodol sa teda skúmať text Biblie v pôvodných jazykoch a zavrhnúť každú náuku, ktorá odporuje Písmu. Je zaujímavé, že slovo „pravda“ a jeho odvodeniny nájdeme v jeho spisoch častejšie než ktorékoľvek iné slovo.

Skúmanie dejín a Biblie priviedlo Serveta k záveru, že kresťanstvo sa skazilo v prvých troch storočiach nášho letopočtu. Dozvedel sa, že Konštantín a jeho nástupcovia presadili v kresťanstve falošné náuky, čo viedlo k oficiálnemu prijatiu náuky o Trojici. Ako 20-ročný vydal knihu De trinitatis erroribus (O omyloch trojjedinnosti), a tým sa stal hlavným terčom inkvizície.

Servet videl veci jasne. „V Biblii,“ napísal, „nie je o Trojici ani zmienka... Boha spoznáme nie na základe našich pyšných filozofických úvah, ale vďaka Kristovi.“c Navyše dospel k záveru, že svätý duch nie je osoba, ale Božia prejavená sila.

Servetova práca mala aj priaznivý ohlas. Protestantský reformátor Sebastian Franck napísal: „Ten Španiel, Servet, vo svojom traktáte tvrdí, že v Bohu je len jedna osoba. Rímska cirkev tvrdí, že sú tri osoby v jednej. Prikláňam sa na stranu toho Španiela.“ No rímskokatolícka ani protestantská cirkev Servetovi nikdy neodpustili, že spochybnil ich ústrednú náuku.

Servet na základe štúdia Biblie zavrhol aj ďalšie cirkevné náuky a na používanie sôch a obrazov sa pozeral ako na nebiblické. Preto rok a pol po vydaní knihy De trinitatis erroribus Servet o katolíckej i protestantskej cirkvi povedal: „Nedá sa povedať, že by som s niektorou stranou vo všetkom súhlasil alebo vo všetkom nesúhlasil. Lebo sa mi zdá, že obe majú v niečom pravdu a v niečom sa mýlia, a hoci každá vidí omyly druhej strany, ani jedna nevidí vlastné.“ Teda v hľadaní pravdy bol osamotený.d

Napriek úprimnosti sa však nevyhol niektorým mylným záverom. Vypočítal napríklad, že Armagedon a Kristova tisícročná vláda prídu za jeho života.

Začiatok hľadania vedeckej pravdy

Servet musel pred prenasledovateľmi utiecť a zmenil si meno na Villanovanus. Usadil sa v Paríži, kde nadobudol univerzitné vzdelanie v oblasti umenia a medicíny. Záujem o vedu ho podnietil uskutočniť pitvu s cieľom pochopiť, ako funguje ľudské telo. Vďaka tomu ako prvý Európan opísal malý krvný obeh. O svojom objave sa zmienil v diele Christianismi restitutio (Obnova kresťanstva). Bolo to 75 rokov predtým, ako William Harvey opísal celý krvný obeh.

Okrem toho zostavil nové vydanie Ptolemaiovej Geografie. Tá mala taký úspech, že niektorí ho nazvali otcom porovnávacej geografie a etnografie. Neskôr ho na súdnom procese v Ženeve žalobcovia kritizovali za to, že Palestínu opísal ako málo obrábanú, neúrodnú krajinu. Servet sa bránil, že opisoval súčasný stav, nie stav za Mojžiša, keď krajina určite tiekla mliekom a medom.

Servet napísal aj dielo Syruporum universa ratio (Všeobecná rozprava o sirupoch), v ktorom predložil nový, vyrovnaný prístup k jednému odvetviu medicíny. Množstvo medicínskych poznatkov v tejto knihe z neho robí priekopníka vo farmakológii a v používaní vitamínov. Servet bol teda odborníkom v mnohých odvetviach ľudského bádania. Vzhľadom na to ho istý historik označil za ‚jedného z najinteligentnejších ľudí v dejinách a za človeka, ktorý významne prispel k všeobecnej vzdelanosti‘.

Vplyvný odporca

Ľudia hľadajúci pravdu mali vždy veľa odporcov. (Lukáš 21:15) Medzi Servetovými mnohými protivníkmi bol aj Ján Kalvín, ktorý v Ženeve zriadil autoritársky protestantský štát. Kalvínova diktatúra nebola podľa historika Willa Duranta „diktatúrou zákona a sily, ale vôle a charakteru“ a Kalvín „zavrhoval právo na osobný výber náboženského presvedčenia rovnako dôsledne ako ktorýkoľvek pápež“.

Servet a Kalvín sa pravdepodobne stretli v Paríži ako mladí muži. Ich vzťah bol od začiatku konfliktný a Kalvín sa stal Servetovým úhlavným nepriateľom. I keď bol Kalvín jednou z popredných osobností reformácie, napokon Serveta obžaloval pred katolíckou inkvizíciou. Servet z Francúzska v poslednej chvíli utiekol, a tak miesto neho upálili figurínu. Ale v pohraničnom meste Ženeva, kde bolo Kalvínovo slovo zákonom, ho spoznali a uväznili.

Kalvín s ním vo väzení zaobchádzal veľmi kruto. Ale v debate na súde mu Servet povedal, že upraví svoje názory, ak mu predloží presvedčivé biblické argumenty. To Kalvín nedokázal. Súdny proces sa skončil tým, že Serveta odsúdili na smrť upálením. Podľa niektorých historikov bol Servet jediným náboženským odporcom, ktorého katolíci upálili symbolicky a protestanti naozaj.

Posol náboženskej slobody

Kalvín síce odstránil osobného protivníka, ale za cenu straty morálnej autority. Servetova neoprávnená poprava pobúrila uvažujúcich ľudí v celej Európe. Stala sa mocným argumentom zástancov ľudských práv, ktorí nástojili na tom, že za náboženské presvedčenie nemožno nikoho zabiť, a ešte viac ako predtým boli odhodlaní pokračovať v boji za náboženskú slobodu.

Taliansky básnik Camillo Renato protestoval: „Taký skutok nebol ani pod vedením Boha, ani jeho ducha. Kristus takto nezaobchádzal s ľuďmi, ktorí ho zapreli.“ A francúzsky humanista Sébastien Chateillon napísal: „Smrťou človeka sa neochráni náuka, dosiahne sa ňou len smrť človeka.“ Sám Servet za svojho života povedal: „Zabíjať ľudí, lebo sa mýlia v nejakej otázke výkladu Písma, považujem za vážnu vec, keď vieme, že aj vyvolení môžu byť zvedení k omylu.“

O trvalom vplyve Servetovej popravy sa v knihe Michael Servetus—Intellectual Giant, Humanist, and Martyr (Michael Servet — velikán, humanista a mučeník) píše: „Servetova smrť bola obratom v ideológii a spôsobe myslenia, ktorý vládol od štvrtého storočia.“ Okrem toho sa v knihe uvádza: „Z hľadiska dejín zomrel Servet preto, aby sa v modernej spoločnosti stalo zo slobody svedomia občianske právo jednotlivca.“

V roku 1908 postavili Servetovi pomník vo francúzskom meste Annemasse, asi päť kilometrov od miesta jeho popravy. Na pomníku je nápis: „Michel Servet... zemepisec, lekár, fyziológ, prispel k blahu ľudstva svojimi vedeckými objavmi, oddanosťou chorým a chudobným a neporaziteľnou nezávislosťou vedomia a svedomia... Mal nezlomné presvedčenie. Za pravdu obetoval vlastný život.“

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 21]

Servet a meno Jehova

Hľadanie pravdy priviedlo Serveta aj k používaniu mena Jehova. Niekoľko mesiacov po tom, čo William Tyndale použil meno Jehova vo svojom preklade Pentateuchu, vydal Servet De trinitatis erroribus a v celom diele používal toto meno. V diele vysvetlil: „Ďalšie meno, najsvätejšie zo všetkých, יהוה... možno preložiť takto... ‚pôsobí, že sa stane‘, ‚ten, ktorý spôsobuje bytie‘, ‚príčina existencie‘.“ A poznamenáva: „Meno Jehova možno správne použiť iba na Otca.“

V roku 1542 vydal Servet aj známy latinský preklad Biblie od Santa Pagnina (fotografia dole). Do rozsiahlych okrajových poznámok zaradil Božie meno. Meno Jehova uviedol v okrajových poznámkach ku kľúčovým textom, napríklad k Žalmu 83:18, kde je v hlavnom texte slovo „Pán“.

V poslednom diele, Christianismi restitutio, Servet o Božom mene, Jehova, uviedol: „Je zjavné... že v staroveku vyslovovali toto meno mnohí.“

[Obrázok]

Pomník v Annemasse, Francúzsko

[Obrázok na strane 18]

Rytina z 15. storočia, na ktorej je zobrazený násilný krst moslimov v Španielsku

[Prameň ilustrácie]

Capilla Real, Granada

[Obrázok na strane 19]

Prvá strana diela „De trinitatis erroribus“

[Prameň ilustrácie]

Z knihy De trinitatis erroribus od Michaela Serveta, 1531

[Obrázok na strane 20]

Servet skúmal malý krvný obeh

[Prameň ilustrácie]

Anatomie descriptive et physiologique, Paríž, 1866 – 1867, vydavateľ L. Guérin

[Obrázok na strane 20]

Servetova kniha „Syruporum universa ratio“ obsahovala priekopnícke myšlienky z farmakológie

[Obrázok na strane 21]

Ján Kalvín sa stal Servetovým úhlavným nepriateľom

[Prameň ilustrácie]

Biblioteca Nacional, Madrid

[Prameň ilustrácie na strane 18]

Biblioteca Nacional, Madrid