Ako môžu pomôcť druhí?

„AK TI môžem nejako pomôcť, len povedz.“ To sú slová, ktoré mnohí z nás hovoria priateľovi alebo príbuznému, ktorému nedávno niekto zomrel. Áno, myslíme to úprimne. Urobili by sme čokoľvek, len aby sme pomohli. Ale naozaj nám smútiaci zavolá a povie: „Už som prišiel na niečo, čím mi môžeš pomôcť“? Obvykle nie. Je teda zrejmé, že sa musíme chopiť nejakej iniciatívy, ak máme tomu, kto smúti, naozaj pomôcť a utešiť ho.

Jedno biblické príslovie hovorí: „Ako zlaté jablká v strieborných ozdobách, také je slovo povedané v pravý čas.“ (Príslovia 15:23; 25:11) Vedieť, čo povedať a čo nepovedať, čo urobiť a čo neurobiť, je prejavom múdrosti. Tu je niekoľko biblických návrhov, ktoré boli pre niektorých smútiacich užitočné.

Čo robiť...

Počúvajte: Buďte „rýchli v počúvaní“, hovorí Jakub 1:19. Jednou z najužitočnejších vecí, ktorú môžete urobiť, je niesť bolesť spolu so smútiacim človekom tým, že počúvate. Niektorí smútiaci možno potrebujú rozprávať o svojom milovanom, ktorý zomrel, o nehode alebo chorobe, ktorá spôsobila smrť, alebo o svojich pocitoch, ktoré prežívajú od jeho smrti. Preto sa opýtajte: „Chcel by si o tom rozprávať?“ Nech sa rozhodnú sami. Jeden mladý muž, spomínajúc na čas, keď mu zomrel otec, povedal: „Veľmi mi pomáhalo, keď sa druhí pýtali, čo sa stalo, a potom skutočne počúvali.“ Počúvajte trpezlivo a súcitne a nemajte pocit, že musíte nejako odpovedať alebo navrhnúť riešenie. Nechajte ich vyjadriť všetko, o čo sa chcú s vami podeliť.

Stále ich uisťujte: Uisťujte ich, že urobili všetko, čo sa dalo (alebo čokoľvek iné, o čom viete, že je to pravdivé a pozitívne). Opakovane ich uisťujte, že to, čo cítia — smútok, hnev, pocit viny alebo nejaké iné emócie — nie je vôbec neobvyklé. Rozprávajte im o iných, ktorých poznáte a ktorí sa úspešne zotavili z podobnej straty. Takéto „príjemné reči“ sú „uzdravením pre kosti“, hovoria Príslovia 16:24. (1. Tesaloničanom 5:11, 14)

Buďte naporúdzi: Dajte sa k dispozícii, a to nielen prvých niekoľko dní, keď je so smútiacim veľa priateľov a príbuzných, ale aj po mesiacoch, keď sa ostatní už vrátili k bežnému spôsobu života. Takto ukazujete, že ste „pravým druhom“, človekom, ktorý stojí pri svojom priateľovi v čase „tiesne“. (Príslovia 17:17) „Naši priatelia sa postarali o to, aby sme mali večery vyplnené, takže sme nemuseli tráviť príliš veľa času doma sami,“ vysvetľuje Teresea, ktorej zomrelo dieťa pri automobilovej nehode. „To nám pomáhalo vyrovnávať sa s pocitom prázdnoty, ktorú sme cítili.“ Aj roky po udalosti môžu byť rôzne výročia, napríklad výročie svadby alebo dátum smrti, pre pozostalých skľučujúcim časom. Prečo si nepoznačiť také dátumy do svojho kalendára, aby ste v danom čase, ak je to potrebné, mohli byť naporúdzi a poskytnúť súcitnú podporu?

Ujmite sa vhodnej iniciatívy: Treba niečo zariadiť? Potrebuje niekto dohliadnuť na deti? Potrebujú priatelia a príbuzní, ktorí prišli na návštevu, miesto, kde by sa mohli ubytovať? Ľudia, ktorým nedávno niekto zomrel, sú často takí zmätení, že sami nevedia, čo treba urobiť, nieto ešte aby hovorili iným, ako by mohli pomôcť. Ak teda vidíte, že je niečo naozaj potrebné, nečakajte, kým vás o to niekto požiada; chopte sa iniciatívy. (1. Korinťanom 10:24; porovnaj 1. Jána 3:17, 18.) Jedna žena, ktorej zomrel manžel, spomína: „Mnohí hovorili: ,Ak ti môžem nejako pomôcť, len povedz.‘ Ale jedna priateľka sa nepýtala. Išla rovno do spálne, vyzliekla posteľ a vyprala a vyžehlila posteľnú bielizeň, ktorá bola ešte špinavá od jeho smrti. Ďalšia vzala vedro, vodu a čistiace prostriedky a vydrhla pokrovec, kde môj manžel zvracal. O niekoľko týždňov prišiel jeden zborový starší v pracovnom oblečení a s náradím a povedal: ,Viem, že určite treba niečo opraviť. Len mi povedz, čo.‘ Aký je tento muž vzácny môjmu srdcu za to, že opravil dvere, ktoré viseli na jednom pánte, a dal do poriadku elektroinštaláciu!“ (Porovnaj Jakuba 1:27.)

Buďte pohostinní: „Nezabúdajte na pohostinnosť,“ pripomína Biblia. (Hebrejom 13:2) Zvlášť by sme mali pamätať na to, aby sme boli pohostinní k tým, ktorí prežívajú žiaľ. Namiesto pozvania „Príď hocikedy“ stanovte dátum a čas. Ak odmietajú, nevzdávajte sa len tak ľahko. Možno ich treba jemne povzbudiť. Možno odmietli vaše pozvanie preto, lebo sa boja, že pred inými stratia kontrolu nad svojimi emóciami. Alebo môžu mať pocit viny za to, že by sa v takomto čase tešili z jedla a zo spoločenstva. Spomeňte si na pohostinnú ženu Lýdiu, o ktorej sa píše v Biblii. Lukáš hovorí, čo urobila, keď ich pozvala do svojho domu: „A prinútila nás [vojsť].“ (Skutky 16:15)

Buďte trpezliví a prejavte pochopenie: Nebuďte príliš prekvapení tým, čo azda smútiaci spočiatku hovoria. Pamätajte, že môžu pociťovať hnev a vinu. Ak sú emocionálne výbuchy nasmerované proti vám, bude si to od vás vyžadovať pochopenie a trpezlivosť, aby ste nereagovali podráždene. „Oblečte [si] nežnú náklonnosť súcitu, láskavosť, pokoru mysle, miernosť a zhovievavosť,“ odporúča Biblia. (Kolosanom 3:12, 13)

Napíšte list: Často sa prehliada hodnota sústrastného listu alebo pohľadnice. Akú majú výhodu? Odpovedá Cindy, ktorej zomrela matka na rakovinu: „Jedna priateľka mi napísala milý list. Skutočne mi pomohol, lebo som si ho mohla čítať znova a znova.“ Takýto list alebo pohľadnica povzbudenia môže obsahovať len „niekoľko slov“, ale tie by mali vychádzať z vášho srdca. (Hebrejom 13:22) Môže sa v nich hovoriť, že máte o smútiaceho záujem a že máte nejakú zvláštnu spomienku na zomrelého, alebo môžu ukazovať, ako človek, ktorý zomrel, zapôsobil na váš život.

Modlite sa s nimi: Nepodceňujte hodnotu modlitieb so smútiacimi i hodnotu modlitieb za nich. Biblia hovorí: „Pokorná prosba spravodlivého... má mnoho sily.“ (Jakub 5:16) Keď napríklad počujú, že sa za nich modlíte, môže im to pomôcť zmierniť také negatívne pocity, ako je pocit viny. (Porovnaj Jakuba 5:13–15.)

Čo nerobiť...

Nezostávajte bokom preto, lebo neviete, čo povedať alebo urobiť: ,Práve teraz určite potrebujú byť sami,‘ hovoríme si azda. Ale v skutočnosti je to zrejme tak, že sa držíme bokom, lebo sa bojíme, že povieme alebo urobíme niečo nevhodné. Keď sa však smútiacemu vyhýbajú priatelia, príbuzní či spoluveriaci, môže to viesť len k tomu, že sa bude cítiť osamelejší, a bude to pridávať k jeho bolesti. Pamätajte na to, že najláskavejšie slová a skutky sú často tie najjednoduchšie. (Efezanom 4:32) Už len vaša prítomnosť môže byť zdrojom povzbudenia. (Porovnaj Skutky 28:15.) Teresea spomína na deň, keď jej zomrela dcéra, slovami: „Za hodinu bol vestibul nemocnice plný našich priateľov; boli tam všetci starší so svojimi manželkami. Niektoré ženy mali na hlave natáčky, niektorí boli v pracovnom oblečení. Skrátka všetko nechali tak a prišli. Mnohí nám hovorili, že nevedia, čo povedať, ale na tom nezáležalo, hlavne že tam boli.“

Nevyvíjajte na nich nátlak, aby prestali žialiť: Možno sa nám žiada povedať: ,No tak, už neplač.‘ Ale zrejme je lepšie nechať slzy tiecť. „Myslím, že je dôležité nechať smútiacich, aby prejavili svoje emócie a dostali to zo seba von,“ hovorí Katherine, spomínajúc na smrť svojho manžela. Odolávajte sklonu hovoriť iným, ako by to mali cítiť. A nedomnievajte sa, že musíte skrývať svoje city, aby ste šetrili city druhých. Namiesto toho „plačte s tými, ktorí plačú“, odporúča Biblia. (Rimanom 12:15)

Neraďte im rýchlo, aby sa zbavili oblečenia alebo iných osobných vecí zomrelého skôr, ako budú na to pripravení: Možno si myslíme, že by bolo pre nich lepšie, keby odstránili predmety, ktoré vyvolávajú spomienky, pretože to určitým spôsobom predlžuje žiaľ. Ale príslovie „Zíde z očí, zíde z mysle“ v tomto prípade nemusí platiť. Smútiaci človek sa možno potrebuje „lúčiť“ so svojím zomrelým pomaly. Spomeňme si na biblický opis toho, ako reagoval patriarcha Jakob, keď bol privedený k presvedčeniu, že jeho mladého syna Jozefa zabilo divé zviera. Po tom, čo Jakobovi priniesli Jozefov dlhý odev postriekaný krvou, „mnoho dní smútil nad svojím synom. A všetci jeho synovia a všetky jeho dcéry vstávali, aby ho utešili, ale on odmietal prijať útechu.“ (1. Mojžišova 37:31–35)

Nehovorte: ,Môžete mať druhé dieťa‘: „Hnevala som sa na ľudí, ktorí mi hovorili, že môžem mať druhé dieťa,“ spomína matka, ktorej zomrelo dieťa. Zrejme to myslia dobre, ale slová v tom zmysle, že zomrelé dieťa možno nahradiť, môžu smútiaceho rodiča ,bodať ako meč‘. (Príslovia 12:18) Jedno dieťa nikdy nenahradí druhé. Prečo? Pretože každé je jedinečné.

Nemyslite si, že sa musíte vyhýbať zmienke o zomrelom: „Veľa ľudí sa dokonca vyhýbalo vysloveniu mena môjho syna Jimmyho, a ani o Jimmym nehovorili,“ spomína jedna matka. „Musím sa priznať, že som sa tým cítila trochu dotknutá.“ Preto nemusíte meniť námet rozhovoru, keď sa spomenie meno zomrelého. Spýtajte sa smútiaceho, či sa potrebuje rozprávať o svojom milovanom. (Porovnaj Jóba 1:18, 19 a 10:1.) Niektorí smútiaci sú vďační, keď počujú svojich priateľov rozprávať o určitých vlastnostiach zomrelého, pre ktoré si ho obľúbili. (Porovnaj Skutky 9:36–39.)

Neponáhľajte sa povedať: ,Tak je to najlepšie‘: Snažiť sa nájsť niečo pozitívne na smrti nie je vždy ,utešujúce pre skľúčené duše‘, ktoré žialia. (1. Tesaloničanom 5:14) Jedna mladá žena spomína, ako to bolo, keď jej zomrela matka: „Hovorievali mi: ,Už netrpí‘ alebo ,Konečne má pokoj‘. Ale ja som to nechcela počúvať.“ Také poznámky môžu pozostalým naznačovať, že by nemali byť smutní alebo že strata nie je taká veľká. No oni sú možno veľmi smutní, lebo im milovaná osoba nesmierne chýba.

Bude tiež lepšie nepovedať: ,Viem, čo cítiš‘: Naozaj to viete? Napríklad, môžete vedieť, čo cíti rodič, keď mu zomrie dieťa, ak ste vy sami takú stratu nezažili? A ak ste to aj zažili, uvedomte si, že druhí to nemusia pociťovať presne tak, ako ste to pociťovali vy. (Porovnaj Plač Jeremiáša 1:12.) Naproti tomu, ak sa to zdá vhodné, možno bude užitočné, keď porozprávate, ako ste sa vy zotavili zo straty vášho milovaného. Jednu ženu, ktorej sa zabila dcéra, upokojilo, keď jej matka iného dievčaťa, ktoré zomrelo, porozprávala, ako sa vrátila k normálnemu spôsobu života. Táto žena povedala: „Matka toho zomrelého dievčaťa nezačala svoj príbeh slovami: ,Viem, ako sa cítiš.‘ Povedala mi len, ako to prežívala ona, a nechala ma, aby som si sama našla súvislosti.“

Pomoc smútiacemu človeku si od vás vyžaduje súcit, rozlišovaciu schopnosť a veľa lásky. Nečakajte, kým smútiaci príde za vami. Nehovorte len: „Ak ti v niečom môžem pomôcť...“ Nájdite to „niečo“ vy sami a potom sa vhodným spôsobom chopte iniciatívy.

Zostáva ešte niekoľko otázok: Ako je to s biblickou nádejou na vzkriesenie? Čo to môže znamenať pre vás a pre vášho milovaného, ktorý zomrel? Ako si môžeme byť istí, že je to spoľahlivá nádej?