Rozumný spôsob argumentácie

SME vďační za zmeny, ktoré do nášho života vnieslo Božie Slovo, a chceme, aby podobný úžitok mali z neho aj iní. Okrem toho si uvedomujeme, že to, ako ľudia zareagujú na dobré posolstvo, ovplyvní ich vyhliadky do budúcnosti. (Mat. 7:13, 14; Ján 12:48) Úprimne si želáme, aby prijali pravdu. No ak máme v službe dosiahnuť tie najlepšie výsledky, naše silné presvedčenie a horlivosť musia byť spojené s rozlišovacou schopnosťou.

Na strohé vyjadrenie pravdy, ktoré dlhoročnú osobnú vieru toho druhého odhalí ako falošnú, i keď je doložené citovaním dlhého radu biblických textov, ľudia väčšinou dobre nezareagujú. Napríklad iba tým, že všeobecne rozšírené oslavy odsúdiš ako sviatky pohanského pôvodu, zrejme nezmeníš názor ľudí na ne. Rozumným prístupom sa zvyčajne dá dosiahnuť väčší úspech. Ako sa takáto rozumnosť prejavuje?

Písma nám hovoria, že „múdrosť zhora je... pokojná, rozumná“. (Jak. 3:17) Grécke slovo, ktoré je tu prekladané ako „rozumná“, doslova znamená „ústupčivá“. Niektoré preklady ho prekladajú ako „ohľaduplná“, „jemná“ alebo „trpezlivá“. Všimni si, že rozumnosť je spájaná s pokojom. V Títovi 3:2 je spomenutá spolu s miernosťou a je postavená do protikladu s bojovnosťou. List Filipanom 4:5 nás nabáda, aby sme boli známi svojou „rozumnosťou“. Človek, ktorý je rozumný, berie do úvahy pôvod, okolnosti a pocity toho, s kým sa rozpráva. Keď je to vhodné, je ochotný ustúpiť. Takéto zaobchádzanie s druhými pomáha otvoriť ich myseľ a srdce, aby boli vnímavejší, keď sa s nimi rozprávame o Biblii.

Kde začať. Historik Lukáš vo svojej správe uvádza, že keď bol apoštol Pavol v Tesalonike, z Písma „vysvetľoval a dokazoval pomocou odkazov, že Kristus musel trpieť a byť vzkriesený z mŕtvych“. (Sk. 17:2, 3) Stojí za pozornosť, že sa to odohrávalo v židovskej synagóge. Tí, ku ktorým Pavol hovoril, uznávali Hebrejské Písma ako autoritu. Bolo vhodné, že začal niečím, čo uznávali.

Keď Pavol hovoril s Grékmi na aténskom Areopágu, nezačal odvolávkou na Písma. Namiesto toho začal tým, čo poznali a uznávali, a použil to na to, aby ich priviedol k úvahe o Stvoriteľovi a o jeho predsavzatiach. — Sk. 17:22–31.

V našej dobe milióny ľudí neuznáva Bibliu ako autoritu vo svojom živote. Ale život takmer každého človeka je ovplyvňovaný zlým stavom v súčasnom systéme vecí. Ľudia túžia po niečom lepšom. Keď najprv prejavíš záujem o to, čo ľudí trápi, a potom ukážeš, ako to vysvetľuje Biblia, takýto rozumný prístup ich môže podnietiť, aby počúvali, čo hovorí Biblia o Božom predsavzatí s ľudstvom.

Človek, s ktorým študuješ Bibliu, možno zdedil po rodičoch isté náboženské názory a zvyky. Teraz sa dozvedá, že tieto názory a zvyky sa Bohu nepáčia, a zrieka sa ich v prospech toho, čo sa naučil z Biblie. Ako svojim rodičom vysvetlí toto rozhodnutie? Možno majú pocit, že zamietnutím náboženského dedičstva, ktoré mu odovzdali, odmieta aj ich. Záujemca preto možno dospeje k záveru, že skôr ako sa rodičom pokúsi vysvetliť na základe Biblie dôvod svojho rozhodnutia, bude potrebné, aby ich uistil o svojej láske a úcte.

Kedy ustúpiť. Hoci Jehova disponuje absolútnou mocou, zároveň prejavuje úžasnú rozumnosť. Keď Jehovovi anjeli vyslobodzovali Lóta a jeho rodinu zo Sodomy, naliehali: „Unikni do hornatého kraja, aby si nebol zmetený!“ Lót však povedal: „Prosím, nie tak, Jehova!“ Prosil o dovolenie utiecť do Coáru. Jehova bral na Lóta ohľad a dovolil mu to, a tak hoci iné mestá boli zničené, Coár bol ušetrený. Neskôr však Lót poslúchol pôvodný Jehovov pokyn a presťahoval sa do hornatého kraja. (1. Mojž. 19:17–30) Jehova vedel, že jeho pokyn je správny, ale trpezlivo prejavil ohľaduplnosť, kým to Lót sám nepochopil.

Ak máme dobre vychádzať s druhými, aj my musíme byť rozumní. Možno sme presvedčení, že ten druhý sa mýli, a možno máme silné argumenty, ktorými by sme mu to dokázali. Ale niekedy je lepšie nesnažiť sa za každú cenu to dokázať. Na druhej strane byť rozumný neznamená robiť kompromisy v Jehovových normách. Možno iba poďakuješ tomu druhému, že vyjadril svoj názor, alebo nebudeš reagovať na nejaké nesprávne výroky, aby si sa mohol sústrediť na rozhovor o niečom, z čoho bude väčší úžitok. I keď ten človek odsudzuje to, čomu veríš, neunáhli sa v reakcii. Môžeš sa ho opýtať, prečo si to myslí. Pozorne počúvaj jeho odpoveď. Tak lepšie pochopíš jeho uvažovanie. Môže to tiež položiť základ na konštruktívny rozhovor niekedy v budúcnosti. — Prísl. 16:23; 19:11.

Jehova obdaril ľudí schopnosťou vyberať si. Dovoľuje im využívať túto schopnosť, i keď ju možno nepoužívajú múdro. Jozua ako Jehovov hovorca raz podrobne rozprával o Jehovovom zaobchádzaní s Izraelom. Potom však povedal: „Ak je to vo vašich očiach zlé slúžiť Jehovovi, vyberte si dnes, komu budete slúžiť, či bohom, ktorým slúžili vaši predkovia, ktorí boli na druhej strane Rieky, alebo bohom Amorejcov, v ktorých krajine bývate. Ale ja a moja domácnosť, my budeme slúžiť Jehovovi.“ ​(Joz. 24:15) Našou úlohou dnes je vydávať „svedectvo“, a my to robíme s presvedčením, ale nesnažíme sa nútiť druhých, aby uverili. (Mat. 24:14) Musia si sami vybrať, a my im toto právo neodopierame.

Klaď otázky. Ježiš dal vynikajúci príklad v rozhovoroch s ľuďmi. Bral do úvahy ich pôvod a používal znázornenia, ktoré mohli ľahko pochopiť. Dobre používal aj otázky. To dávalo druhým príležitosť vyjadriť sa a odhaľovalo, čo je v ich srdci. Podnecovalo ich to hlbšie uvažovať o rozoberaných veciach.

Jeden muž zbehlý v Zákone sa Ježiša opýtal: „Učiteľ, čo mám urobiť, aby som zdedil večný život?“ Ježiš mu ľahko mohol odpovedať. Ale on vyzval toho muža, aby sa sám vyjadril. „Čo je napísané v Zákone? Ako čítaš?“ Muž odpovedal správne. Ukončila jeho správna odpoveď ich rozhovor? Nie. Ježiš nechal toho človeka hovoriť ďalej a ďalšia otázka, ktorú mu ten muž položil, naznačovala, že sa chce ukázať spravodlivým. Opýtal sa: „Kto je v skutočnosti môj blížny?“ Ježiš mu nepovedal definíciu blížneho, ktorú by ten človek vzhľadom na prevládajúci postoj Židov k pohanom a Samaritánom mohol spochybniť, ale vyzval ho, aby sa zamyslel nad jedným podobenstvom. Hovorilo o milosrdnom Samaritánovi, ktorý pomohol okradnutému a zbitému pocestnému, kým kňaz a Lévita tak neurobili. Ježiš sa potom ešte jednoduchou otázkou uistil, či ten muž pochopil pointu. Ježišov spôsob argumentácie dodal slovu „blížny“ taký význam, aký ten muž nikdy predtým nevidel. (Luk. 10:25–37) Aký vynikajúci príklad pre nás! Namiesto toho, aby si všetko povedal ty sám, a tým vlastne myslel za svojho poslucháča, nauč sa používať taktné otázky a znázornenia, aby si ho podnietil k premýšľaniu.

Uvádzaj dôvody. Keď apoštol Pavol hovoril v synagóge v Tesalonike, nečítal len zo zdroja, ktorý jeho poslucháči prijímali ako autoritu. Lukášova správa uvádza, že Pavol vysvetľoval, dokazoval a poukazoval na význam toho, čo čítal. Vďaka tomu „niektorí z nich uverili a pridružili sa k Pavlovi a Sílasovi“. — Sk. 17:1–4.

Bez ohľadu na to, kto sú tvoji poslucháči, rozumný prístup je užitočný. To platí, keď vydávaš svedectvo príbuzným, keď sa rozprávaš so spolupracovníkmi či spolužiakmi, keď hovoríš s cudzími ľuďmi v službe, keď vedieš biblické štúdium alebo keď máš prejav v zbore. Keď prečítaš nejaký biblický text, jeho význam je tebe zrejme jasný, ale možno niekomu inému nie. Tvoje vysvetlenie alebo použitie textu môže znieť ako dogmatické tvrdenie. Pomohlo by, keby si vyčlenil a vysvetlil niektoré kľúčové výrazy v texte? Mohol by si predložiť podporné dôkazy, napríklad z kontextu alebo z iného biblického textu, ktorý sa zaoberá tou istou témou? Mohlo by nejaké znázornenie potvrdiť rozumnosť toho, čo si povedal? Pomohli by otázky poslucháčom hlbšie premýšľať o danej veci? Takýto rozumný prístup zanecháva priaznivý dojem a dáva druhým veľa príležitostí na premýšľanie.